Prierez éry pôsobenia najmocnejšieho muža Slovenska deväťdesiatych rokov ocenia najmä mladí.
Nový dokument Terezy Nvotovej (Take it Jeasy, Špina) Mečiar nemohol prísť za lepších okolností. Zrušenie amnestií, pomerne úspešný film Únos (Mariana Čengel Solčanská) alebo čoraz väčšia priazeň v radoch konšpirátorov a tvrdého jadra nacionalistov, ktorej sa táto obskúrna postavička slovenskej politiky teší, pripravili ideálne podmienky a spoločenskú klímu pre jeho uvedenie. O vypočítavosti však nemôže byť ani reči, keďže Tereza na ňom začala pracovať už pred štyrmi rokmi na škole v rámci absolventského projektu. O niekdajšom premiérovi Slovenskej republiky a v podstate symbolu deväťdesiatych rokov života v týchto končinách veľa filmových diel nevzniklo a ak aj áno venovali sa jeho osobe, či pôsobeniu v politike skôr okrajovo. Dôsledky jeho vlády mapoval reportážny seriál Mafiáni (Tibor Szilvási) a jeho autokratické vyčíňanie viac spracovávali literárni dokumentaristi, pričom asi najznámejšie sú knihy novinárky Ľuby Lesnej.
Na začiatku sa presúvame z bratislavského Nového mosta do Trenčianskych Teplíc, kde si v súčasnosti Mečiar užíva luxusný dôchodok vo svojej známej vile Elektra pripomínajúcej menší hotel. Sympatický a charizmatický dedko víta režisérku a my sa presúvame do jej detstva, kedy sa začala cesta mladého podnikového právnika do kresla najmocnejšieho muža krajiny. Film má niekoľko rovín - tá osobná, Terezina, sa strieda s dokumentaristickou a obe plynulo prechádzajú zo súčasnosti do minulosti. Udalosti mapuje chronologicky a všetko má svoj poriadok. Aj menej znalý divák sa veľmi rýchlo zorientuje.
Jednotlivé etapy Mečiarovho vzostupu a pádu sa prelínajú rozhovormi s politikmi, novinármi a súčasníkmi, ktorí boli pri tom. Uvidíme Milana Žitného známeho zo spomínaného seriálu Mafiáni, Fedora Gála, prvého predsedu československej vlády Petra Pitharta, Theodora Rusella, ktorý v tom čase pôsobil ako americký veľvyslanec na Slovensku a v neposlednom rade Oskara Fegyveresa. Toho Fegyveresa, ktorý sledoval ako agent SIS Michala Kováča mladšieho a ktorého kamaráta Roberta Remiáša údajne zavraždili na pokyn Ivana Lexu, ako sme to mohli vidieť v snímke Únos. Za zmienku stojí aj výpoveď marketingového kráľa Fedora Flašíka. Ten osobu niekdajšieho premiéra vnímal iba ako artikel, ktorý treba predať určitej cieľovke a samozrejme dobre na tom zarobiť. Jednotlivé fakty a udalosti sú tu prezentované skôr subjektívne, rovno s názorom, no povedzme si úprimne, pri uvedených skutočnostiach veľa priestoru na nejaké pendlovanie medzi mantinelmi morálky nemáme. Osobne si myslím, že keď sledujeme život a pôsobenie človeka, ktorý v akejkoľvek spoločnosti napáchal nenapraviteľné škody, nemá príliš význam ukazovať ho aj z tej lepšej stránky.
Film popisuje Mečiara tak, ako ho vníma snáď každý súdny človek. Sociopatického autokrata, ktorý si okolo seba vytvoril kult osobnosti a vždy si šiel tvrdo za svojim, nech to stálo čokoľvek. Od prechodu z demokrata vo VPN (Verejnosť Proti Násiliu) až po direktívneho nacionalistu na čele HZDS (Hnutie Za Demokratické Slovensko) obklopeného ľuďmi, ktorí mali pod palcom nielen Slovenskú informačnú službu ale aj podsvetie. Úsmevné je, že napriek týmto ľahko overiteľným faktom sa Vladimír Mečiar stále prezentuje ako čestný, dobroprajný a morálny otec národa a nič neľutuje. Realitu vníma po svojom, no nenechá sa vykoľajiť ani pri pálčivejších otázkach režisérky, ktorých mohlo byť viac.
Snímka je vhodná skôr pre mladšie ročníky, my pamätníci alebo ľudia, ktorí majú v problematike prehľad sa z nej veľa nového nedozvieme. Nájdu sa však momenty, pri ktorých bude mať aj reálií znalý človek zimomriavky (Tisova vila alebo nahrávka rozhovoru Ivana Lexu s vtedajším ministrom vnútra) vďaka dobrému načasovaniu a sugestívnej hudbe. Samozrejme nechýbajú ani „babky-demokratky", mítingy na Pasienkoch, Vivat Slovakia, či Mečiarova rozlúčka pred kamerami s piesňou na perách. Ako som už spomínal, je tam naozaj všetko potrebné, aby sme si urobili obraz o dobe, kedy sme sa stali slobodnou a demokratickou krajinou, no ešte sme sa nestihli naučiť sa používať ju. Čo mi však chýba je prepojenie na súčasnosť.
Tak ako si dvadsaťjedenročná nadvláda sovietov stále vyberá svoju daň, tak isto dopad Mečiarovho autokratického besnenia na celú našu spoločnosť pretrváva. Aj keď ho už stihol vystriedať Dzurinda, Radičová a niekoľkokrát Fico, ktorý sa mu čoraz viac začína podobať. A nie len on ale aj jeho seniorské fanynky a mítingy, ktoré by si v ničom nezadali s tými, čo robil bývalý predseda HZDS. Tým Nvotova v podstate dokument uzatvára, nasleduje už iba zbytočná a nepochopiteľná bodka, kde sa na Silvestra 2016 pýta ožratých pubertiakov, aký majú na Mečiara názor. Bez toho by bol koniec viac funkčný a celé dielo kompaktnejšie. No stále mi tu akosi chýba premostenie na súčasný vzmáhajúci sa agresívny nacionalizmus, čoraz väčšiu podporu strán, ktoré akoby šli v Mečiarových šľapajách a namiesto demokratickej spoločnosti vidia budúcnosť tejto krajiny v akejsi východoeurópskej diktatúre. Marián Leško vo filme spomínal, že taký kult osobnosti, aký bol okolo neho sa len tak nevidí, no obávam sa, že nástupcov v tomto smere má hneď niekoľko. 7,5/10
