Depresia je slabosť, schizofrénia rozpoltená osobnosť a zo psychických problémov sa nedá vyliečiť. Čo je pravda a čo iba obyčajná povera?
Ešte ani dnes, v 21. storočí, sme nedokázali úplne pochopiť problematiku psychických porúch. Hoci nám príde úplne samozrejmé a v poriadku ísť na kontrolu k obvodnému doktorovi, k očnému či k zubárovi, k psychiatrovi alebo ku psychológovi chodí iba veľmi málo z nás. Staráme sa o svoju fyzickú schránku viac ako o duševnú, hoci potrebuje úplne rovnakú údržbu. Preventívne prehliadky u psychológa zatiaľ neexistujú a veľa ľudí vyhľadá jeho pomoc, až keď sú úplne na dne a nemajú inú možnosť. Pritom je to rovnaké ako pri iných ochoreniach, skorá liečba a diagnóza znamená vyššiu šancu na uzdravenie. Prečo sa teda ľudia takýmto odborníkov vyhýbajú a nechcú ich pomoc?
Odpoveď je pomerne jednoduchá, boja sa stigmy, ktorá je so psychickými ochoreniami spojená. Myslia si, že by ich okolie vnímalo ako bláznov, ktorých treba zavrieť či ako nebezpečných deviantov. Aká je však pravda, čo sa skrýva za psychickými poruchami?
1. Ľudia, ktorí majú duševnú chorobu, sú šialenci a treba ich zavrieť do ústavu
Najrozšírenejšími psychickými chorobami našej doby sú depresie a úzkosti. Percento ľudí, čo trpia závažnými ochoreniami ako je schizofrénia či poruchy osobnosti, je v skutočnosti veľmi nízke. Veľa z nich dokáže fungovať v rámci práce aj rodiny a svoje problémy vedia šikovne maskovať. Pri bežnom kontakte s nimi si vôbec nič nemusíš všimnúť, dokážu sa javiť úplne "normálne". Svoje starosti si často nechávajú iba pre seba, pretože sa boja reakcie okolia alebo skrátka nechcú druhým ublížiť. Preto môže ich stav často zostať úplne nepovšimnutý, aj keď vnútorne trpia.
2. Zo psychickej choroby sa nedá vyliečiť
Mnohí z nás zastávajú názor, že ak sa vyskytnú nejaké duševné problémy, zostanú nám už na celý život. To však vôbec nie je pravda. Väčšina porúch sa dá efektívne liečiť pomocou terapie a liekov. Okrem toho ľudská duša sa tak ako všetko v našom tele vyvíja a mení, preto sa aj problémy, ktorými trpíme, môžu rôzne transformovať. V jednej časti života sa objavia a v druhej zmiznú. Rôzne životné situácie v nás vyvolávajú aj rôzne pocity, aktivujú podvedomé fóbie, potlačované spomienky, detské traumy, ktoré potom vedú k duševným chorobám. Rovnako tak ich však priaznivé podmienky, stabilné vzťahy a pozitívne udalosti dokážu stabilizovať alebo utlmiť.
3. Ľudia, ktorí majú nejaký psychický problém, chcú na seba iba upútať pozornosť
Ich správanie sa môže niekedy vymykať normám, čo poznáme. Môžu prehnane emocionálne reagovať na zdanlivo nepodstatný podnet, a preto sa nám často zdá, že iba zbytočne preháňajú. Pravdou však je, že to, čo sa zdravému človeku zdá ako triviálna hlúposť, môže chorého veľmi hlboko zasiahnuť. Predstav si, že máš zlomenú ruku a niekto ťa s ňou núti robiť kliky, lebo však je to "normálne" a vie to každý. Presne takto sa cítia chorí ľudia, keď ich iní odsudzujú za ich trápenie.
4. Depresia je iba slabosť a títo jedinci by sa mali proste prestať ľutovať
Najhoršia rada, čo môžeš dať človeku s depresiou je: "Proste sa cez to prenes a prestaň sa ľutovať" alebo "mysli pozitívnejšie a buď aktívnejší!" Nikto si nemôže vybrať, že bude depresívny. Nemôže si teda vybrať ani to, že depresiu mať nebude. Ide o poruchu, pri ktorej dochádza ku chemickej dysbalancii v mozgu, čím sa redukuje tvorba serotonínu (hormón šťastia) a dopamínu (vďaka nemu sme motivovaní a aktívni). Preto sa chorí cítia skleslí, nič ich nebaví, nemajú na nič chuť a nevidia v ničom zmysel. Za depresiou sa často skrývajú aj iné ako iba fyzické príčiny, i keď hrajú nepochybne veľkú úlohu. Preto je okrem antidepresív pri jej liečbe dôležitá aj terapia. Tá chorého naučí, ako svoje pocity smútku či beznádeje efektívne zvládať.
5. Ak má niekto úzkosť, dokáže ho rozrušiť úplne čokoľvek
Vo väčšine prípadov to vôbec neplatí. Existujú rôzne typy úzkosti a rôzne spúšťače, na ktoré niektorí reagujú a iným môžu byť úplne ukradnuté. Osoby, ktoré trpia napríklad sociálnou úzkosťou, vie znepokojiť priveľa nových ľudí na party, zatiaľ čo jedincom s generalizovanou úzkostnou poruchou to môže byť celkom jedno.
6. Osoby s poruchou osobnosti majú iba ťažkú povahu
Ak sa niekto nevie správať v rámci určitých sociálnych noriem, znamená to, že je iba nevychovaný. Ak sa s ním ťažko jedná, skrátka ide o príliš komplikovanú povahu alebo to robí naschvál. Žiaľ, toto si zdraví ľudia často myslia o tých, ktorí trpia poruchou osobnosti, pritom ich "ťažká povaha" je spôsobená závažnou duševnou poruchou a ani náhodou to nerobia schválne. Aj oni sú iba ľudia a snažia sa žiť najlepšie, ako vedia, je to pre nich však oveľa komplikovanejšie než pre zdravých jedincov.
7. Schizofrénia označuje rozpoltenú alebo rozdvojenú osobnosť
Tento mýtus je jeden z najrozšírenejších vôbec. Veľa laikov považuje schizofréniu za rozpoltenú osobnosť, ak vidia človeka plného konfliktov, ktorý často mení svoje správanie, povahu či názory a majú sklon povedať: "Čo si schizofrenik?" Pritom tieto príznaky sa so schizofréniou vôbec nespájajú.
Schizofrénia je stavom závažnej psychózy, pri ktorej človek nie je schopný rozoznať svoje predstavy od reality. Trpí preludmi, halucináciami, počuje neexistujúce hlasy. Tieto osoby majú bludné, často paranoidné predstavy o tom, že ľudia počujú ich myšlienky, že ich nápady sú cudzie, akoby im ich do hlavy vkladala nejaké iná sila alebo nadprirodzená bytosť. Môžu tvrdiť, že ich uniesli mimozemšťania, že ich sleduje vláda atď. Toto sú iba tie najzákladnejšie preludy, ktorými takéto osoby trpia, no pravdou je, že u každého môže choroba vyzerať inak a delúzie, čo prežívajú, môžu mať vlastne akúkoľvek podobu od lietajúcich mačiek až po démonov, ktorí ovládajú ich činy. Jednoducho žijú akoby v neustálom sne, v ktorom neexistuje žiadna skutočnosť a realita splýva s ich predstavami.
Porucha, ktorá skutočne popisuje rozpoltenú osobnosť, sa nazýva disociatívna porucha identity a prejavuje sa zmenami správania, nekonzistentným charakterom, náhlymi zmenami názorov a hodnôt, pričom postihnutý mení svoj charakter bez toho, aby si to uvedomoval a keď sa dostane naspäť do normálneho stavu, svoje správanie si vôbec nepamätá. Z jeho pohľadu sa naozaj jedná o úplne inú osobu.
8. Ľudia s poruchami príjmu potravy nejedia a sú vychudnutí
To, že si tvoja kamoška, ktorá sa prednedávnom úspešne "vyliečila" z anorexie, dá na obed celú pizzu a k tomu čokoládovú tortu, ešte vôbec nemusí znamenať, že je v pohode. Existuje mnoho foriem porúch príjmu potravy a ešte viac trikov, ako ich maskovať.
Aj osoby, ktoré majú napríklad anorexiu, jedia. Síce málo, sú patologicky vyberaví a vo všetkom sa piplú tri hodiny, ale jedia. A hoci veľa kampaní, ktoré ukazujú anorektičky ako vychudnuté kostry, ktoré na sebe nemajú ani gram tuku, tvrdia, že zvyšujú povedomie o tejto chorobe, páchajú v skutočnosti viac zla ako dobra. Pretože nie všetci anorektici vyzerajú takto. Jedným z kritérií pre diagnostikovanie takejto poruchy príjmu potravy je BMI nižšie ako 17,5, čo síce znamená podváhu, no v realite vôbec nevyzerá tak hrôzostrašne ako dievčatá na obrázkoch. Preto si veľa ľudí s touto chorobou hovorí, že na tom ešte vôbec nie sú tak zle a nepotrebujú liečbu. BMI 17,5 je ale dostatočne nízke na to, aby spôsobilo vážne zdravotné problémy a malo trvalé negatívne následky na ľudský organizmus. Normálne BMI sa začína od 18,5, no najideálnejšia hodnota je medzi 20 až 25.
Ďalšou kategóriu je bulímia. Tá sa prejavuje tak, že postihnutá osoba sa buď stravuje normálne, alebo sa prejedá a následne sa všetkej prijatej potravy zbaví. Buď to zvracaním alebo preháňadlami. Bulimici sú najčastejšie zo všetkých trpiacich úplne prehliadaní, pretože navonok môžu vyzerať zdravo. Často majú primeranú hmotnosť alebo aj miernu nadváhu a v spoločnosti sa dokážu stravovať normálne. Ich telo však trpí nedostatkom živín, častým zvracaním či zneužívaním preháňadiel. Môžu sa cítiť neustále unavení, uzimení a zoslabnutí. Preto by sa toto ochorenie určite nemalo brať na ľahkú váhu.
Treťou najčastejšou poruchou je prejedanie. Nie, skutočne sa nejedná iba o nízku mieru sebakontroly, títo jedinci naozaj trpia. Môžu mať depresie či iné emocionálne problémy, ktoré ich k takémuto nezdravému životnému štýlu vedú. Jedná sa o poruchu príjmu potravy rovnako ako pri anorexii či bulímii.
9. Bipolárna porucha znamená neustále striedanie nálad
Táto choroba je charakterizovaná striedaním dvoch protipólnych stavov. Pri stave depresie sa chorý cíti smutný, letargický, stráca záujem o bežné aktivity aj motiváciu pracovať, môže ho trápiť beznádej, pomalé kognitívne funkcie a celková únava a slabosť. Pri mánii sa trpiaci naopak cíti šťastný, motivovaný, býva impulzívny, vyhľadáva vzrušenie, prežíva stavy eufórie a dokáže fungovať dlhé hodiny aj dni bez spánku, pričom vie pracovať, užívať si a má pocit, že sa nikdy neunaví.
Tieto stavy však neprichádzajú každú hodinu, dokonca ani každý deň. Ide o dlhodobé, extrémne nálady, ktoré vydržia minimálne týždeň, v niektorých prípadoch aj niekoľko mesiacov. Nestriedajú sa teda tak často ako pri cyklotýmii, čo je choroba, ktorá označuje časté striedanie nálad v intervaloch niekoľkých hodín alebo dní.
Nepomýľ si teda bipolárnu poruchu s cyklotýmiou, hoci vyzerajú veľmi podobne, sú to dve úplne rozličné diagnózy. Cyklotýmia je okrem toho často spájaná aj s inými chorobami a ako samostatná diagnóza sa vyskytuje iba zriedkavo. Najčastejšie ňou trpia ľudia s poruchami osobnosti alebo psychózami.
10. Jedinci trpiaci závislosťami sú iba slabí a nevedia sa ovládať
Za závislosťou sa skrýva celá šnúra biologických reakcií, chemických spúšťačov a rovnako tak aj duševných problémov. Existuje takzvaná fyzická závislosť na určitej látke, ktorú závislí bez pomoci lekára zvládnu iba ťažko. Telo si vie na drogy zvyknúť natoľko, že už bez nich nie je schopné fungovať a berie ich ako niečo nevyhnutné na prežitie. Preto ak si ľudia vytvoria biologickú závislosť, môže byť pre nich prestať s užívaním drogy takmer nemožné.
Za všetkým stoja gény, rovnako tak aj za závislosťami. Niektorí z nás sa rodia s prirodzene nižšou schopnosťou produkovať určité hormóny, čo majú na starosti napríklad pocity pohody alebo šťastia. Veľa ľudí sa potom uchyľuje k umelým rajom, kde sú tieto pocity zrazu prístupnejšie a ľahšie dosiahnuteľné.
Veľká emocionálna trauma, psychické problémy, rodinné hádky, celková nestabilita a náchylnosť k intenzívnemu prežívaniu môžu viesť k závislosti. Omamné látky ľudom dávajú ilúziu, že ich problémy sú vzdialenejšie či menej významné a práve preto sa k nim znova a znova vracajú.
