Jakub sa nebál odísť za lepším životom, v Argentíne ľuďom varí i spieva.
Slovák Jakub Šanko (27) má záľubu vo varení, no postupom času sa mu Slovensko zdalo primalé. Hoci neskôr pôsobil v Česku, nakoniec to život zariadil tak, že odišiel do Argentíny. Kvôli láske a ako sa neskôr ukázalo, aj kvôli skvelej kariére. Argentínčanom varí a zároveň spieva i robí šou. V rámci zážitkových eventov nechýba ani slovenské jedlo. Nielen o gastronómii, ale i o tom, čo v Argentíne na rozdiel od Slovenska nie je samozrejmosť, nám v rozhovore prezradil viac.
V kuchyni ste sa podľa vlastných slov pohybovali odmalička. Aká ale bola cesta k tomu, aby ste sa venovali vareniu profesionálne?
Už niekoľko rokov som pracoval v rôznych reštauráciách a tým, že som perfekcionista, ma vždy zaujímalo, ako celý proces v reštauráciách vylepšiť. V zmysle, aby sme sa znova vrátili tam, kam gastronómia patrí. Aby ľudia, ktorí vkročia do reštaurácie, neočakávali fastfood - tých máme dosť, no aby opustili svoje uponáhľané životy a oddýchli si. Na dobré jedlo sa predsa oplatí počkať, pokiaľ funguje individuálny prístup. Ja osobne preto vždy privítam ľudí pri stoloch, predstavím sa, načrtnem svoju históriu i to, čo môžu v daný večer očakávať. Vždy sa tiež ubezpečím, že môj čašník je počas celého večera ľuďom ochotne nablízku. Toto však vo väčšine reštaurácií nemôžeme očakávať...
V čom je váš princíp teda odlišný?
V jedálnom lístku býva väčšinou ponuka s desiatkami nezmyselných jedál, ktoré je, samozrejme, ťažké udržať každý deň čerstvé. Ja ponúkam jedno menu - recepcia, predjedlo, hlavné jedlo a dezert, plus jeden vegetariánsky variant. Jedlo väčšinou - ak si to recept nevyžaduje, pripravujem priamo pred zákazníkmi v otvorenej kuchyni z poctivo a z každodenne nakúpených ingrediencií, čím zabezpečujem čerstvé jedlo zamerané na detail. Pre mňa vždy bolo dôležité sa v reštaurácii chutne najesť, preto som väčšinou nechal výber jedla na čašníkovi. Vyberať z 12 možností bola pre mňa nuda (úsmev).
Všade, kde sa len pohneme, vidíme ubehaných čašníkov. Avšak ani nie s neochotou vysvetliť jedlá a venovať sa zákazníkom, ale dá sa povedať, že „so strachom“. Majitelia reštaurácií neustále tlačia na čašníkov a kuchárov pracovať viac a zabúdajú na to, že aj „pokec“ so zákazníkom vytvára atmosféru večera. Tento individuálny prístup obsluhy a kuchyne väčšinou zabezpečí, že spokojný zákazník sa vráti.
Pracoval som deväť rokov ako čašník a vždy som dúfal, že raz budem môcť svojim zákazníkom ponúknuť jedlo, za ktorého pracovné postupy sa veľmi rád postavím a hrdo ich odprezentujem (úsmev). Až tu v Argentíne sa moja vášeň pre kuchyňu zmenila na moje živobytie (úsmev).
Prečo ste sa rozhodli opustiť Slovensko a potom aj Česko a odísť práve do Argentíny? Čo ste od toho najprv očakávali?
Slovensko som opustil, keď som mal 24 rokov. Pracoval som v Žiline v jednej veľmi dobrej talianskej reštaurácii, no už som tam bol štyri roky. Cítil som sa akosi stále na jednom mieste, okrem toho som študoval právo, no každým dňom som cítil viac a viac, že to nie je moja cesta, hoci históriu a právo som miloval. S bývalým priateľom sme mali v pláne odísť do Prahy, ku ktorej som už veľmi dlho inklinoval. No veci sa zvrtli tak, že on musel odísť do Bratislavy a mňa to „nakoplo“.
Ani neviem, či som dostal odvahu odísť z jedného týždňa na druhý, z hnevu a sklamania alebo už vtedy som pochopil, že Slovensko je mi malé (smiech). Ako vždy hovorím, vzal som si 500 eur a nejaké životopisy, ubytoval som sa na internáte a šiel (úsmev). Praha bola veľmi ústretová. Už po prvých dňoch som si našiel prácu v jednej českej reštaurácii v centre, kde som pracoval skoro dva roky a našiel som si aj niekoľko veľmi dobrých kamarátov a kamarátok.
Po roku a pol v Prahe som ho stretol (úsmev). Chalana, ktorý mi zmenil život. Mladý 29-ročný Argentínčan prechádzal Európou v rámci svojej pracovnej cesty a vďaka istej mobilnej aplikácii sa aj naše cesty preťali. Keď odišiel, môj život sa vrátil opäť do pracovného víru, no potom sa ozval cez Skype. Komunikovali sme spolu pár mesiacov, až kým sa stalo niečo, čo dodnes nepochopím. Zamiloval som sa cez elektroniku (smiech). Vtedy sme premýšľali, čo s nami bude. Jediné, čo som mohol urobiť, bolo zbaliť sa znova a odísť. Odísť do krajiny, ktorá je na tom ekonomicky oveľa horšie, no základné ľudské práva nepotlačuje, priam podporuje (úsmev).
Môžete priblížiť, čomu všetkému ste sa v Argentíne venovali, kým vznikol projekt Singing Chef?
Pracoval som v office. Nudná ponorková práca, na ktorú som ja nikdy nebol (smiech). Rýchlo som sa dostal do pracovnej depresie a premýšľal som, ktorým smerom sa vydám, či to bude hudba alebo gastronómia. Najprv som sa stal spevákom v jednom malom divadle. Potom som našiel aplikáciu Cookapp, na základe ktorej si vytvoríte profil a môžete prijímať zákazníkov u vás doma. Celkom sa mi darilo. Lenže vystúpenia v divadle boli v sobotu, čo je zároveň najlepší deň pre gastro. Spievanie som preto musel nechať. Avšak len dovtedy, kým som sa rozhodol každú večeru obohatiť mojimi cover verziami, čo mi dalo úplne iný zmysel a konečne som našiel presne to, čo ma robí šťastným a tým, kým som.
Čo si môžu ľudia vlastne pod spievajúcim šéfkuchárom predstaviť? Ako funguje tento koncept a kde ste naň zobrali nápad?
Nápad nikde nebol (smiech). Prišlo to samo. Sú to vlastne dve moje životné vášne - každý večer reprezentujem môj osobný život na tanieri a v mikrofóne. Je to jednoduché. Ľudia už sú unavení, aby jedli dookola to isté a hlavne v Argentíne sú pripravení zažiť niečo iné, niečo výnimočné. Ja im ponúkam možnosť nahliadnuť do sveta svetových chutí, pričom nikdy nevynechám Slovensko. Ponúkam im možnosť spomaliť svoje uponáhľané životy s príjemnou hudbou a mojím spevom. Ako hovorím - zavrieť oči, zhlboka sa nadýchnuť a všetkými zmyslami vnímať sekundy a minúty, ktoré nás v bláznivom svete tak veľa stoja, no predsa sú naše. Takýmto spôsobom môžeme nabrať energiu do ďalšieho pracovného týždňa.
Ako večera so spievajúcim šéfkuchárom prebieha?
Ako som už trošku načrtol, privítam osobne každého zákazníka za jediným účelom - vychutnať si špeciálny večer a spoznať nových ľudí. Po predstavení a krátkom uvedení do deja, ako sa vlastne bude večer vyvíjať, sa na chvíľu vytratím do kuchyne. V tom čase je s ľuďmi vždy môj priateľ a ak nemôže on, mám čašníka. Aktívne sa im venuje, prezrádza trochu z nášho súkromia, z našej histórie a predstavuje mňa, moju kuchyňu, moju hudbu. Napomáha mi, aby sme počas celého večera boli našim zákazníkom nablízku. Postupne prechádzame od recepcie - kde nesmie chýbať pravý slovenský zemiakový chlebík, cez predjedlo a hlavné jedlo až k dezertu. Z týchto troch chodov je vždy minimálne jeden slovenský. Pred dezertom vezmem do ruky mikrofón, privítam ľudí a prespievam 3 až 4 pesničky od svetových hviezd a mojich idolov ako napríklad Frank Sinatra či Dean Martin. Potom servírujeme dezert a keď už celé napätie vyprchá, opäť beriem do ruky mikrofón. Vtedy mám malú stand-up šou, kde sa dotkneme nejakej dôležitej témy.
Našli ste sa v tejto práci alebo máte do budúcna aj iné plány?
Môžem povedať, že áno, našiel. Je to všetko a ešte viac, čo som vždy chcel. Som spokojný, no aj táto zóna sa už stáva komfortnou a rád by som z nej vyšiel. Teraz už môžem prezradiť, že v máji plánujeme otvoriť moju prvú reštauráciu za zatvorenými dverami, len na rezervácie - Bistro25.
Zvyknete Argentínčanom variť aj slovenské jedlá? Na čom z nich si vedia pochutiť najviac a čo sa mi už páči menej? A naopak – čo máte radi z ich špecialít vy? Aké je vaše najobľúbenejšie jedlo?
Som Slovák ako repa, a tak sa snažím do každej večere zahrnúť slovenské jedlo. Najviac im chutí kotlíkový guláš v zemiakovom chlebe alebo parené buchty (úsmev). Problém im trochu robí kyslá kapusta, ktorú ja ale milujem. Ale 24. decembra sme robili typickú vianočnú večeru, kde som nevynechal ani kapustnicu. Zázračne im vtedy veľmi chutila, no ak je kyslá kapusta v menu, rezervácie trošku poklesnú.
Mojím najobľúbenejším jedlom z argentínskej kuchyne je Vitel Tone - je to vlastne prebrané jedlo z talianskej kuchyne, keďže Argentínčania sú európskymi potomkami hlavne Talianov a Španielov. Sú to plátky falošnej sviečkovej podávané na studeno v smotanovej omáčke z tuniaka. Neskutočné (úsmev).
Ako vás prijali Argentínčania? Máte pocit, že sa vám už podarilo zapadnúť?
Prijali ma, Argentínčania sú vo všeobecnosti veľmi priateľskí.
Ako často chodievate domov na Slovensko?
Doma som bol po roku. Chcel som prísť aj na posledné Vianoce, no práca mi nedovolila. Chcel som to brať seriózne a pokiaľ bol záujem o večere, rozhodol som sa venovať sviatky mojej práci a mojim ľuďom. Na Vianoce sme vypredali jednu večeru pre siedmich ľudí u mňa doma. Jedno miesto stálo 60 eur. Na novoročnú párty s mojou speváckou šou sme hostili vyše 70 ľudí. V apríli ma príde navštíviť sestra a dúfam, že tento december sa mi už podarí navštíviť domov. Chýba mi rodina a hlavne deti mojej sestry. Emmku a Samka som vždy považoval aj za „moje deti“. Niekedy je ťažké, že ich nevidím vyrastať a netrávim s nimi čas, ktorý by si zaslúžili. No vždy, keď prídem, tak si to vyhradíme a poriadne sa vybláznime. Mám ich veľmi rád.
Ako by ste porovnali život na Slovensku a v Argentíne? V čom jednotlivé krajiny za sebou zaostávajú, respektíve, ktorá má navrch?
To je veľmi dobrá otázka. Slovensko je celkom vyspelá krajina, čo sa týka technológie. Veci ako doprava či technologická dostupnosť fungujú bez najmenších problémov. Ak si niektorí ľudia myslia, že nie, mali by sa prísť pozrieť, ako to funguje napríklad tu. Autobusy si chodia, ako chcú a aj zastavia iba vtedy, ak chcú. Niekedy čakáte aj hodinu a nakoniec vám autobus nezastaví, lebo je plný alebo preto, že zastávka nie je označená. Je tu len jedna internetová spoločnosť a výpadky internetu sú každý týždeň na pravidelnom poriadku. Skoro nikto to nerieši.
Elektrina niekedy vypadne bez varovania a niekedy aj na viac ako tri dni. Argentína vyrába veľa elektrickej energie, no problém je dostať ju zo severu do miest. Na druhej strane, za posledných 10 rokov Argentína veľmi vyspela v základných ľudských právach a právach LGBT komunity. Je pre mňa potešením vidieť na ulici kráčať homosexuálne či heterosexuálne páry ruka v ruke bez násilia, blbých pohľadov, bez predsudkov, no práve s pozitívnym ohlasom. Problematiku LGBT vysvetľujú už v škôlkach. Je krásne žiť na mieste, kde ja môžem rešpektovať práva iných a takou istou mierou sú rešpektované moje práva. Slovensko by si mohlo veľa vecí z tohto zobrať.
Vieme, že gastronómia už dávno nie je len o jedle, ale aj o zážitku. Vy večere ozvláštňujete spevom, no máte predstavu, kam sa ešte môže zážitková gastronómia posunúť a čo by mohlo byť ďalším trendom?
Dnešným začínajúcim trendom je rozhodne zdravá kuchyňa. Čoraz viac ľudí inklinuje k vegánskej či gluten-free kuchyni. Čo sa týka zážitkov, medze sa nekladú, hlavné je, aby to bolo originálne. Začalo sa so zážitkovou kuchyňou, keď sa jedlo podávalo na nahom tele, neskôr obed v oblakoch, dnes ja prezentujem moju večero-šou, no čo bude zajtra? Šancu má uspieť všetko, čo bude aspoň trochu iné, divné, svojské. Osobne som však skôr za varianty, ktoré vám predsa len pomôžu trochu viac si vychutnať jedlo viac. Pre mňa je aj varenie istou obdobou umenia.
Máte v pláne ostať v Argentíne už navždy alebo by ste sa chceli raz vrátiť späť na Slovensko, prípadne žiť v úplne inej krajine?
Všetko záleží od toho, ako sa bude spoločnosť stavať k tomu, kto vlastne som a kým chcem byť. Som mladý chlapec, ktorý ma partnera, plánujeme spolu svoj život a chceli by sme založiť rodinu. Tu v Argentíne to nie je žiaden problém, no mojím snom je vychovať svoje deti na Slovensku. Dúfam a nielen za seba, že veci na Slovensku sa konečne pohnú a ja nebudem nútený pomaly zabúdať na moju rodnú krajinu, no budem sa môcť hrdo vrátiť a ukázať svojim deťom, odkiaľ ich otec pochádza a dať im trochu dobrej slovenskej výchovy (úsmev).
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí radi varia, no nemajú odvahu pustiť sa do niečoho väčšieho alebo vlastného?
Budte odvážni. Budte sami sebou. Zatvorte oči, nahliadnite do svojho vnútra a objavte, čo vás robí šťastnými. Nájdite to, čo vás robí samých sebou a čo chcete zdieľať so svetom. Nehľadajte proti, ale zamerajte sa na to, ako prekonať každé prekážky, venovať svoju energiu pre postup dopredu, nie státie na mieste. Myslite na prítomnosť, nie na minulosť ani nie na budúcnosť. Na to, čo môžete urobiť dnes a čo vás robí šťastnými. Choďte si za tým, bez pretvárok. V tomto prípade je úspech zaručený. Ľudia vždy ocenia úprimnosť a v tom máte stopercentnú šancu na úspech. Veď kto iný, ak nie vy, bude vynikať vo veciach, pre ktoré máte práve svoju vášeň.
