V roku 1970 stretol 24-ročný Mirko 34-ročnú Aničku, tú najkrajšiu ženu na svete. O 49 rokov neskôr jej stále opakuje, aká je krásna.
Romantické filmy nám často mylne prezentujú, ako vyzerá skutočný vzťah medzi dvoma ľuďmi. Stáva sa, že ľudia vstúpia do vzťahu s obrovskými očakávaniami jeden pre druhého, i keď realita nakoniec vyzerá úplne inak. Z takýchto láskou sklamaných jedincov sa potom veľakrát stávajú vzťahoví skeptici.
My sme sa v bratislavskom domove dôchodcov presvedčili, že nie všetko, čo ukazujú v televízii, má až tak ďaleko od reality. Stretli sme sa s partnermi Mirkom a Aničkou, ktorých príbeh nás tak dojal, že sme sa rozhodli venovať im článok, aby si si aj ty prečítal o ich výnimočnom vzťahu.
- Kde Mirko s Aničkou vyrastali, aká bola ich mladosť
- Ako sa spoznali a čím všetkým si v živote museli prejsť
- Čo hovoria na život v domove dôchodcov
- Radu pre mladé páry o tom, ako im vzťah tak dlho vydržal
Predtým, než sa im skrížili cesty
Anička sa narodila v malej dedine s názvom Polianka na Myjave. Chodila na meštiansku školu a na strednú školu odišla do Trenčína, kde navštevovala obchodnú akadémiu. Do Bratislavy sa presťahovala ako 24-ročná, keď prišla za robotou. Tam celý svoj život pracovala ako úradníčka.
Mirko je rodený Bratislavčan a navštevoval základnú školu na Kvačalovej ulici. Dokonca sa v domove dôchodcov po 61 rokoch stretol so svojou pani učiteľkou, ktorá sa už dnes môže pochváliť úctyhodným vekom 99 rokov.
Mirko so svojou bývalou pani učiteľkou po 61 rokoch
Mirko rád spomína, ako trávil zimné prázdniny, keď bolo všetko zamrznuté. Počas uhľových prázdnin hrával s kamarátmi hokej, sánkovali sa, cesty boli zatarasené a vonku ani nohy. Keď vyrástol, chcel ísť študovať do Piešťan na hotelovú školu, ale to sa otcovi nepáčilo a nepustil ho. Rozhodol sa preto, že vyštuduje chemickú priemyslovku so zameraním na potravinárstvo.
V odbore sa však veľmi neuplatnil, keďže po nástupe do výskumného ústavu hygieny zistil, že je alergický na chemické produkty, s ktorými sa dostal počas práce do styku.
Po škole išiel na povinnú vojenskú službu, ktorú si však veľmi chváli, lebo ho vybrali do školy dôstojníkov v zálohe. Nemal povahu na to, aby niekomu rozkazoval, tak nakoniec vypomáhal zástupcovi veliteľa pluku ako kreslič máp.
Po ruskej invázii v roku 1969 sa mu s kamarátom podarilo ísť robiť do Nemecka. Dostal falošné potvrdenky o návšteve vysokej školy, keďže podobné možnosti boli určené len pre študentov. Strávili tam 2 mesiace a veľmi dobre si na svoje pomery zarobili.
Nakúpili veľké množstvo darčekov pre rodinu aj pre seba a plánovali si kúpiť aj vlastné auto. Nechceli však nejaký západný model, radšej spoľahlivú škodovku, tie ale bolo ťažko dostať. Uspokojil sa preto s malým autíčkom so značkou Bianchi, predchodcom dnešného Fiatu. Auto stálo 100 mariek a bolo v takom strašnom stave, že by ich s ním cez hranice naspäť nepustili.
Použili ho teda iba na prevoz kufrov na hranice a zavolali majiteľovi, že mu auto vracajú. Ten bol taký dobrosrdečný, že im celú sumu vrátil. Z našetrených peňazí mu však ostalo dostatočne veľa na to, aby si naspäť v Československu kúpil svoje prvé auto.
Mirko v živote vystriedal veľa rozličných povolaní. Robil aj barmana v Mikulove, kde pivo tieklo potokom. Na svoje najlepšie zamestnanie nastúpil v Petržalke, do starej pekárne, kde sa ešte nepoužívali žiadne stroje a všetko sa miesilo poctivo ručne. Spomína na to, ako ráno prišiel do roboty, kde ho vítala vôňa čerstvého chleba a všetci zamestnanci boli spoľahliví a ťažko pracujúci pekári. Robil tam až do roku 1985, kým pekáreň nezbúrali.
Po zbúraní pekárne sa rozhodol založiť si vlastný biznis a stal sa z neho hospodár a roľník. Prenajal si pol hektára pôdy a pestoval najmä paradajky a papriky. Keďže zo školy vedel, koľko zbytočných chemikálii sa používa pri pestovaní zeleniny, nechcel používať žiadne.
Sám si svoje produkty aj rozvážal, keďže brigádnikov bolo ťažké zohnať, lebo tí radšej trávili čas v dedinskej krčme. Až keď sa im minuli peniaze, tak im bola brigáda dobrá. Keď už však mali peniaze, ďalšie dni sa už neukázali, smeje sa Mirko.
Mirko a Anička
Po revolúcii sa však situácia zmenila. Predtým, keď prišiel na úrad zaregistrovať svoj stánok, priniesol úradníčkam plné tašky paradajok, paprík a nejakých kvetiniek. Za takúto pozornosť boli veľmi vďačné a všetko bolo v poriadku.
Keď za nimi prišiel po revolúcii, čakala ho veľmi prísna kontrola, pri ktorej sa musel preukázať všetkými dokumentmi. Otvoril si preto radšej malý obchodík, kde predával menej dostupné veci, čo dovážali od kamaráta zo Švajčiarska.
Keď Mirko stretol Aničku
Mirko sa s Aničkou spoznal 29. júna 1970, na sviatok Petra a Pavla. Mirko išiel s kamarátmi oslavovať a potom sa vybral do divadla. Anička bola tiež v divadle s kamarátkou. Po divadelnom predstavení sa obe skupiny vybrali do Kryštál baru, ktorý sa nachádzal na rohu Mariánskej ulice v Bratislave. Mirko s priateľmi si šli dať do reštaurácie vychýrenú fazuľovú polievku, keď v tom na ulici zbadal Aničku.
Anička čakala na svoju kamarátku, ktorá si vybavovala hovor v telefónnej búdke. Okamžite ho zaujala svojou krásou a eleganciou. Neváhal preto a išiel sa jej prihovoriť. Chvíľku sa rozprávali a zistili, že majú toho veľa spoločného. Keďže už bolo neskoro večer a Anička bola unavená, tak ju išiel zdvorilo odprevadiť domov.
