Tuzemské archívy toho ponúkajú oveľa viac, ako sa na prvý pohľad zdá.
Klasiky, ako Dědictví, „Marečka" alebo Básnikov pozná snáď každý, no v predrevolučnej československej tvorbe nájdeme aj menej prefláknuté kúsky, ktoré kvalitou nezaostávajú a dokážu pobaviť rovnako. Možno nie sú tak nabité hláškami, ktoré rezonujú každú minútu, ale ich výber určite nebude krokom do prázdna.
Ich znalosť patrí ku všeobecnému prehľadu domácej produkcie. Začnime pekne chronologicky a pozrime sa na najstaršiu vybranú vec, skvelú zábavku, v tom čase nazývanú aj „mládežnícka veselohra", Šťastie príde v nedeľu.
A v piatok znovu hrám, na svoj sľub zabúdam. Verím, že v nedeľu šťastie budem mať.
Ján Lacko na poli ľahších, divácky vďačných komédii v roku 1958 zažiaril hneď dvakrát - v oboch prípadoch za spolupráce so scenáristom a spisovateľom Ivanom Bukovčanom.
V tom prvom šlo o adaptáciu divadelnej hry Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra s názvom Statočný zlodej, kde sa zaskvel ako vždy vynikajúci Jozef Króner. Druhou snímkou je práve spomínané Šťastie príde v nedeľu.
Trojica stredoškolákov Emil (Marián Kleis starší), Miško (Ivan Mistrík) a Vrabec (Anton Mrvečka) si chce svoje posledné prázdniny a vyhliadky zlepšiť hlavnou výhrou v športke a tak ich voľný čas vypĺňajú často pochybné pokusy, ako zohnať peniaze na tipovacie lístky.
Medzitým sa v rámci televíznej estrády spoznajú so sympatickou Evou (Renáta Kazíková), o ktorej priazeň sa samozrejme začnú všetci uchádzať.
To celú vec skomplikuje a spolu s hľadaním spôsobu, ako zarobiť ich neraz dostáva do vtipných situácií. Všetko sa odohráva v rámci reálií starej Bratislavy, uvidíme, ako vyzeralo centrum päťdesiatych rokov, podhradie, nábrežie Dunaja a dokonca sa s troma kamarátmi vyberieme aj na Senecké jazerá, ktoré vtedy bývali obľúbeným a preplneným letoviskom.
Film vo svojej dobe zožal významný divácky úspech a hoci mnoho kritikov nadšenie návštevníkov kín nezdieľalo, veselohra sa rýchlo stala obľúbenou klasikou. Dobové recenzie snímke často vytýkali umeleckú plytkosť a nedostatočnú filmársku výpoveď.
V každom prípade však vzniklo dielko, ktoré je svojou ľahkosťou, sympatickými hlavnými hrdinami a svižným tempom nadčasové a verím, že dokáže zaujať aj dnešného mladého diváka.
Smutnou iróniou je, že predstavitelia dvoch veselých chlapíkov - Miška a Vrabca - stihol podobný a nemilý osud. Ivan Mistrík napriek svojmu nesmiernemu hereckému talentu nezvládal súkromný život a so svojimi rodinnými problémami sa často vyrovnával alkoholom.
To sa mu stalo osudným, keď v roku 1982 spáchal samovraždu. Anton Mrvečka zase zle znášal pracovné vyťaženie, čo malo za následok neznesiteľné migrény. Tie ho v roku 1985 dohnali až do psychiatrickej liečebne, kde svoj život ukončil skokom z okna.
Vieš čo je to Brazília? Pelé a Pepe? Taký zápas vidíš raz za dvadsať rokov.
Prísloviu „do tretice všetko dobré" v prípade Jána Lacka bolo v roku 1960 učinené za dosť a jeho ďalšia komédia a v poradí štvrtý hraný film Skalní v ofsajde opäť zožala úspech. Trampoty troch kamarátov, ktorých vášňou boli futbalové zápasy, si diváci rýchlo obľúbili.
Sekáč (František Dibarbora), Bariak (Arnošt Garlatty) a Drozd (Anton Mrvečka) sú všetci stavební inžinieri a pri jednej zákazke sa im podarí získať exkluzívne vstupenky na historický futbalový zápas Brazília proti Československu. V ceste na vytúžený duel im však stoja rôzne prekážky, či už v podobe zásadovej manželky alebo polície. So všetkými si ale svojsky poradia.
Hoci je snímka mladšia ako Štastie príde v nedeľu, bola nakrútená čiernobielo. Na dotvorenie atmosféry sa totiž použili autentické zábery zo stretnutia medzi Brazíliou a Československom v Prahe a zo slovenských dokumentárnych filmov o futbalových zápasoch, ktoré boli bez farby. Tvorcovia tak chceli zachovať vizuálnu konzistentnosť výsledného diela.
Skalní okrem milých, sympatických postáv a úsmevných situácií opäť ponúkajú prehliadku do minulosti nášho hlavného mesta (časť filmu sa odohráva pri súčasnej Bajkalskej ulici a štadióne na Tehelnom poli) a aj keď zrejme nie vedome zobrazujú úskalia bežného života v časoch prednormalizačného socializmu.
Popri hlavných postavách, ktoré stvárnili známe mená ako Dibarbora či Mrvečka, sa vo vedľajších úlohách mihli aj Štefan Kvietik (Medená Veža), Jozef Dóczy (Sváko Ragan), Marián Kleis starší alebo Emil Horváth starší (Tisícročná včela). Celkový rozpočet činil 2 milióny vtedajších československých korún a tvorcovia ho nakrútili za 47 dní, čo bol vtedy v podstate domáci rekord.
Lacko akoby však mal smolu na výber hercov s pohnutým osudom. Už vyššie sme spomínali tragický koniec Antona Mrvečku a Ivana Mistríka, no podobne, len oveľa skôr, skonal aj Arnošt Garatty a Dibarbora nás opustil pri dopravnej nehode v Bratislave v roku 1987.
Celá akce proběhne rychle, energicky a naráz, proto jsem ji nazval Kulový blesk.
Presuňme sa teraz do českých luhov a hájov a v čase do roku 1978. Režisérsko-scenáristická dvojica Svěrák-Smoljak sa preslávila kúskami, ako Jára Cimrman ležící, spíci a najmä Vrchní prchni, no ich nemenej kvalitná komédia Kulový blesk akoby stále ostáva v ich tieni.
Podobne ako pri legendárnom príbehu o falošnom vrchnom, nápad vznikol spontánne a bol inšpirovaný reálnym zážitkom. Keďže za socializmu nebolo bežne dovolené byty predávať alebo kupovať, ak sa chcel niekto presťahovať, musel vymieňať.
Vôbec nie zriedkavé boli situácie, kedy sa menil jeden väčší byt za dva menšie, alebo sa výmeny zúčastnilo niekoľko nájomcov s niekoľkými rezidenciami.
Do podobnej akcie sa zapojil aj jeden ich známy, no celá situácia bola taká komplikovaná na logistiku a plánovanie, že to musel zorganizovať člen Akadémie vied. Tvorcom viac nebolo treba, akurát k pôvodným štyrom bytom pridali ďalšie, a tak vznikol skvelý a správne absurdný námet v podobe dvanásťnásťnásobnej výmeny bytov.
Celú operáciu organizačne zastrešil JUDR. Radosta (ako vždy nezabudnuteľný Rudolf Hrušínský), ktorý si musel poradiť nielen s právnymi úkonmi, ale aj diplomaticky zvládnuť niektoré nečakané prekážky a správne načasovať všetko potrebné.
Keďže značný počet účastníkov tvorili bizarné postavičky, postarali sa o vtipné momenty a samozrejme hlášky, ktoré rokmi zľudoveli.
Medzi najvýraznejšie určite patrili stará pani Jechová (Milada Ježková), bláznivý inžinier Severín (Ladislav Smoljak) alebo operný spevák - majster Bílek (Karel Kalaš), ktorý vás vždy pohostil výbornou brazilskou kávou. Za zmienku stoja aj bonmoty prednášané vnútornými hlasmi manželov Knotkových (Josef Abrhám a Daniela Kolářová).
Sila nejvěčší akce v dějinách stěhování ale nepozostáva iba z melancholických záberov na Prahu sedemdesiatych rokov a pamätných replík jednotlivých postáv. S trochou nadsázky môžeme povedať, že film bol v určitom zmysle alegóriou na absurdnosť danej doby a byrokratickú mašinériu, ktorá sa s jednotlivcom príliš nemaznala.
Dnes už nám fakt, že inžinier Severín v rámci jedného svojho vynálezu okopíroval „západniarske" airbagy a namontoval ich do Škody 120, pričom ani tvorcovia snímky skutočné airbagy nikdy nevideli, príde skôr nostalgicky úsmevný. No podobnými obrazmi vytvára celkovú mozaiku absurdít, ktorá dopomáha vytvoriť širší a kritickejší obraz doby.
Nenechte se rušit. Já bych si jenom vzal okurku.
Podobnou témou ako Kulový blesk sa zaoberá aj televízna inscenácia Sardinky aneb život jedné rodinky z roku 1986, len v menšej miere. Marta (Ivana Andrlová) a Zdeněk (Vladimír Dlouhý) majú na národnom výbore malú komornú svadbu v kruhu iba svojich najbližších kamarátov a budúcnosť veľmi neplánujú.
Každý býva u svojich rodičov a sobáš pred svojou rodinou taja. Všetko sa však skomplikuje, keď sa zistí, že Marta je tehotná a pár s očakávaným prírastkom sa skrátka ani do jedného rodičovského bytu nezmestí.
Nastáva prezeranie inzerátov a úmorné hľadanie vhodných adeptov na výmenu bytov. Z nich sa opäť vykľujú väčšinou svojrázne typy, ktoré sa postarajú o primeranú zábavu.
Hoci mali Sardinky televízny formát, ich obsadenie by sa dalo na tunajšie pomery nazvať hviezdnym. Za zmienku určite stojí (ako inak) skvelý Rudolf Hrušínsky, ktorý si tu strihol Martinho otca, alkoholika na dôchodku venujúcemu sa tvorbe poézie. Jeho verše stoja naozaj za to.
Nezaostáva ani Zdeňkova rodina a predovšetkým jeho sestra Marcela (Dagmar Havlová, vtedy ešte Veškrnová), stará panna platonicky zamilovaná do Jiřího Korna, ktorej otec márne hľadá nápadníka. O vedľajšie úlohy sa postarali ďalšie známe mená, medzi inými aj Pavel Trávníček, Veronika Žílková alebo Jiří Schmitzer.
Snímka síce neoplýva nejakým košatým dejom, prekombinovaným scenárom alebo silnými vizuálnymi atribútmi, no ide o poctivú robotu a jej humor a prirodzenosť jednotlivých aktérov by mohla závidieť nejedná súčasná česká komédia. Na nedeľné odpoludnie ideálna voľba.
Biskvit Debušé, píše sa to De-bou-ché.
Vráťme sa v čase o dva roky a presuňme sa na Slovensko. Režisér Juraj Herz známy predovšetkým vážnymi témami (Spalovač Mrtvol, Habermanův mlýn) a rozprávkami (Panna a netvor, Deváté srdce) v roku 1984 priniesol ľahkú letnú veselohru o melancholickom starom mládencovi Šimonovi (Emil Horváth ml.) Sladké starosti.
Jeho matka ho chce stoj čo stoj oženiť, no talentovaný cukrár s dušou umelca to so ženami príliš nevie a väčšina jeho pokusov nadviazať bližší kontakt s opačným pohlavím skončí nejakým trapasom.
Horváthovi herecky sekundujú Jan Antonín Duchoslav (Sněženky a machři), Vladimír Černý, Marián Labuda, Zora Kolínska a najmä Andy Hryc ako nezameniteľný čašník Fero s jeho príslovečným debušé.
Sukničkár, podvodník a hlavne neuveriteľný sebec je voči dobráckemu Šimonovi akýmsi protipólom, pričom rozdielnosť ich charakterov sa asi najviac prejaví vo vzťahu k čašníčke Jolane (Renáta Mašková).
Snímka vás svojim humorom možno nedostane do kolien a viaceré scénky a hlášky môžu na dnešného diváka pôsobiť škrobene až archaicky, no príjemná melancholická nálada a atmosféra letnej Bratislavy osemdesiatych rokov vie urobiť svoje.
Pozorný divák určite spozná Hviezdoslavovo námestie a priestory pred hotelom Carlton či iné miesta, ktoré sa dnes zmenili takmer na nepoznanie.
Hoci u nás film nepatrí medzi tie najznámejšie, v Nemecku sa stal rýchlo obľúbeným a donedávna nebolo vôbec neobvyklé vidieť ho na pultoch medzi bežne predávanými DVD titulmi.
Po páde železnej opony a rozdelení Československa na dva samostatné štáty došlo k významným zmenám snáď vo všetkých oblastiach, vo filmovom priemysle a tvorbe nevynímajúc a o vplyvoch týchto zmien a prísune nových tém, ktorými sa filmári mohli zaoberať, by vydalo na samostatný článok.
Keďže sa tu však teraz venujeme komédiám pripomeňme si ešte tých pár, ktoré vznikli tesne alebo pár rokov po nežnej revolúcii. Možno nepatria medzi špičku našej domácej tvorby, no majú istú výpovednú hodnotu a dalo by sa povedať, že vidieť ich patrí k všeobecnému prehľadu.
Chalani! Poďme raz normálne trolejbusom!
V roku 1994 uzrel svetlo sveta dlho očakávaný film Štefana Semjana a scenáristu Maroša Hečka Na krásnom modrom Dunaji.
Príbeh zhýralých tridsiatnikov (Maroš Kramár, Ady Hajdu, Juraj Johanides), ktorých bohémsky život a snaha zažiť si porevolučný rock'n roll v kulisách Bratislavy deväťdesiatych rokov, priviedol až ku krádeži obrazu od Andyho Warhola. Tym sa však ich divoká odysea nekončí.
„Dunaj" však veľkú dieru do sveta slovenského filmu nespravil a aj kritika ho prijala pomerne negatívne. Snímka stála na tú dobu úctyhodných päť miliónov slovenských korún a jej scenár sa dokonca dostal do užšieho výberu súťaže Nadácie Roberta Redforda Sundance Institute.
Pokus nakrútiť avantgardnú bohémsku snímku s rebelskými antihrdinami, ktorá by zachytávala divoké porevolučné nálady, teda príliš nevyšiel, no je zaujímavým lokálnym filmárskym mementom doby.
Silnejší pes je*e.
Adaptácie literárnych diel majú v našich končinách bohatú tradíciu a zďaleka nejde iba o diela klasických spisovateľov. Námet pre málo známu, no v niektorých kruhoch priam až kultovú, snímku Baščovanský a zať vychádza z dvoch poviedok Petra Pišťanka - Mladý Dônč a Muzika (tá bola dôslednejšie adaptovaná Jurajom Nvotom v roku 2007).
Scenár pripravil Pišťankov kolega, spisovateľ a publicista Dušan Taragel, režíroval Tomáš Krnáč. Film poníma bezfarebný život Karola Osztatného. Ten si okrem neatraktívnej a hlúpej ženy vzal aj podnikavého a lakomého svokra Baščovanského.
Ten si nenechá ujsť jedinú príležitosť ako mladému ukázať, kto je v rodinnom dome pán a ako ťažko sa zarába na chlieb. Samozrejme, okrem občasného otcovského prístupu, kedy mladému radí ako na ženu, či ako sa zlepšiť v podnikaní.
Pod tlakom rôznych bizarných udalostí a zvedavosti, aké poklady ukrýva starý na pôjde, sa však Osztatný svojmu údelu zakríknutého hlupáka vzoprie a ukáže rodine, čoho je schopný.
Čaro snímky spočíva najmä v absurdných dialógoch a pamätných prednesoch Baščovanského, či už v garáži rodinného servisu alebo v kuchyni pri spoločnom obede. Film mal iba jedno premietanie v bratislavskom kine Charlie's (súčasný Lumiere), nikdy potom sa už na plátne nepremietal.
Ak som dakomu aj rozbil papuľu, tak to boli len takí vagabundi - študenti, disident, spisovateľ...
O štyri roky neskôr prišlo ďalšie spracovanie literárnej práce Petra Pišťanka, tentokrát však bol sfilmovaný veľký román a pokus o doslovnejšiu adaptáciu pod režisérskym vedením Vlada Balca. Nasvedčovali tomu aj prípravy, ktoré trvali 6 rokov a pomerne štedrý rozpočet 24 miliónov.
Rivers Of Babylon je spisovateľovým najznámejším dielom a určite odporúčam po ňom siahnuť. Drsné a zároveň vtipné rozprávanie o kariérnom vzostupe kuriča Rácza na riaditeľa hotela Ambassador a obávaného miestneho bossa sa však pretaviť do filmovej podoby príliš nepodarilo.
Andy Hryc v hlavnej úlohe je síce skvelý, no sám ho neutiahol. Diana Mórová, Ady Hajdu, Stano Dančiak a ostatní robili, čo mohli, ale slabý scenár, drevené dialógy a prihlúple scénky a pokusy o umelecké vyznenie snímku potopili.
V tej dobe ju mnohí chápali ako alegóriu na to, čo sa dialo v 90tych rokoch, konkrétne na nástup moci Vladimíra Mečiara a jeho autokratické maniere. Chápala to aj vtedajšia vládna garnitúra, a tak ministerstvo kultúry odmietlo podpísať osemmiliónovú dotáciu na podporu jej výroby, preto aj ten dlhoročný odklad.
Bohužiaľ, ani táto skutočnosť nepomohla popularite filmu a rýchlo upadol do zabudnutia. To však nič nemení na fakte, že už len kvôli Hrycovmu výkonu a celkom schopne zachytenej atmosfére doby „divokých deväťdesiatych" by ste si ho mali zohnať.
Aj keď napísať a nakrútiť kvalitnú komédiu s inteligentným a nevulgárnym humorom vôbec nie je jednoduché, v našej zemepisnej šírke sa to podarilo mnohokrát a spomínané filmy sú toho dôkazom. Hoci posledné tri sú uvedené skôr ako zaujímavosť a úspech nezožali.
Ostáva ale otázkou, prečo sa nám to po 89tom darí na domácej pôde menej a naši západní susedia svojimi Pelíškami, Samotářmi, či Pupendom laťku udržali, alebo ju dokonca položili vyššie. Baviť sa o tom by však asi opäť vydalo na ďalší článok, prípadne podrobnejšiu analýzu. V každom prípade si ale uvedené tituly zožeňte alebo ich skúste nájsť v televíznom programe a zabavte sa!
