Každú popravu zapila pohárom vodky.
Ruské dievča v službách nepriateľa popraví stovky svojich ľudí. Aby si zachránila život, obetuje svoju ľudskosť – stáva sa monštrom a psychicky narušenou obeťou vojnového pekla.
Vlastným menom Antonina Parfenova sa narodila v roku 1921 v ruskej dedinke Volkova (Smolenská oblasť) do chudobnej sedliackej rodiny.
Svoje detstvo trávi u rodičov na statku alebo v miestnej škole, kde si učiteľka zlé zapíše jej meno – Makarova.
Strednú školu odchádza študovať do Moskvy, kde ju 22. júna 1941 zastihne 2. svetová vojna. V tejto dobe má 19 rokov a rovnako, ako tisíce ďalších, sa dobrovoľne hlási do boja proti nacistickej hrozbe.
Mladé dievča je zo začiatku pridelené k ošetrovateľkám, no svojich vedúcich žiada o guľomet, aký mala jej detská hrdinka Anka v obľúbenom propagandistickom filme Čapajev.
Keď sa nakoniec ocitne vo vojnovej vrave, romantické filmové predstavy sa rútia. Uprostred pekla, plného blata a krvi vidí, ako postupujúce nemecké jednotky drvia ruskú obranu pri Vjazme v rodnej Smolenskej oblasti.
So slzami v očiach sleduje, ako neschopné ruské velenie nezmyslenými rozkazmi ženie do náruči smrti milióny mladých chlapcov a dievčat.
Mnoho z nich nakoniec padne aj do zajatia – rovnako ako ona. Otrasená a zlomená sa však napriek všetkému rozhodne prežiť, pričom sa jej jedného večera podarí nepozorovane utiecť z nepriateľského tábora.
Tri mesiace putuje s mladým vojakom Koljom zmrznutou a nepoddajnou krajinou. Sama, napol mŕtva zimou a napol hladom, ide dom od domu a prosí o jedlo a nocľah.
Azyl u miestnych však nenájde. Všetci ju odháňajú, nakoľko sami majú málo. Možno to je práve okamih, kedy sa v nej niečo zlomí a sovietske ideály vystriedajú striktné fyzické potreby.
Potrebuje sa najesť, napiť a vykúpať v teplej vode. Už nechce byť hrdinka, chce len prežiť – za každú cenu.
Nakoniec sa dopotáca do mesta Lokoť (v dnešnej Brjanskej oblasti na západe Ruska), kde ju nakŕmia, poskytnú jej prístrešie, teplú sprchu a vodku.
Miestni tu majú s ruským režimom zlé skúsenosti a tak nacistov vítajú ako osloboditeľov a budujú pod ich patronátom samostatnú Lokoťskú republiku.
Neznámej dievčine ponúkne Bronislav Vladislavovič Kaminski, ktorý stojí v čele ozbrojenej Ruskej oslobodeneckej národnej armády (RONA), pomoc, no zároveň ju stavia pred osudovú voľbou – buď sa pridá k rebelom alebo zomrie.
Antonia neváha ani chvíľu a veliteľovi kývne, pričom do rúk dostáva svoj vysnený guľomet Maxim.
Je sýta, v teple a dostáva dokonca aj pravidelný žold. Z dedinského dievčatka a neskúsenej ošetrovateľky sa stáva lokoťský kat a čoskoro dostáva ikonickú prezývku – Tonka guľometníčka.
Pri svojej prvej poprave sa tak opije, že si ani neuvedomuje čo robí. Obyčajne popravuje skupiny po 27 trestancoch – väčšinou zajatých partizánov, ich sympatizantov a rodiny komunistických kolaborantov.
Niekedy ju volajú do služby raz za týždeň, inokedy každý deň. Svoje remeslo vykonáva u jamy vzdialenej pol kilometra k väznici v bývalých cárskych stajniach.
Najprv pohár vodky na guráž a otupenie zmyslom, a keď veliteľ zavelí k streľbe, stlačí spúšť. Následne chrlí olovo tak dlho, dokiaľ všetci padnú tvárou k zemi.
Je jej jedno, či sú to muži alebo ženy, starí či deti – keď je po všetkom, v tichosti odíde do kasárne, kde si vyčistí guľomet a naplní zásobníky. Pokiaľ nie je príliš poškodené a dá sa vyprať od krvi, necháva si oblečenie tých, ktorých zabila.
Mesiace ubiehajú a Makarova berie svoju prácu stále viac a viac zodpovednejšie. Zabíjanie sa stáva rutinou – mení sa iba rituál s vodkou. Už si ju nedáva pred popravou, ale po nej – chce byť plne sústredená.
Večer sa pekne oblečie (mnohokrát aj do šiat svojich obetí) a ide sa zabávať do strojníckeho klubu. Ostatné dievčatá, ktoré si tu načierno privyrábajú ako prostitútky, sa jej stránia.
Makarovej to však nevadí, tancuje, pije, strieda milencov a smeje sa. Na ďalšiu várku odsúdených, ktorých má ráno popraviť, nemyslí.
„Hrozné je zabiť iba tých pár prvých. Keď už ich je niekoľko stoviek, stane sa z toho práca,“ poučuje svojich kolegov v zbrani.
Keď sa vojnová situácia začína obracať v prospech komunistického režimu, má Makarova šťastie.
V lete 1943 sa nakazí pohlavnou chorobou a nacisti ju spolu s niekoľkými prostitútkami pošlú do nemocnice mimo konfliktnú zónu.
Keď Lokoť obsadí Červená armáda a začne zatýkať, neslávne známa vrahyňa je preč. Zostanú tu po nej iba masové hroby a krvavá legenda o dievčati s guľometom.
Makarova medzitým mizne vo vojnovom chaose oslobodzovania, aby sa po čase objavila ako obetavá zdravotná sestrička (tentoraz už na strane Ruska) v nemocnici Königsberg (dnes ruský Kaliningrad).
Je natoľko okúzľujúca, že v apríli 1945 sa do nej na prvý pohľad zamiluje seržant Viktor Ginzburg, ktorý sa tu zotavuje z ťažkého zranenia. Keď ju zakrátko požiada o ruku, Makarova príjme a zmení si aj meno.
Novomanželia sa odsťahujú do Viktorovho rodiska, odľahlého bieloruského Lepelu, kde každý pozná každého a všetci sa zdravia. Žijú tu spokojne ako vzorná sovietska rodina.
Obaja vojnoví veteráni, vynikajúci pracovníci, vychovávajúci dve dcéry. Makarova je dokonca ako veteránka vlasteneckej vojny ocenená červeným rádom.
Dcéry aj manžel sú na matku pyšné. Jej fotografia visí v škole na tabuli cti a je dávaná za mládežnícky vzor. Učitelia si ju pozývajú na besedu, aby deťom hovorila o sovietskom hrdinstve a cene víťazstva.
Veľa o nej však nevedia – na začiatku vojny mala asi 20 rokov, pochádza z Moskvy, tmavé vlasy, hlboké oči a výrazné vrásky na čele. Sovietsky výbor si ju preto pre istotu skontroluje, nájdu v spisoch jej všetkých 250 menovkýň.
Ženy preveria, no ani jedna nie je tá pravá. Niet divu, vinou dávnej chyby zo školských čiast hľadajú podľa zlého mena. Trvá viac ako 30 rokov, než im pomôže náhoda.
Roku 1976 chce istý Parfenov vycestovať do zahraničia a pri vyplňovaní dotazníkov vypíše mená súrodencov. Medzi nimi je takisto Makarovna Antonina, vydaná Ginzburgová.
Vyšetrovatelia sú veľmi opatrní. Ide o rešpektovanú ženu a matku dvoch detí. Aby neohrozili jej povesť a tým aj povesť hrdinov sovietskeho zväzu, nenápadne ju sledujú takmer rok.
Nájdu svedkov, vrátane jedného z jej dávnych milencov, ktorý nakoniec potvrdí jej identitu.
V lete 1978 zdanlivo obyčajnú ženu s nákupnou taškou obkľúči niekoľko agentov KGB. Keď ju vyšetrovateľ privedie k výsluchu a konfrontuje s minulosťou najprv sa zdráha, no nakoniec všetko so skleslou hlavou prizná.
Jej manžel protestuje a píše sťažnosť do OSN, pričom prehlasuje svoju ženu za nevinnú, apeluje na svoju lásku k nej s tým, že keby aj obvinenia boli pravdivé odpustí jej.
Keď sa však nakoniec dozvie úplnú pravdu a je konfrontovaný s dôkazmi, už žiadnu ďalšiu sťažnosť nenapíše. V tichosti vezme deti a odsťahuje sa na neznáme miesto.
Keď už je jasné, že je po všetkom, začne Makarovna otvorene vypovedať. Pamätá si a priznáva všetko, no výčitky nemá – bola vojna a vo vojne sa zomiera.
„Bolo ľahké ju odsúdiť, ale to vojna ju zničila. Mohla zostať človekom, ale to by potom skončila medzi tými ľudmi pred guľometom. Vybrala si život. Za strašnú cenu,“ hovorí vyšetrovateľ Pjotr Golovačjov.
Antonina Makarova je odsúdená a popravená 11. augusta 1978 o šiestej ráno, pričom sa stáva jedinou ženou v ZSSR (po vojne) popravenou zastrelením.
