Na podobné dobrodružstvo sa vyberie len málokto.
Cestovanie je doménou veľa ľudí, no vybrať sa na dlhšie časové obdobie strávené takmer nekončiacou cestou je ochotný podstúpiť len odhodlaný jedinec. My však takých poznáme. Rovno dvoch. Alebo až štyroch? Ide o Ľubku, Tomáša a ich dvoch psíkov. Všetci sa spoločne vybrali na dlhú cestu naprieč americkým kontinentom, o ktorej nám nižšie povedia viac už oni.
Ahoj Ľubka, ahoj Tomáš! Sme veľmi radi, že ste si počas vášho dobrodružstva našli čas na rozhovor. Poďme sa teda pozrieť na vašu cestu bližšie. No najskôr, predstavíte sa v krátkosti našim čitateľom?
Sme Ľuba a Tomáš, 32 a 30, pochádzame z oblasti Vysokých Tatier (Svit a Nový Smokovec) a pred touto cestou sme pracovali ako pediatrička a chirurg v Londýne. Phoebe a Lolo sú naše psiská, 7 a 4 rokov a obaja sú útulkáči.
Čo teda človeka prijme k tomu, aby sa vydal na cestu naprieč celým americkým kontinentom? Ísť z Kanady do Argentíny na bicykli nie je zrovna jednoduché.
Uvedomenie si, že to, za čím sa ženieme, nás nerobí šťastnými. Že radšej než kariéru a peniaze by sme chceli byť spolu. Nielen jeden víkend do mesiaca. Že síce nás pomoc ľuďom napĺňa, ale nie je to všetko tak, ako vidíme v Emergency a Grey’s Anatomy. Tiež sme ale potrebovali impulz. Tým impulzom bola zmena systému práce a vzdelávania lekárov v UK, o ktorej sme si nemysleli, že je k lepšiemu, lebo na ňu neboli vytvorené podmienky. Bolo rozhodnuté. A keď do našich príprav vstúpil ešte Brexit, vedeli sme, že sme sa rozhodli dobre.
Prečo ste si ako dopravný prostriedok zvolili práve bicykel?
Bicykel je dostatočne rýchly na to, aby ste za deň prešli dostatočnú vzdialenosť (v našom prípade 60-100km) a súčasne dostatočne pomalý na to, aby ste stihli poriadne vnímať prostredie okolo vás. Nielen presúvať sa od turistického miesta k turistickému miestu, ale užiť si aj to medzitým. Hovoriť s ľuďmi. Počúvať zvuky prírody. Byť napospas počasiu a vnímať jeho zmeny ešte predtým, než prídu. Byť schopný čo-to na bicykli opraviť sám bez nutnosti vyhľadať mechanika. Niesť si so sebou spálňu, kuchyňu, kúpeľňu aj obývačku. A byť k tomu ekologický.
Keďže nejde o týždňový výlet kdesi v luxusnom rezorte pri teplom mori, ale poriadne dobrodružstvo, tak čoho ste sa pred samotnou cestou najviac obávali?
Cesty vôbec. Ale toho, čo bolo predtým. V Londýne sme prenajímali malý domček a všetko okrem veľkého gauča a chladničky bolo naše. Takže sme museli väčšinu vecí predať alebo ich niekde uskladniť. Takže každý víkend car boot sales a na záver sme predali aj to auto. Vyriešiť účty v banke, poistku (je neskutočne ťažké nájsť cestovné poistenie bez spiatočnej letenky), očkovania a do toho pracovať ako fretky, aby sme čo najviac našetrili. Nakoniec sme to stihli, ale v rámci toho zmätku sme zabudli náhradné pneumatiky na bicykle a vozík u kamošky v záhrade.
Ako na vás pôsobia miestni, ktorých stretávate? Predpokladáme, že ste s nimi v častom kontakte. Pýtajú sa vás, kam idete, odkiaľ ste a podobne?
Na túto cestu sme sa vydali s vierou v ľudskú dobrotu. Že svet nie je taký, aký ho vidíme v správach. Médiá nemajú dôvod informovať o dobrých veciach, to nie je dosť veľká senzácia. Keby sme dali na správy a médiá, tak asi nevystrčíme nos z baráku. Predsa nemôžeme ísť na bicykli do toho nebezpečného Mexika a Strednej a Južnej Ameriky.
Zatiaľ si na miestnych nemôžeme sťažovať. Ľudia v Mexiku sú vo všeobecnosti oveľa otvorenejší než Kanaďania i Američania a budú svoje nadšenie vyjadrovať pískaním a trúbením a pýtať sa, odkiaľ ideme. Kedykoľvek, aj keď stojíme na semafore alebo bicyklujeme okolo. Zaujíma ich vlajka, zaujímajú ich psy. A chcú byť kamaráti na Facebooku. Ale aj Kanaďania a Amíci nám veľakrát podali pomocnú ruku a s mnohými z nich sme stále v kontakte a sledujú našu cestu.
Keďže cestujete aj s malou slovenskou vlajkou, aj sa vás už spýtal niekto, odkiaľ ste, poprípade vedeli ľudia aspoň vetu o Slovensku?
Prekvapivo v Mexiku mnoho ľudí Slovensko, resp. Československo pozná. Mnohí poznajú Sagana. Často si nás mýlia so Slovinskom. Kanada a hlavne USA si stojí za svojou reputáciou geografickej neznalosti, my ich ale nesúdime, tiež nepoznáme všetky krajiny sveta, i keď kontinent by sme asi trafili.
Vlajka nám ale prihrala do cesty zaujímavé stretnutia, keď ľudia vlajku poznali, lebo sú Slováci žijúci v zahraničí. Naše najmilšie stretnutie bolo s rodinou žijúcou na Vancouver Islande hneď prvý týždeň našej cesty. Hľadali sme si miesto na prespanie, keď zrazu pred nami zastalo auto a vystúpila z neho mladá žena. “Which country is that flag from?” spýtala sa. Odpovedali sme: "Slovakia".
A potom na nás Petra začala hovoriť po slovensky. Z auta vystúpila jej mamka Dáša. Vysvitlo, že rodičia s malou Petrou, vtedy dvojročnou, emigrovali z komunistického Československa. Pozvali nás k sebe domov, kde sme samozrejme kecali do druhej v noci. Potom sme sa videli ešte raz, doteraz sme v kontakte a Dáška, odvážna žena, ktorá so svojou rodinou prekonala prekážky emigrácie, nás čoskoro v Mexiku zosobáši.
Čo bolo doteraz to najťažšie, čo ste počas cesty museli prekonať?
Pre nás je veľmi ťažké vidieť utrpenie zvierat na ulici, keďže Phoebe aj Lolo sú adoptovaní zo slovenských útulkov. Nešli sme na túto cestu nepripravení, vedeli sme, čo nás čaká, ale realita je niekedy ťažká. Hlavne keď vidíme ťažké prípady niekoľko dní za sebou. Psy s kožnými chorobami, bez srsti, psy v horúčavách na strechách, sučky s vyťahanými bradavkami po x vrhoch šteniat, psy pobehujúce po hlavnej ceste… A do toho ignorácia miestnych.
Veľmi nás to trápilo, takmer sme si kúpili letenku preč z Mexika. Nakoniec sme sa nepodvolili, ale vymysleli projekt Biciperros, ktorý sa práve pomaličky rodí. Bude to malá knižka príbehov našich psov s omaľovánkami, ktorú chceme zadarmo distribuovať do škôl počas nasej cesty a možno aj nejaké školy navštíviť, aby deti videli, že psy môžu mať aj iný život. Lebo jedine cez deti je možná zmena.
Samozrejme nás zaujímajú aj príjemné stránky vašej cesty. Aký najkrajší moment ste doposiaľ prežili?
Krátke chvíle absolútneho šťastia, keď sa z tej krásy až tlačia slzy do očí. Každý horský prechod, keď človek zrazu vidí na druhú stranu a uvedomí, že tam vyšliapal sám. Stretnutia s rôznou divou zverou, podmorský svet. Stretnutia s ľuďmi, ktorí sa zapíšu do srdca a vrátia človeku nádej v dobrotu. Našťastie tých najkrajších momentov bolo viac než dosť.
A kde sa vám doposiaľ páčilo najviac z „prírodného hľadiska“ a prečo? Pochodili ste toho veľa, čiže je z čoho vyberať.
Jeje, toto je fakt ťažká otázka, lebo až teraz, keď sme zastali si uvedomujeme, koľko sme toho už videli. My sme horské typy obaja, takže asi kanadské Rockies. Tyrkysové jazerá, šedé hory, jemne zasnežené. Medvede, jelene… Cez deň príjemne teplo, v noci chladnejšie. V trópoch z tohto hľadiska trochu trpíme.
Psíkovia poslúchajú? Prečo ste sa ich rozhodli zobrať so sebou? Iní by si podobných spoločníkov možno radšej premysleli zobrať so sebou.
Phoebe a Lolo sú tie najlepšie psy na svete. Naozaj nie každý pes by takto v pohode zvládal neustále zmeny prostredia, nových ľudí, klimatické zmeny. My si to uvedomujeme. Ale súčasne dúfame, že náš príbeh ľudí inšpiruje, aby to s tým svojím štvornohým priateľom skúsili a zahrnuli ho do svojich dobrodružstiev.
Keď sme si uvedomili, ako dlho bude celá cesta trvať, začali sme hľadať možnosti, ako ich vziať so sebou. A vybrali sme túto trasu, lebo by to malo byť možné so všetkými prechodmi hraníc a bez karantény. Phoebe a Lolo sú naša rodina a ako rodina držíme pokope a sme v tom spolu. Navyše sme už mali z predchádzajúcich rokov skúsenosti s bicyklovaním so psom na niekoľkotýždňových cestách v Európe. Takže pre nás to bolo hlavne o preverení očkovaní a hraničných prechodov, než o nejakej extrémnej príprave, čo sa týka psej výbavy, keďže sme už všetko mali.
Ľudí zaujímajú aj komplikácie. Stretli ste sa počas cesty s nejakým nebezpečím, špekulantami a podobne?
Ani nie. Naša najstrašidelnejšia storka je zo severného Mexika, kde sme stanovali na “kravskej cestičke” blízko pri hlavnej a v noci okolo tretej sa Tomáš prebudil na šteklenie po tele. Otvoril oči a oproti mesačnej oblohe (spali sme len vo vnútornom stane z moskytiéry), uvidel stovky obrovských mravcov, ako lozia po stane. A potom uvidel diery, ktoré vyhrýzli. Materiál používali asi na stavbu hniezda, ktoré mali niekde pod zemou - lebo žiadne mravenisko široko ďaleko nebolo. Takže nastalo rýchle balenie a presun stanu a až do rána sme zašívali. Toto sa v Európe nestane.
Pár mesiacov dozadu sme počúvali z médií o múre medzi USA a Mexikom a podobnými vecami. Aký bol váš prechod medzi týmito krajinami?
Úplne bezproblémový. Mali sme turistické víza, nielen ESTA, keďže sme vedeli, že v USA strávime viac než 90 dní. Psy a ich pasy a očkovania Mexičanov vôbec nezaujímali a my sme museli ešte zháňať USA colníkov, pre ktorých bolo veľké prekvapenie, že im chceme vracať jednu z častí víz, čo sme dostali pri vstupe (nutná procedúra, aby ste nemali problémy pri ďalšom vstupe do USA).
Aký dojem na vás zanechali Spojené štáty americké?
Na jednej strane neskutočné prírodné scenérie a obrovská variabilita prírodných krás. A na druhej strane arogantní šoféri, ktorí vás predbiehajú, keď im ide oproti iné auto a raz sme si vypočuli aj „get the f… out of the road!” Najhoršie boli jednoznačne karavany, ktoré v USA dosahujú veľkosť autobusu a za volantom sedia dedkovia, ktorí to šoférujú raz do roka a nemajú potuchy, akí sú obrovskí. Ak by sme Štáty mali zhodnotiť jedným slovom, bola by to “veľkosť”. V obchodoch veľké balenia, veľké karavany a pick-upy na ceste, širokánske výhľady, obrovské nebo a great outdoors.
A susedné Mexiko?
Milí a priateľskí ľudia, ktorí sa s vami podelia aj s málom. V žiadnej inej krajine, aj na predchádzajúcich cestách v rámci Európy, sme nedostali toľko pozvaní k niekomu domov. Napriek ich povesti, obecne lepší pocit zo šoférov na cestách než v USA. Už na Baja California nás všetci nadšene zdravili a nemali sme pocit, že nás na ceste nechcú. Opäť obrovská prírodná variabilita. Ak opustíte Yucatánsky polostrov (čo absolútne NIE JE typické Mexiko), ostanete rovnako prekvapení ako my. Púšť, 4-tisícové hory, sopky, pláže, džungľa, vodopády a rieky…Nájdete tu všetko až na ľadovce a tundru. Z čoho už nie sme takí nadšení, je ako sa správajú k prírode. Odpadky všade, pálenie plastov… A potom mañana prístup, ktorý je pre Európana problém, ak chce niečo vybaviť.
Stalo sa vám počas putovania, že ste sa dostali do bodu, kedy by ste najradšej zahodili bicykle popri cestu a vydali sa domov odpočívať?
Nie. Naozaj. Vianoce sú obdobie, kedy by sme boli radi doma s rodinou, ale nie je to preto, aby sme odpočívali, ale aby sme mohli byť všetci spolu (a samozrejme sa najesť kapustnice a zemiakového šalátu).
Prezradíte nám, prosím, kde svoju cestu definitívne zakončíte?
Plán je Ushuaia, Argentína. My ale fakt netušíme, čo sa tam stane. Nečaká tam na nás žiadne lietadlo ani loď, ktoré nás dovezú domov. Vzhľadom na to, že celú cestu sme počítali na rok a pol, tak vidíš, že plánov sa nedržíme (na ceste sme od 31. mája 2017).
Tak držíme palce! Chceli by ste ešte niečo odkázať našim čitateľom?
Ak máte nejaký sen, neodkladajte ho „až príde tá správna doba”. Ona totiž vôbec prísť nemusí. A vy budete stále odkladať a čakať. A nemusí to byť len vysnívaná cesta. Môže to byť čokoľvek, čo vás urobí šťastnými. My možno nikdy neodatestujeme. Ale to, čo žijeme teraz, nám už nikto nikdy nevezme.
Nedajte sa ubiť realitou a očakávaniami spoločnosti, snívajte a plňte si sny. Až budete raz ako starčekovia sedieť na terase svojej vily a s ušetrenými peniazmi na konte, na čo budete myslieť? Na to, ako ste ich zarábali? Alebo na to, ako vám v Mexiku zožrali mravce stan a ako vám veľryba prišla zamávať chvostom na dobrú noc, keď ste spali v Oregone na pláži?
Cestu Ľubky, Tomáša a ich dvoch psíkov môžete sledovať či už na ich Facebooku alebo na webstránke.
