Ľudkosť je dôležitá vlastnosť, ktorú by sme nikdy nemali stratiť, ani sa nenechať zmanipulovať. Poukazuje na to aj umelec Aleš Vojtášek.
Smrteľná chyba. Fatal Error. Takýto názov niesla výstava slovenského fotografa Aleša Vojtáška. Cez leto ňou „terorizoval“ návštevníkov hudobného festivalu Grape. Samozrejme, myslíme to len obrazne, hoci výstava bola poňatá naozaj veľkolepo. Nechýbali tam dobytčie vagóny, herci stvárňujúci utečencov aj takzvaní rasoví kontrolóri v prasacích maskách. Autor chcel inštaláciou pripomenúť hrôzy holokaustu, ale zameral sa aj na chystaný slovanský holokaust. Podľa autora by sme sa mali vyvarovať chybám minulosti, no posolstvom výstavy bola hlavne ľudskosť. A keďže ide stále o veľmi aktuálnu tému i posolstvo, Aleš nám v rozhovore podrobne priblížil svoj projekt a prezradil aj to, na čom práve pracuje.
Zaujal si výstavou alebo skôr inštaláciou Fatal Error. Vyžaduje si podľa teba umelecké dielo ako také, ak chce ním umelec napríklad upozorniť na dôležité spoločenské témy, veľkolepejšie či výpravnejšie poňatie?
Záleží to vždy od konkrétneho diela či myšlienky. V tomto prípade bola veľkoleposť nutná vzhľadom na to, že dielo bolo umiestnené na festivale, ktorý je už od svojej podstaty plný lákadiel. Ak chce človek ľudí zaujať, tak im musí postaviť do cesty niečo, čo neprehliadnu, napríklad ako v tomto prípade dva 15-tonové vagóny či 4-metrové palmy.
Čo ta viedlo, respektíve čo bolo pohnútkou k tejto inštalácii? Možno za tým hľadať práve negatívny postoj veľkej časti spoločnosti voči migrantom?
Internet je plný „hejtu“ a celý svet, akoby sa hľadal. Európu zachvátilo iste bujnenie nacionalizmu, ktorý vyúsťuje do otvorenej xenofóbie. Badám dokonca nárast podpory krajne pravicových subjektov, cítim u nich návrat k chorým myšlienkam fašizmu. Slovensko nie je výnimkou a preto som sa rozhodol poukázať na dôsledky, pripomenúť, čo tieto nálady priniesli v minulosti a aké to malo dopady na spoločnosť. Migranti sú len jeden z faktorov, ktoré tomuto trendu sekundujú.
Migranti sú nám podsúvaní ako hrozba pre našu tradičnú kultúru, zvyky, náboženstvo. Sú prezentovaní ako novodobí nájazdníci, vytvorili sme si z nich strašiaka, vírus, nepriateľa, z ktorého skúsení politickí marketéri vytrieskali kapitál bez ohľadu na cenu a tá je v tomto prípade naozaj vysoká. Sú ňou základné hodnoty a ľudskosť ako taká. Celý problém vidím v tom onálepkovaní, segregovaní, v neschopnosti viesť zmysluplnú diskusiu a namiesto „hejtu“ dať priestor konštruktívnym argumentom. Vyjadriť svoj názor, ale vypočuť aj druhých.
Čo považuješ za najsilnejšiu časť inštalácie Fatal Error? A ako by si opísal jej hlavné posolstvo?
Najsilnejšou časťou inštalácie je podľa mňa jej interaktivita, to, že jednotlivé časti na seba nadväzovali, že ľudia boli vtiahnutí do deja a bolo im umožnené sa zamyslieť. Obohatiť svoj rozhľad, zmapovať fakty a vytvoriť si svoj názor. Pri tvorbe sa vždy snažím nebyť nátlakový a poukázať síce na fakty, pripomenúť pravdu, poprípade vyzdvihnúť nejakú myšlienku, ale to, ako to návštevník vníma a vyhodnocuje, je už na ňom. Moja tvorba mu má poslúžiť len ako akási inšpirácia k vlastným úvahám. Hlavné posolstvo bola ľudskosť. Chcel som poukázať, aké jednoduché je ju za istých okolností stratiť a podľahnúť manipulácii masy a demagógii.
Mohol by si čitateľom priblížiť, o čo presne v rámci výstavy aj jednotlivých vagónov išlo a prečo si zameral pozornosť hlavne na slovanský holokaust?
Výstavou sa tiahol aj číselný motív 1488 a podľa neho boli rozdelené i jednotlivé vagóny. Vagón 14 sa venoval dejinám rasizmu a prinášal prvoplánové predsudky. Poukazoval na teror a neľudský prístup, ktorý vychádza z istého nezmyselného pocitu rasovej nadradenosti.
Vagón 88 prezentoval problém holokaustu všeobecne a v hlbšej miere som sa pozrel práve na ten chystaný slovanský. A prečo? Pretože sa veľa o ňom nehovorí. Holokaust na rómskom či židovskom národe poznáme všetci, ale na to, že sme boli ďalší na rade, akosi zabúdame. A myslím si, že aj to je dôvod, prečo tu nejeden historik či „hejslovačisko“ úspešne obhajuje Slovenský štát a jeho fašistickú garnitúru.
Čo ľudí čakalo v priestoroch medzi vagónmi? Uvedomovali si ten kontrast so štvrtou častou, čím bol areál plný slobodných a baviacich sa ľudí?
Mimo vagónov sa nachádzala inštalácia nazvaná „Útek z krajiny Nekrajiny“. Išlo o provizórny utečenecký tábor. V ňom boli živí herci predstavujúci utečencov, ktorým za ich náboženské presvedčenie doma hrozila smrť. Išlo o istý paradox, o vyhradenie neslobodného priestoru v kontraste so slobodným pohybom návštevníkov. O možnosť zamyslenia sa nad tým, že každá ohrada má dve strany. Nechcel som touto časťou inštalácie deklarovať žiadne postoje. Chcel som len poukázať na to, že aj utečenci sú ľudia ako my a že je neprípustné ľudí ako skupinu nálepkovať a segregovať. Je nevyhnutné sa na každého človeka pozerať ako na jedinca, lebo tak ako v našej spoločnosti, tak aj inde sú ľudia takí a onakí.
Časť 4 bola o priamej komunikácii inštalácie s ostatkom festivalového areálu. Zastrešovali ju dvaja rasoví kontrolóri v prasacích maskách. Bol to akýsi odkaz na orwellovskú Zvieraciu farmu, istý náznak elitárstva. Táto časť poukazovala na nebezpečnosť fenoménu samozvanej prezentácie moci istej skupiny na základe subjektívne vygenerovaného pohľadu na to, čo je správne.
Ľudia si inštaláciu pozreli, boli na ňu zvedaví zrejme aj kvôli jej veľkoleposti. Myslíš však, že to v nich zanechalo určitý dojem ešte doteraz a že si z nej niečo zobrali?
Dúfam v to. Výstava neprinášala v podstate nič nové, pokiaľ ide o jej tému. Skôr to bolo celé o istom pripomenutí a o poukázaní na to, čo tu bolo, s cieľom zabrániť niečomu podobnému v budúcnosti. Pokrývala všetky zmysly a okrem vizuálna, analógových fotografii, videí či live performance prinášala aj autorské zvukové sekvencie i historické audio stopy. Ďalej som sa hral s teplotou a za pomocí klímy podtrhol mrazivú atmosféru. Dokresľovali ju svetlá či dymový opar plaziaci sa z nepriechodnej džungle. Tá stvárňovala istú podobu slobody, z ktorej boli ľudia určení na zotročenie nedobrovoľne otrokármi vytrhnutí. Myslím si, že súčinnosť týchto faktorov pomohla v návštevníkovi zanechať stopu a tou je pocit istej ľútosti.
Inštaláciu si vymýšľal s myšlienkou, že dejiny sú cyklické a ľudia sa stále nedokázali zbaviť strachu z inakosti. Myslíš a veríš v to, že si aspoň určitej časti z nich v tomto smere otvoril oči?
Aspoň som sa o to pokúsil. Spoločnosť je rôznorodá a na jej formovanie má dosah veľa faktorov. Umenie je len jedným z nich. Ľudia majú oči otvorené, v tom problém nie je. Skôr v tom, že ich dokážu občas privrieť alebo sa tváriť, že nevidia.
Vyvolať emócie u ľudí, ktorí si výstavu pozreli, je jedna vec, no čo v rámci tejto konkrétnej inštalácie zapôsobilo na teba, keď si na nej pracoval? Pri čom máš ešte doteraz najväčšie zimomriavky?
Celá ta téma je ťažká a jej spracovanie bolo vyčerpávajúce aj po psychickej stránke. Mám na to vybudovaný už svoj systém, ako sa odosobniť. Najväčšie zimomriavky mi nevyvoláva ani tak podkladový materiál, z ktorého som čerpal, aj keď aj tam človek narazil na zaujímavé paralely, ktoré ma znepokojili. Napríklad v slovách hymny gardistov sa spieva o výstupe na Kriváň a podobne. Čo mi spôsobuje naozaj zimomriavky, je to, prečo aj výstava vznikla, tá zloba a xenofóbia, ktorá zaplavuje našu spoločnosť a pramení zo strachu.
Na čom pracuješ momentálne? Kde budú môcť ľudia vidieť tvoju ďalšiu výstavu?
Mám viac rozbehnutých projektov, napríklad stále aktuálny je projekt I AM IN, ktorý ostrí na integráciu. Mapuje desať príbehov etablovaných osobností zo zahraničia, ktoré našli u nás svoj domov. Po výstave v Bratislave koluje projekt po železničných staniciach a momentálne visí v Trenčíne. Ďalej pripravujem výstavu Fact or fiction, kde sa sústredím na konšpirácie a rôzne polopravdy. Plus voľná tvorba a fotenia v oblasti módy na uvoľnenie.
