Ako vznikla táto unikátna technika herectva a čo vlastne obsahuje?
Method acting je pojem, ktorý síce môže znieť povedome, no pre bežného filmového diváka zostáva dozaista zahalený rúškom tajomstva. Asi nebudeme ďaleko od pravdy, keď povieme, že na mainstreamovej popularite nabral napríklad v spojení s vyvádzaním Jareda Leta pri natáčaní komiksovky Suicide Squad.
Internetmi obiehali správy o tom, že svojim hereckým kolegom podaroval darčeky, ako napríklad živého potkana či použité kondómy. Sám neskôr tvrdenia označil za zveličené a zopár z nich priamo poprel, no senzácia bola na svete. Method acting sa od tohto momentu v mysliach mnohých stal synonymom šialenstva.
Spolu s Letom a rolou Jokera sa človeku ihneď vybaví aj jeho predchodca Heath Ledger. Ten sa vrámci svojej prípravy na úlohu okrem iného zavrel na mesiac do hotelovej izby a viedol zápisník, ktorý mal reprezentovať myšlienky šialeného klauna. Dodnes sa dokonca nájdu ľudia, ktorí jeho predčasný odchod do hereckého neba pripisujú práve náročnému herectvu.
Čo je teda vlastne ten method acting? Môžeme ho skutočne považovať za akýsi herecký extrém? Kde vznikol a ako sa pretransformoval do podoby, v akej ho poznáme dnes?
Ako to už pri obsiahlych témach býva zvykom, aj tu musíme nazrieť do minulosti. Method acting ako taký je totiž neodmysliteľne spojený s „otcom novodobého herectva“ Konstantinom Sergejevičom Stanislavským.
Ruský herec, režisér, producent, učiteľ a jeden zo zakladateľov Moskovského umeleckého akademického divadla (1898) v dobe svojho pôsobenia vzniesol námietky voči príliš umelému poňatiu vtedajších divadelných predstavení. Najhlavnejším poslaním herca bola podľa jeho názoru uveriteľnosť a autenticita, pričom sa tieto aspekty snažil zakomponovať do svojej tvorby.
Čo to presne znamenalo? Všeobecným pravidlom vtedajšieho herectva bolo odosobnenie sa od postavy. Freudovskou psychoanalýzou inšpirovaný Stanislavský namietal a tvrdil, že pravé emócie herca môžu pomôcť k uveriteľnejšiemu stvárneniu postavy.
Počiatočný prístup k herectvu sa následne postupne transformoval na ucelený systém. Medzi jeho najvýznamnejšie súčasti patrilo napríklad skúmanie okolia a sledovanie ostatných. Každá osoba je podľa neho jedinečná a preto by mala byť jedinečná a osobitá aj každá rola.
Medzi ďalšie metódy patrili napríklad improvizácia, stelesnenie vo forme reči a pohybu či základné otázky typu: „Čo by som ja urobil v situácii mojej postavy?“ a „Čo je motiváciou mojej postavy, a prečo robí to, čo robí?" Azda najvýznamnejším elementom (aj keď sa ho v neskorších rokoch snažil upraviť) však bolo už spomenuté autentické emočné cítenie.
Stanislavský operoval s pojmom „emočná pamäť“ a od svojich hercov chcel, aby skutočne cítili to, čo postavy. Ak teda postava zažívala silný smútok, od hercov očakával, že siahnu vo svojej pamäti po zážitku, ktorý u nich vzbudzuje podobnú emóciu.
Stanislavský absolvoval s divadlom aj predstavenia v Spojených štátoch, kde jeho prístup spôsobil poriadny rozruch. V roku 1931 vzniklo v New Yorku pod vedením Harolda Clurmana, Cheryl Crawford a Leeho Strasberga divadlo s názvom Group Theatre, ktoré stavalo na jeho princípoch (aj keď mu čiastočne predchádzalo New York American Laboratory z roku 1923).
Práve posledný menovaný, Lee Strasberg, bol človekom, ktorý systém čiastočne pozmenil a vyvinul tzv. „Metódu“, z ktorej je odvodený aj samotný názov method acting. Strasberg sa sústredil najmä na dosahovanie realizmu a autentických emócií, a tak započal jeden z najvýznamnejších moderných hereckých smerov.
V New Yorku totiž taktiež vznikla prestížna organizácia profesionálnych hercov (a neskôr herecká škola) menom Actors Studio, v ktorej Strasberg pôsobil ako riaditeľ a ktorej súčasťou (aj keď ovplyvnený rôznymi postupmi) boli mená, ako Paul Newman, James Dean, Steve McQueen, Marlon Brando, Al Pacino, Robert De Niro a mnoho ďalších.
Práve vplyvom Actors Studio sa tak Strasbergova Metóda preniesla z pôvodne určených divadelných dosiek aj na strieborné plátna. Za jej úspechom stálo najmä to, v akom kontraste bola s dovtedajším uhladeným spôsobom klasického herectva zlatých rokov Hollywoodu.
Ako vo svojom obsiahlom článku podotkol kritik Robbie Collin, skvelým príkladom je napríklad scéna v snímke Streetcar Named Desire. V nej môžeme vidieť, ako veľmi rozdielne k svojim postavám pristupuje produkt Metódy Marlon Brando a klasická herečka Vivien Leigh.
Filmový formát bol navyše method actingu vcelku naklonený. Herci a režiséri si napríklad uvedomili, že kamera dokáže predsa len lepšie zachytiť emóciu ako divák vzdialený od pódia v divadle. Filmové hviezdy sa teda snažili nájsť spôsob, ktorým by sa mohli vžiť do svojej postavy a dodať jej čo najväčšiu uveriteľnosť.
Robert De Niro napríklad v rámci prípravy na Scorseseho film Taxikár získal taxikársku licenciu a behom jedného mesiaca skutočne rozvážal nič netušiacich ľudí po New Yorku. Pre snímku Raging Bull zasa absolvoval desiatky hodín tvrdých boxerských tréningov s profesionálmi.
Ťažkú prípravu absolvoval napríklad aj Adrien Brody pre snímku The Pianist. Ten strávil nielen celé dni hrou na klavír, ale pre zžitie sa s rolou človeka, ktorý prišiel o všetko, sa skutočne vzdal svojich vecí. Predal svoj byt a auto, odpojil si telefóny, zbalil dve tašky vecí a klavír a odcestoval do Európy. Popritom všetkom drasticky schudol, len aby viac zosobnil svoju postavu.
Všeobecne známy príklad herca, ktorý je ochotný pre svoje snímky drasticky schudnúť či pribrať, je aj Christian Bale. Ten vážil pri natáčaní snímky The Machinist iba 54 kíl. Na tom by možno nebolo nič zvláštne, no iba o pár mesiacov pribral ďalších 45 kvôli postave Batmana.
Zástancom prvkov method actingu je aj jeden z najlepších hercov súčastnosti Daniel Day-Lewis. Pri natáčaní My Left Foot strávil celé týždne na vozíku, pre rolu v Last of the Mohicans sa naučil loviť zver a počas divadelnej hry Hamlet sa mu zdalo, že sa rozpráva so svojím mŕtvym otcom. A aby sme nezabudli, pre snímku The Unbearable Lightness Of Being sa naučil český jazyk, len aby vedel zachytiť ten správny prízvuk.
Hercov, ktorí využívajú určité formy Metódy vo svojom umení, sú desiatky a rozhodne nemôžeme vymenovať všetkých. V poslednej dobe sa však s podobnými historkami stretávame častejšie, a to nás privádza k ďalšiemu bodu.
Ako tvrdia mnohí odporcovia Metódy, čoraz viac sa na nej stavia ako na marketingovom ťahu štúdia či herca, ktorý chce svoju rolu predať ako hodnovernejšiu.
To samozrejme nie je jediná kritika tejto hereckej techniky. Mnohí ju kritizujú z dôvodu, že práve Strasbergova Metóda ignorovala niektoré Stanislavského myšlienky. Ten si vo svojich neskorších dielach uvedomoval, že pre herca môže byť psychicky náročné prežívať emočne náročné udalosti a snažil sa nájsť iné spôsoby, ako docieliť autentickosť, na ktoré nadviazala Stella Adler či Sanford Meisner (napríklad predstavivosťou).
Práve oni si uvedomili už počas svojej práce v Groups Theatre, že Strasbergov štýl je mnohokrát nezdravý a núti herca byť viac sebecký, ako odovzdaný jeho úlohe.
Okrem možného ťažkého psychického tlaku sa mnohokrát spomína aj tlak vyvíjaný na ľudí okolo. Natáčanie je samo o sebe náročný proces, pri ktorom môžu ľahko ujsť nervy a štáb naozaj nepotrebuje, aby sa k nim herec správal ponižujúco len preto, že nevychádza z roly.
Method acting je aj napriek svojej kritike dozaista obdivuhodný štýl (či skôr technika) herectva. Z divadelných dosiek na začiatku 20. storočia sa preniesol až na strieborné plátna, pričom môžeme s istotou povedať, že dopomohol k desiatkam nezabudnuteľných hereckých výkonov a brilantných filmov.
Pripomíname, že celá téma je hodná skutočne väčšieho skúmania, no to ani nebolo našim zámerom. Snažili sme sa ti aspoň stručne (a samozrejme s dávkou sebakritiky aj laicky) vysvetliť, čo ten method acting vlastne znamená a prečo je v dnešnej dobe toľkokrát spomínaný.
Máš nejakú obľúbenú rolu, v ktorej herec či herečka využívali method acting? Ak áno, pokojne sa s ňou podeľ v komentároch nižšie. Samozrejme v nej uvítame aj všetky tvoje pripomienky.
