Prečítajte si rozhovor s inštruktorkou, ktorá pôsobila vo viacerých krajinách sveta. Napriek mnohým úrazom berie svoju prácu s koňmi ako poslanie.
Veronika Plavuchová odišla z univerzity, aby sa naplno mohla venovať svojej vášni – koňom. Po niekoľkoročnom vzdelávaní pracovala v elitných jazdeckých kluboch a stajniach po celom svete. V rozhovore sme sa jej opýtali, či kone rozumejú ľudskej reči, či sú pre inštruktora nebezpečné a ako sa žije stajníkom v Indonézii.
Veronika, odkedy sa koňom venujete? Ako ste sa k nim dostali?
Ku koňom som sa dostala úplnou náhodou, keď ma kamarátky nahovorili, aby som to s nimi išla vyskúšať, že našli miesto, kde môžeme mať hodiny jazdenia. Potom sme sa stali súčasťou jazdeckého klubu v Ľubietovej, kam sa jedna z kamarátok presťahovala. A tak sme tam trávili všetky víkendy a prázdniny. Boli to super časy.
Aktívne jazdiť som začala, keď som mala približne 13 rokov a pracovať som s nimi začala od 19 rokov, keď som skončila strednú školu. Po prvom roku na univerzite som sa rozhodla, že štúdium ukončím a budem sa koňom venovať naplno.
Dá sa odbor inštruktor jazdectva študovať na strednej, vysokej škole alebo stačí kurz?
Na Slovensku sa dá študovať jazdectvo na strednej poľnohospodárskej škole v Šali, ale, pravdupovediac, úroveň je dosť nízka a to platí aj ohľadne kurzov na inštruktora jazdenia. Na Slovensku by každý, kto učí, mal mať minimálne kurz na inštruktora, ale nie je to povinné, takže vo veľkej miere u nás vyučujú jazdectvo ľudia bez akejkoľvek kvalifikácie. Ja som si kvalifikáciu spravila v Anglicku a trvalo mi približne 5 rokov, kým som si prešla všetkými skúškami. Anglická jazdecká asociácia (The British Horse Society) je v tomto dosť prísna, v Anglicku nie je možné vyučovať jazdenie bez papierov. Ich certifikáty sú uznávané viac-menej po celom svete, čo mi pomohlo, aby som sa dostala do rôznych krajín.
Akému športu konkrétne sa venujete a aké činnosti zabezpečujete?
Kone trénujem do drezúry a ľudí trénujem na drezúru. Pred pár rokmi som sa venovala aj skákaniu, ale po úraze hlavy je to už len drezúra.
Spomínate úraz. Je práca s koňmi nebezpečná?
Kone sú veľké zvieratá, ktoré majú veľakrát cez 500 kilogramov, takže si treba dávať pozor, ale nepovedala by som, že je táto práca nebezpečná. Kone sú od prírody dobráci, ktorí bezdôvodne nikdy neublížia. Úrazov som mala veľa hlavne pri jazdení, keď človek pracuje s mladým koňom a nedá si pozor, tak sa stane, že namiesto sedla skončí na zemi. V Indonézii ma kopol kôň a rozkopol mi obidve kosti v predlaktí, ktoré som musela mať operované. Jeden z najväčších úrazov, ktoré som mala, bolo, keď som pri skákaní spadla z koňa rovno na hlavu a dosť dlho som s tým mala problémy. Úraz spôsobil, že som mávala epilepsie skoro rok. Teraz už je, našťastie, všetko v poriadku.
Aké má mať človek predpoklady, ak sa chce stať dobrým inštruktorom?
Ak to myslí vážne, tak sa tomu hlavne musí venovať a vzdelávať sa, je to rovnaké ako v každom inom povolaní. Čo sa týka zdravotných obmedzení, tak podľa mňa tam nijaké veľké nie sú, ale určite by mal byť fyzicky fit.
Pracovali ste v Jordánsku či Saudskej Arábii. Je ťažké si ako žena získať rešpekt v arabskej krajine?
Práca v arabských krajinách je určite iná ako u nás v Európe. Chvíľu mi trvalo, kým som sa prispôsobila úplne inému životnému štýlu a zmýšľaniu ľudí. Musela som sa naladiť do ležérnejšieho spôsobu života a nie sa naháňať tak, ako sme v Európe zvyknutí. Mala som šťastie na tím ľudí, s ktorým som pracovala, aj keď zo začiatku to nebolo jednoduché. Ten rešpekt prišiel postupne s dôverou, keď zistili, že sa vyznám do toho, čo robím a že si dokážem vážiť prácu, ktorú robia. V týchto krajinách sú totiž stajníci braní ako nižšia vrstva, a tak sa k ním ľudia aj správajú.
Keď porovnáte podmienky pre vašu prácu v Indonézii, Jordánsku, Saudskej Arábii a Londýne, kde žijete teraz, kde sú najlepšie?
Mne sa páčilo v každej krajine, kde som bola. To, čo mi na Anglicku vyhovuje, je slobodnejší prístup k životu. V Jordánsku je človek dosť obmedzený – napríklad v tom, kde sa môže pohybovať, čo si na seba oblečie, keď ide von, a ako sa správa na verejnosti. V Indonézii som žila v hlavnom meste, kde je obmedzené úplne všetko. Žili sme v zlatých klietkach, kde za múrmi bolo všetko krásne a upravené – luxus, ktorý by som si doma nemohla dovoliť. No na druhej strane sa človek nemôže ísť nikam prejsť, všade sme museli mať šoféra a pohybovať sa viac-menej v oblastiach pre expat community (osoby, ktoré sú dočasne zamestnané v inej krajine, spravidla za lepších podmienok ako miestni – pozn. red.) Už obyčajná cesta autom bola zážitok, nakoľko doprava je tam taká hustá, že prejsť z domu do obchoďáku, čo bolo asi štyri kilometre, niekedy trvalo aj tri hodiny. No mnoho vecí tam malo svoje čaro a boli úplne iné ako u nás doma. Ak by som si mala teraz vybrať krajinu na žitie, tak určite už len európsku, tam sa človek cíti viac doma.
Ste pracovne veľmi vyťažená. Ako vyzerá váš bežný deň?
Moja práca je jeden veľký kolotoč, ktorý sa nie a nie zastaviť. Nemôžem sa sťažovať, lebo je to práca, ktorú milujem a bez ktorej by som to nebola ja. Aj keď mám voľno, tak ho trávim v práci. Pretože pre mňa je to viac životný štýl ako práca, a tak sa na to aj pozerám.
Ráno začínam už o šiestej a veľakrát neskončím skôr ako pred ôsmou večer. Bežný deň sa začína kŕmením a vyvážaním koní do výbehu a potom začínam s tréningom koní alebo jazdeckými hodinami, popritom sa vždy vyskytne niečo, čo treba riešiť, ako to býva na každej farme pri zvieratách. Človek sa nikdy nenudí.
Rozumejú kone ľuďom? Vedia rozlíšiť prístup inštruktora?
Ľudskej reči kone nerozumejú, skôr spôsobu, ako na nich človek hovorí, čiže rozoznávajú tón hlasu a prístup. Kone vedia vycítiť, keď je človek nervózny a bojí sa. Človek by mal byť vyrovnaný, sebavedomý a pokojný, keď ku koňom pristupuje. Sú to veľmi citlivé zvieratá, ktoré vnímajú každé vaše nadýchnutie a vydýchnutie. Práve preto sa s nimi tak dobre pracuje.
Plánujete zostať v Londýne alebo sa chcete vrátiť na Slovensko?
Na Slovensko sa zatiaľ neplánujem vrátiť, ťažko povedať, či ostanem tu v Anglicku alebo sa presuniem inam, kam ma vietor zase zaveje.
