Psychológ Joseph Burgo nedávno publikoval knihu, v ktorej hovorí o 4 druhoch hanby.
Hanbu prežívame takmer na každodennej báze. Či už sa nám niečo nepodarí v práci, v škole, odmietne nás partner, alebo sa nejako strápnime na verejnosti, toto všetko je sprevádzané pocitom vnútorného studu. Podobné situácie však väčšinou dokážeme prekonať, niekedy trvá pocit hanby iba pár minút, inokedy mesiac, no väčšinou sme schopní vrátiť sa naspäť k normálnemu fungovaniu.
Problém nastáva, ak sa človek nedokáže vyrovnať s hanbou, ktorú prežil a vo svojich spomienkach ju zažíva znova a znova. Takýto stav väčšinou vedie k vážnejším psychickým problémom, ako sú depresie či poruchy osobnosti. Napríklad narcizmus a pocity studu sú veľmi silno prepojené.
Najväčšmi v nás zostávajú zakódované pocity hanby spojené s odmietnutím v detstve. Vedci urobili pokus, ktorého sa zúčastnili mamičky s bábätkami. Matky sa s nimi mali hrať, usmievať sa, hladkať, ukazovať na ne. Keď dieťa začalo reagovať, niekoľko minút ho mali ignorovať. Bábätká si chceli získať pozornosť rodiča tým, že ho napodobňovali. Ak to nezabralo, ich frustrácia prerástla do plaču. Pokiaľ by sa takéto správanie u matiek opakovalo, deti by boli stále vystavené pocitu odmietnutia. Preto ak majú mamičky problém s empatiou voči svojim potomkom, môže to prerásť do vážnych problémov v sociálnom a partnerskom živote aj v dospelosti. Dieťa bude mať stále pocit, že mu zo strany kamarátov či partnerov hrozí odmietnutie.
Sú však aj zdravé a prospešné situácie, v ktorých je stud úplne normálny a slúži ako dôležitý spoločenský faktor. Nielenže nám bráni, aby sme sa pravidelne dostávali do sociálne nevhodných situácií, chráni nás aj pred nebezpečenstvom. Aj také obyčajné slovo "nie", dokáže hlavne v deťoch vyvolať pocit zahanbenia. Nie ich však chráni predtým, aby sa púšťali do nebezpečných aktivít, ktoré im rodičia zakazujú.
Aké sú teda 4 formy hanby? Tou prvou je už spomínané odmietnutie. To väčšinou prežívame, ak sa s nami rozíde partner, stratíme priateľa alebo nám náš objekt túžby dá jasne najavo, že nemá záujem.
Druhý typ prichádza, ak sa vystavíme nechcenej pozornosti. Je spojený hlavne s verejným ponížením, napríklad nám šéf vykričí všetky chyby priamo pred kolegami alebo nás niekto pristihne nahých, keď to nečakáme. Tento druhý typ hanby je asi najstereotipnejšou formou jej vnímania.
Tretí typ je sklamanie. Dostaví sa, ak nám nevyjde vzťah, tak ako sme očakávali. Ak nedostaneme vytúžené povýšenie. Alebo pokiaľ sa o niečo pokúsime a zlyháme.
Poslednou formou hanby je vylúčenie. Ak niekto nedokáže zapadnúť, aj napriek tomu, že sa snaží, cíti sa vyradený z kolektívu, prežíva tak pocity hanby. Môže si myslieť, že nikam nepatrí a ľudia ho všeobecne nemajú radi. Tento druh býva najtvrdší pre tých, ktorým veľmi záleží na tom, čo si o nich myslia ostatní.
Dlhodobé pocity hanby sú spojené s nízkym sebavedomím a problémami v sociálnom živote. Pokiaľ bol niekto dlhodobo vystavený odmietnutiu či sklamaniu, iba ťažko sa s ním dokáže vyrovnať a aj tie najmenšie náznaky zneuznania vníma ako fatálne. Aby sa takíto ľudia vyhli traumatickým skúsenostiam, často sa stiahnu do seba, nekomunikujú s okolím a môžu sa všeobecne javiť introvertnejšie. Ale pozor, nepomýľ si introverta s hanblivým človekom!
Liek na pocit studu neexistuje, no budovanie zdravého sebavedomia dokáže robiť zázraky. Pokiaľ to človek nedokáže sám, na rad prichádza terapeut či psychológ. Krátkodobá hanba, však nie je na škodu a učí nás zdravým sociálnym limitom a fungovaniu v rámci kolektívu.
