5 drvivých porážok.
V nasledujúcich riadkoch si predstavíme zaujímavé vojenské debakle - katastrofy, za ktorými stáli nepozornosť veliteľov, podcenenie situácie či len obyčajný prírodný faktor.
Bitka na rieke Kalke – Pád brány východnej Európy
Ruské kniežactvá sa na začiatku 13. storočia stávajú terčom tatárskych výbojov, pričom strácajú vplyv nad územiami dnešného Azerbajdžanu a Arménska. Rýchly a nekompromisný postup barbarov z východných stepí ich donúti konať - nomádi majú byť zastavení v okolí rieky Kalky. Počiatok samotnej bitky opisuje krátky ruský rukopis: „V lete 1223 pritiahlo vojsko, o akom doteraz nikto nepočul: bezbožníci zvaní Tatári pritiahli na polovské územie.“ 20 000 tatárskemu vojsku velia Nojona Džebeho a Subutaja Bagatura, pričom ide o ich vôbec prvé stretnutie so západnými vojskami. Na opačnej strane vedie 80 000 Rusov päť kniežat, hlavné velenie majú Mstislav lll. a Daniel Haličšský.
Pri prvotných stretoch sa Rusom podarí zahnať Tatárov na útek a skúsení lukostrelci zneškodňujú stovky nomádskych bojovníkov. Mongoli sú nútení ustúpiť, čoho kniežatá využívajú vyslaním tisícky jazdcov na predsunutý tatársky pluk. Tento stret končí ruským víťazstvom, čo v konečnom dôsledku vyzdvihne morálku aj v celom vojsku. Rusi následne prenasledujú Tatárov deväť dní, netušiac pritom o pripravenej pasci, do ktorej práve padli. Pri rieke Kalke sa nejednotná ruská armáda stáva terčom obľúbenej tatárskej taktiky rýchleho útoku a ústupu, čo má za následok rozpad ruskej línie a smrť vyše 50 000 vojakov. Následne ľsťou vylákajú z opevneného úkrytu i samotného vodcu Mstislava lll, ktorého chytia a brutálne umučia počas víťaznej oslavy. Experimentálna výprava, ktorá mala preveriť silu ruských vojsk, dopadla pre Džingischána úspešne. Nadšený zo skutočnosti, že bohatý východ Európy je ľahkým cieľom, dal roku 1237 príkaz k dobytiu Kyjevskej Rusi. Víťazné vojská Tatárov následne ďalej pokračujú na Krym a Ukrajinu. Prichádzajú temné časy.
Dôvody katastrofy:
- Podceňovanie – Voľný režim pri prenasledovaní bojovníka a atmosféra vyhranej bitky spôsobili na ruskej strane neostražitosť – pocit naháňania divej zveri, ktorý však využili Tatári a nejednotné skupiny „lovcov“ ľahko zneškodnili.
- Osobnosti veliteľov - Tatárskych bojovníkov viedli ostrieľaní a obľúbení vojvodcovia, ktorí si kvôli lepším manévrom vojsko rozdelili na polovicu a dopredu rozhodli a smerovaní bitky. Ruské 80 000 vojsko naopak viedlo až päť kniežat a i keď hlavné velenie mali Mstislav lll. a Daniel Haličšský, nie vždy to tak vyzeralo. Pri rozhodujúcich situáciách sa tak spoločná stratégia zbytočne trhala a časti vojska činili samostatné manévre, ktoré na bojisku utvárali ešte väčší chaos.
- Taktika – Taktika udri a uteč v kombinácii s tatárskymi jazdný lukostrelcami nemali vo všeobecnosti v týchto končinách veľkú konkurenciu.
Bitka pri Cušime – Iskra Októbrovej revolúcie
Roku 1904, počas rusko – japonskej vojny, nečakane zaútočí japonské loďstvo na prístav Port Arthur, pričom obsadí dôležité strategické body a potopí takmer celú ruskú Tichomorskú flotilu. Na pomoc vysiela hlavné veliteľstvo v Petrohrade lode baltskej flotily – tie preplávajú za 9 mesiacov takmer na druhú stranu zemegule do Žltého mora, kde však na nich už čakajú nepriateľské lode pod vedením admirála Heihačira Tóga. Hoci je lodí pod cárskym práporom dvakrát viac, ich pozícia aj fakt, že posádka je na vode už skoro rok, znamená značnú nevýhodu, ktorú okamžite využijú cisárske krížniky a zaplavia dezorientovaných ruských námorníkov salvou z diel.
Potápa sa loď Osljabja aj vlajková loď Suvorov. Potápajú sa tiež bojové lode Borodino a Alexander III, z oboch prežije iba jediný námorník. Japonci pri tomto boji neprišli o žiadnu z lodí, i keď ich vlajková loď Mikasa je silne poškodená. Velenie zvyšku flotily preberá kontraadmirál Negotov. Ten sa však po nočných útokoch torpédoviek a strate ďalších lodí zmôže len na symbolický odpor a 28. mája 1905 kapituluje. Katastrofálny výsledok v bitke pri Cušime má za následok definitívne víťazstvo Japonska vo vojne a donútenie ruského cára rokovať o mieri. Strata flotily a území na východe spôsobí vnútorné i vonkajšie oslabenie ruského impéria, ktorého o chvíľu zožerie Červená revolúcia.
Dôvody katastrofy:
- Priority – Počas náročnej plavby nakoniec celý Port Arthur aj so zvyškom bojaschopných lodí padol. Za týchto okolností už nemalo zmysel pokračovať v ceste, nakoľko cieľom výpravy bolo spojiť sa s „preživšími“ loďami a spoločne vytlačiť Japoncov z Cušimského prielivu. Admiralita i cár však naďalej trvali na tom, že treba túto bojovú úlohu splniť.
- Čas – 9 mesiacov plavby, zlá logistika a zbytočné zastávky spôsobili demoralizáciu vojska i poruchy na niektorých obrnených plavidlách.
- Motivácia – Japonci operovali v blízkosti svojich brehov, boli odýchnutí a mali za sebou sériu víťazstiev. Naopak, väčšinu ruskej armády tvorili čerství branci, unavení dlhou cestou a demotivovaní skutočnosťou, že Port Arthur je už dávno v rukách Japoncov.
- Palebná sila – Hoci mali Rusi dvojnásobný počet jednotiek a väčšinu z nich tvorili obrnené lode, polovica z nich bola v biednom technickom stave alebo nepatrila práve k najmodernejším kúskom. Japonci pritom vo všeobecnosti mali jednu z najmodernejších flotíl – lode mali najnovšiu výzbroj, boli ľahko ovládateľné a hlavne rýchle.
Bitka pri Bannockburne – Nezávislosť Škótska
Píše sa rok 1307, na smrteľnej posteli poslednýkrát vydychuje Eduard l. – Kladivo na škótov, ktorému sa podarilo zlomiť Williama Wallaca a podrobiť si vojenskou silou jeho ľud. Nič však nie je staršie ako včerajší úspech a po nástupe Eduarda ll., ktorý však nemá taký vojenský talent a ráznosť ako jeho otec, sa po celom Škótsku začnú znovu ozývať hlasy odporu. Tie sa napokon rozvinú v otvorenú rebéliu a obliehanie hradu Stirling. Dôležitá pevnosť sa ocitá v obkľúčení škótskych vojsk pod velením Róberta Brueca a je nútená žiadať o pomoc samotného kráľa.
Eduard ll. sa s veľkou armádou vydáva hradu na pomoc a južne od neho sa stretáva s nepriateľskými vojskami. 23. júna 1314 sa anglické vojská o sile 3 000 rytierov a 20 000 pešiakov ocitnú v lesnatom a močaristom teréne v blízkosti rieky Forth, kde dochádza k prvým stretom. Anglická ťažká jazda sa v náročnom teréne nemôže rozvinúť a stáva sa ľahkým cieľom zorganizovaných škótskych kopijníkov. Proti nim Eduard vyčleňuje lukostrelcov, ktorých však nechránených zastihne ľahká jazda a zmasakruje ich krátko po tom, čo zasiahnu do bitky. O pár hodín je tak po boji. Značne výzbrojou i počtom slabším Škótom sa tak podarí dosiahnuť absolútne víťazstvo, pobiť 10 000 Angličanov a obsadiť hrad Stirling. Všetky minulé anglické snahy o ovládnutie Škótska tak vychádzajú nazmar, Róbert Bruce sa stáva kráľom a o 22 rokov, krátko pred svojou smrťou, sa dočká potvrdenia nezávislosti svojej krajiny.
Dôvody katastrofy:
- Osobnosti veliteľov – Oproti Róbertovi Bruceovi, jeho detailne premyslenej stratégii a motivovaným mužoch stoji nevýrazný Eduard ll, neskúsený bojovník a neschopný vládca, ktorý nedokázal zvládnuť anglickú armádu po žiadnej stránke.
- Terén – Lesnatý a močaristý terén, kde mali ľahké škótske jednotky nad Angličanmi značnú výhodu.
- Priority – Nezvládnutá anglická stratégia, ktorá mala za následok stratu najväčších tromfov (ťažkej jazdy a lukostrelcov)
Bitka pri Azincourte – Čierny deň francúzskeho rytierstva
100-ročná vojna - nárok na francúzsky trón, nové územia a veľké bohatstvo donútia Henricha V. k invázii do krajiny galského kohúta. Po niekoľkodňovej plavbe zakotví na severe Francúzka, kde prebehne obliehanie prístavu Harfleur. Medzitým Karol Vl. zmobilizuje svoje sily a vytiahne proti ostrovným agresorom. Rozhodujúca bitka sa odohrá 25. októbra 1415 pri dedine Azincourt. V noci pred bitkou husto prší a priestor medzi oboma vojskami sa rýchlo rozbahní. Situáciu chce Henrich využiť a do boja posiela 1000 rytierov, 6000 lukostrelcov a niekoľko tisícovú ľahkú pechotu. Proti 10-12 000 Angličanom sa postaví početnejšie Francúzske vojsko, asi 25 až 40 000 mužov, z ktorých početnú časť tvorí ťažká rytierska jazda.
Po troch hodinách vyčkávania nariadi Henrich svojmu vojsku postúpiť vpred, aby mohli lukostrelci svojimi dlhými lukmi (10 šípov za minutu) začať ostreľovať nepriateľa a donútiť ho tak k pohybu. Proti anglickým pozíciám vyrazí prvá vlna ťažkej jazdy, ktorá však v blatnom teréne nachádza pomalú smrť. Časti rytierov sa však podarí prebiť až k radám nepriateľa a dochádza k boju muža proti mužovi. V jeden okamih sa tenká anglická línia rúca a samotný kráľ Henrich je skoro zrazený k zemi. To však nastupujú do boja i anglickí lukostrelci, odhadzujú dlhé luky a do rúk berú sekery, palcáty a krátke meče. Francúzski rytieri v ťažkej zbroji a zarytí až po kolená v bahne nemajú žiadnu šancu. Podobný osud čaká aj druhú francúzsku vlnu, tá je odrazená a rytieri galského kohúta sú masakrovaní po stovkách. Francúzska armáda sa rúca a obracia na útek, pričom ich vodcovia hľadajú v boji aspoň čestnú smrť. Víťazstvo pri Azincourte dovolí Henrichovi stať sa regentom a dedičom francúzskeho trónu.
Dôvody katastrofy:
- Priority - Sústredenie francúzskych rytierov na veľmi malé ciele (anglických šľachticov), pričom sa tak stávajú ľahkou obeťou (pre nich sociálne nerovných) lukostrelcov.
- Počasie a terén – blato a zovretý priestor, kde sa ťažká jazda nemohla naplno rozvinúť.
- Palebná sila – U Angličanov tvorili lukostrelci 4/6 z celkovej armády. Francúzskych kušostrelcov bola ani nie 1/6.
Bitka pri Myongnyang – Stvorenie kórejskej legendy
Píše sa rok 1597 a japonsko-kórejská vojna je v plnom prúde. Po drvivom víťazstve pri ostrove Geoje sa krajina vychádzajúceho slnka rozhodne prebrať iniciatívu, vylodiť sa na východnom pobreží a zaútočiť na srdce kórejského polostrova – Soul. Japonskej flotile čítajúcej cez 300 lodí sa na poslednú chvíľu postaví do cesty 13 kórejských plavidiel pod velením legendárneho admirála Yi Sun-Sina. Japonci zaslepení vidinou rýchleho víťazstva sa rozhodnú pre frontálny útok, ktorý sa im v konečnom dôsledku stane osudným. Súčasťou 13-člennej flotily sú totiž plavidlá s názvom Kobukson. Nové vynálezy, predchodcovia pancierových lodí, začnú na nepriateľa chŕliť plameň, strieľať delové gule a tvoriť dymové clony za pomoci síry. Prekvapené a dezorientované japonské lode začnú do seba narážať, započne chaos, ktorý ma za následok 60 zničených lodí, smrť polovice japonských vojakov a ich nadriadených. Hoci aj po tejto katastrofe sa podarí Japoncom preskupiť a vyhnať Yi Sun-Sina do Žltého mora, japonská mašinéria utrpí straty na morálke a dobre namazaný bojový stroj na chvíľu spomalí.
Dôvody katastrofy:
- Podceňovanie – Vidina rýchleho a drvivého víťazstva prinúti Japoncov započať frontálny útok, ktorý je však pri týchto podmienkach veľmi nešťastný. Japonskí generáli neočakávajúc žiadny, iba symbolický odpor, nerozvinú lode do priamej línie. Vznikajú nerovnomerné zhluky plavidiel, ktoré sa stavajú pre obrnené Kobuksony ľahkou korisťou.
- Technika - Kobukson so svojím svojským dizajnom a silnou palebnou silou prekoná akúkoľvek japonskú bojovú loď, pričom tak tvorí aj silný psychologický efekt.
