Kontroverzný tvorca sa vracia so šialenou nočnou morou.
Darren Aronofsky je späť a do Benátok priniesol svoj pravdepodobne doteraz vôbec najkontroverznejší film. Z plátna sála detonácia fantazmagórie opantávajúca si diváka svojou vlastnou verziou narkózy, zatiaľ čo vaše zmysly ovládne narastajúce zdesenie, ktoré nenechá chladným jediného člena publika. Zízanie s otvorenými ústami a nechápavým pohľadom je jediným, čo malo publikum na talianskom festivale spoločné. Venice Film Festival hostil premiéru mother!, ktorá sa po premietaní dočkala súboja znechuteného bučania a energického potlesku. A hoci snímka rozdelila publikum viac ako čokoľvek, čo sme mali možnosť počas novej dekády vidieť, obe strany opustili kinosálu hľadajúc odpoveď na totožnú otázku - čo sa to dofrasa stalo? V článku sa nenachádzajú spoilery, no ak si chcete vychutnať mother! bez akýchkoľvek nástrelov deja ako u klasických recenzií, ďalej čítať nemusíte.
Film v mnohých zapálil znechutený hnev, zatiaľ čo iných naplnil horlivosťou stráviť a uchopiť význam tohto karnevalu obdivovateľov, ktorý sa s pocitom nedostatočnej odmeny za lásku, ktorú dali, zmenia na strašného nepriateľa. To, čo začne ako komorný príbeh o manželstve, sa v momente, keď už viac nedokáže zadržiavať tlak variaci sa vo vnútri, zmení na malú apokalypsu. No skutočnou ťažnou silou rozprávania je matka. Žena, od ktorej je požadované, aby dávala stále viac a viac a viac, až kým už neostane nič, čo by mohla dať.
Enormný izolovaný dom uprostred ničoho, poskytujúci strechu nad hlavou bezdetnému páru, vytvára fyzické aj psychologické prostredie pre príbeh o tvorení a dôsledkoch neúprosného využívania múzy. Postavy nie sú obdarené menami, existujú len roly, ktoré musia byť hrané, aby umelec naplnil svoju víziu. Jennifer Lawrence je mladá a milujúca manželka kedysi veľkého autora (Javier Bardem), uctievaného pre schopnosť jeho tvorby meniť ľudské životy. Pri ich živote odtrhnutom od civilizácie (a reality) trávi protagonistka väčšinu svojho času snahami o rekonštrukciu ich domova, miesta, kde On kedysi prišiel o všetko v zúriacom ohni, pričom odvtedy nedokázal nájsť novú inšpiráciu pre napísanie ďalšieho veľkého diela.
Matka (ako je jej postava označená v titulkoch) sa však nesnaží len o obnovenie ich viktoriánskeho domu. Ich manželstvo, zdá sa, nie je tak dokonalé, aké by chcela veriť, že je. Emocionálnu stagnáciu ich vzťahu naruší až príchod neznámeho človeka, ktorý im v jeden večer zaklope na dvere. Ed Harris hrá muža nárokujúceho si post nového ortopedického chirurga v miestnej nemocnici. K ústrednému páru mal zavítať veriac, že ich rozľahlý domov je v skutočnosti akýsi nocľah. Pre Neho je však narušenie ich samoty očividne skôr úľavou ako nepríjemnosťou. Napriek zjavnej nevôli svojej manželky pozve muža dovnútra a dovolí mu ostať. Keď je knofrontovaný s matkinými pocitmi ohľadom jeho pohostinnosti voči úplne cudzímm okoloidúcim, reaguje ostrým krikom o tom, ako sa len snaží otvoriť ich domov novým ľuďom a myšlienkam. Práve tu začne snímka silno signalizovať predošlé náznaky faktu, že pre Neho je umenie a jeho následné prijatie verejnosťou (hýčkajúce jeho ego) dôležitejším ako čokoľvek iné.
S príchodom chirurgovej manželky sa veci začnú pomaly vymykať spod kontroly. Výjav ako z nočnej mory - novopríchodzí pár efektívne naruší každodenný život v dome a na povrch začnú vychádzať skutočné motívy chirurga, ktorého príchod možno napokon nie je tak náhodným, ako sa na prvý pohľad zdal. Prítomnosť týchto ľudí v každodennom živote nášho páru je odsúdená k násilnému a katastrofickému koncu. A predsa - z nešťastia sa zrodí požehnanie. Matka je tehotná a rozprávanie sa obráti smerom k nádejnej budúcnosti... len aby bolo vzápätí roztrhané strašným surrealistickým vyvrcholením, v ktorom Aronofsky odštartuje okolo svojej tehotnej hrdinky vír grafického násilia. Brutálna „powerhouse“ sekvencia vykúpaná v náboženskej symbolike a absurných výjavoch bude prenasledovať a dozaista znechutí mnohých, zatiaľ čo iní sa budú pokúšať dešifrovať režisérove zámery a postoj. V každom prípade sú to obrazy, ktoré z hlavy len tak nedostanete a tento rok nenájdete v kinách nič, čo by sa klimaxu mother! ani len priblížilo.
Dve polovice príbehu, hoci veľmi odlišné, sú premostené úzkostlivou eskaláciou, ktorá intímnej a dusnej komornej hre umožňuje bezproblémové splynutie s chaosom a festivalom hrôzostrašného ľudského správania. Citlivé skúmanie vzťahovej dynamiky medzi umelcom, múzou a jeho stúpencami je servírované s Aronofskyho zlovestnou a klaustrofobickou precíznosťou. Keď mother! odhalí, že základné pravidlá narácie sa jej netýkajú, príbeh začne plynúť cyklicky, imitujúc tak konštantnú túžbu dostať viac a viac, zatiaľ čo postava Jennifer Lawrence je zatláčaná čoraz bližšie k bodu, kde už nič viac, čo by mohla dať, neexistuje. Lawrence túto náročnú úlohu zvládla bravúrne a herecky dominuje už aj tak nabitému obsadeniu.
Je ťažké premýšlať o mother! ako o filme. Podobá sa skôr na najhoršiu nočnú moru, rebrík vedúci priamo do pekla. Je to udalosť, ktorá stojí za videnie a prínúti človeka k snahe stráviť jej dopad v tichosti samoty. Rozhodne vás nenechá chladnými a môžete sa spoľahnúť na skvelú filmárčinu a fenomenálny sound design, ktoré jej odkaz doručujú na špičkovej úrovni. Sám Aronofsky povedal, že je to práve hľadenie do najtemnejších častí nás samých, ktoré nám umožňuje nájsť svetlo. A z mother! môžete (podobne ako publikom vo filme samotnom) veľmi ľahko odísť a cítiť sa okradnutí, veriac, že vám patrilo viac, ako ste dostali. Alebo môžete odísť s pocitom túžby poskladať odvážnu mozaiku tém ako tvorenie, uctievanie celebrít či materstvo, zatiaľ, čo ste sledovali príbeh ženy nezaslúžene vystavenej hroznému teroru naznačujúcemu neľudskú daň ega a umeleckej tvorby („Nothing is ever enough“).
Vďaka Aronofskemu sa dokážete ponoriť do matkiných emócií a zároveň zažiť mužské umelecké ego a pocit automatického nároku, ktoré dávajú celému vyvrcholeniu notnú dávku seba-kritiky. mother! je filmová udalosť svojho vlastného kalibru a bez ohľadu na jej prijatie sa o nej bude rozprávať viac ako o čomkoľvek, čo tento rok zavítalo do kinosál. Na záver už len odporúčanie od samotného režiséra: „Tento chod je najlepšie servírovať v panáku a naraz. Do dna. Nazdravie!“ 9/10
