Ak ženu súdili za bosoráctvo, jediným vykúpením bola smrť.
Aj Slováci, resp. obyvatelia Horného Uhorska, v minulosti verili, že čarodejnice sú spojenkyňami diabla. Mysleli si, že majú nadprirodzené schopnosti, vedia čarovať a dokonca meniť ľudí na zvieratá či lietať na metle. Podobné „čary“ bosoriek poznáme aj z rôznych filmov.
Bosorky spolupracovali priamo s diablom a aj keď občas svojimi kúzlami pomohli, ich hlavným cieľom bolo ľuďom škodiť. Hon na čarodejnice na našom území postihol desiatky Sloveniek, ktoré boli nemilosrdne mučené. Ak sa priznali, boli popravené ako čarodejnice. Ak sa nepriznali, diabol im nedovolil hovoriť pravdu a boli popravené ako ženy v rukách diabla, ktoré stoja proti Bohu. Ojedinele sa popravovali dokonca aj muži, takzvaní bosoráci.
Prečo si ľudia mysleli, že existujú kúzla?
Bosorka vedela človeka zakliať, spôsobiť chorobu či dokonca pomocou kúziel aj zabíjať. Keď sa stalo niečo, čo si prostí občania nevedeli vysvetliť, vinu zvaľovali práve na ich čary. Slabá úroda? Hromy a blesky? Nečakaná smrť? Za všetko mohli bosorky, ktoré vďaka svojim elixírom a zaklínadlám dokázali aj nemožné.
Bosorky od Hansa Baldunga, 1508
Ich kúzla a čary však neboli len negatívneho charakteru. Pomocou mágie dokázali pričarovať krásu či lásku, kúzlením dokázali „vybaviť“ bohatstvo a plodnosť. Aj Slováci si v novoveku mysleli, že bosorky dokážu narobiť škody. Napríklad začarovať kravu, aby nedávala mlieko. Na svoje kúzlo použili ropuchu. Na ňu sa vraj striga premení, aby sa v takejto podobne nepozorovane dostala do maštale ku kravám, ktoré cicia, a tak im odoberá mlieko.
Pred zlými bosorkami, ktoré poznáme z filmov a rozprávok, boli ešte strigy. Tie však nemali negatívne schopnosti, práve naopak. Boli niečo ako doktorky, ľudové liečiteľky, ktoré mastičkami a inými prírodnými liekmi pomáhali. Až niekedy koncom 16. storočia, keď začali západné krajiny a ich zvyky na Uhorsko výraznejšie vplývať, sa striga „premenila“ na bosorku, zlú čarodejnicu a šarlatánku, ktorá je prepojená s diablom.
Bosorky sú prepojené priamo s diablom
Príčin, prečo si ľudia ženy-mastičkárky spájali s diablom, mohlo byť hneď niekoľko – využívali „zázračné“ účinky rastlín, vyrábali elixíry, ktoré povzbudzovali myseľ alebo telo človeka, pripravovali čarovné prášky a mastičky, ktoré človeka vedeli zakliať či zabiť. Pomáhali tiež pri pôrodoch a dávali rady, ako sa starať o dieťa či o svoje zdravie. Mnohým sa preto šikovnosť takýchto žien mohla zdať až príliš nezvyčajná a strigy začali považovať za hrozbu. Veď predsa to, čo sa nedá vysvetliť, nemôže byť normálne.
Bosorky začali byť vnímané ako bytosti, ktoré sú priamo prepojené na diabla. Avšak prečo Boh dopustil, aby bosorky chodili po svete? Cirkev mala na tento hlavolam veľmi jednoduchú odpoveď – Boh skúša zbožnosť ľudí. „Cirkev nechávala ľudí v domnienke, že za všetky katastrofy a utrpenia nemôže Boh, teda netrestá týmto spôsobom ľudí za ich hriechy, ale za všetky nešťastia môže diabol, ktorý má na zemi spojencov – čarodejov, čarodejnice,“ uvádza Jiří Chalupa v knihe Inkvizice. Cieľom cirkvi bolo vyhubiť čarodejníctvo, ktoré považovala za kacírstvo.
Poprava čarodejníc v Európe, 1587
Cirkev bojovala proti čarodejníctvu aktívne približne od konca 9. storočia, v roku 906 vydala predpis Canon Episcopi. Ten kňazom a biskupom prikazoval, aby bojovali proti čarodejníctvu. Kacírstvo sa trestalo upálením na hranici.
Kladivo na čarodejnice
„Zlatá éra“ honu na čarodejnice prišla až o stovky rokov neskôr. Na to, aby sa proti bosoráctvu vedelo účinne bojovať, museli vzniknúť pravidlá. O tie sa postarali v roku 1487 dvaja dominikáni, menovite Jakub Sprenger a Heinrich Kramer. Dielo sa volá celkom príznačne – Kladivo na čarodejnice a autori v ňom komplexne opisujú celý proces stíhania bosorky.
Bosorky sa podľa Kladiva sami mali priznať a ak tak neurobili, používali sa rôzne druhy mučenia. „Mučenie sa používalo hlavne preto, lebo podľa autorov Kladiva je práve priznanie vynútené bolesťou a utrpením úprimné,“ mieni Jiří Chalupa. Kladivo neskôr preniklo aj do občianskeho zákonníka. Ak by si náhodou s „kódexom na čarodejnice“ nesúhlasil, bol by si označený za kacíra.
No a podozrenie mohlo padnúť naozaj na každého, kto bol svojím výzorom čo i len o trochu odlišnejší ako ostatní. Bradavica na tvári, ryšavé vlasy či dokonca staroba boli znaky, ktoré boli charakteristické pre bosorku. Tou mohla byť teda naozaj každá žena, no najčastejšie to boli „bývalé strigy“, čo pomáhali svojimi elixírmi či mastičkami.
Znázornenie čarodejníctva, Bulharsko
Podozrenie vzniklo oznámením a to vznikalo z rôznych dôvodov. Často to mohla byť len pomsta, niekedy dokonca omyl či nepochopenie okolností. Z čarodejníctva mohol byť teda obvinený v podstate ktokoľvek a za čokoľvek.
Milosť neznamená slobodu, ale menej bolestivú smrť
Inkvizítori boli bojovníci proti kacírstvu. Poveril ich pápež, aby vyšetrovali a odsudzovali ľudí, ktorí „stoja proti Bohu“. Snažili sa dosiahnuť, aby kacír oľutoval svoje hriechy, zriekol sa kacírskej viery a zmieril sa s cirkvou. Používali sa rôzne formy mučenia, ako napríklad naťahovanie na škripec či skúška ohňom.
Tú bolesť, ktorú museli tieto ženy zažívať, si dnes ani nevieš predstaviť. Často im bolo sľúbené, že ak sa priznajú, dostanú milosť. To ale neznamenalo slobodu. Miesto upálenia ju uškrtili, aby bola odbremenená od bolesti. Ak sa však ani po mučení bosorka nepriznala k svojmu remeslu, nebolo to brané ako nevina. Diabol ju jednoducho vyzbrojil tak mocne, že vzdorovala aj najkrutejšiemu mučeniu.
Ak sa čarodejnica dostala pred súd, nebolo cesty späť. Jej osud bol jasný. Ak bola počas procesu hysterická, ovládal ju sám diabol. Ak reagovala vecne, bola označená za chladnú, neľudskú bytosť, ktorá sa pretvára tak, ako sa jej to hodí. Koniec bol vždy rovnaký – smrť. „Boží súd tak mal v každom prípade za výsledok smrť obvinenej. Obžalované ženy nemali prakticky žiadnu možnosť dostať sa z rúk tribunálu,“ píše Chalupa.
V Uhorsku sa využívali štyri spôsoby, ako tribunál zistil, či je žena bosorskou – skúška studenou vodou, skúška váhami, skúška zahryznutím a skúška žeravým železom. Všetky boli nezmyselné. Žena bola hodená do kade s vodou a ak plávala, bola bosorka, ak sa ponorila na dno, tak nebola. Občas sa to vymenilo, takže skúška studenou vodou nebola založená na logike. Skúška zahryznutím spočívala v tom, že bosorka a iná žena dávali mačke alebo psovi chlieb s maslom. Ak si zviera jedlo nezobralo, žena bola usvedčená z čarodejníctva.
Magický kruh od John Williama Waterhousa, 1886
Skúška žeravým železom spočívala v tom, že bosorka musela v kostole do rúk chytiť rozžeravené sväté železo. Ak ju to bolelo, bola vinná. Ak sa jej rany nehojili rýchlo a bez problémov, bola vinná. Skúška váhou bola taktiež slušný bizár. Ak nemala vhodnú hmotnosť, bola to určite bosorka. No a čo bola vhodná váha? Vybrala sa jedna počestná žena a porovnali sa hmotnosti. To, ako sa počestná žena vyberala, nie je jasné.
Desiatky bosoriek zabili aj na území Slovenska
Prvá zmienka o procese bosoráctva na Slovensku sa objavila v roku 1414, išlo o Margitu, bola to vdova po Vavrincovi Hideghetym. Prvá zmienka o odsúdenej bosorke je z roku 1520, pochádzala z Banskej Štiavnice.
Dnešné hlavné mesto Slovenska malo vždy blízko k západu, a to aj čo sa týka honby na čarodejnice. V roku 1602 boli popravené Agáta Toottová a Alžbeta Nagysányiová, ktoré podľa zápisov súdu mali sex s chlapmi, ktorých ovládal diabol.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- V ktorom slovenskom meste zabili najviac bosoriek
- Ako prebiehali súdy s bosorkami na území Slovenska
- Akú úlohu zohrávala Mária Terézia v rámci boja proti vraždeniu bosoriek
- Kedy skončil hon na čarodejnice na území Slovenska
- Prečo ešte v roku 1912 v Zamagurí vykopali muža a upálili ho
