Študent sa mesiace snažil nájsť kompromitujúci materiál na nenávideného učiteľa. Až fórum s ponukou prostitúcie ho usvedčilo.
S viac než nepríjemnými učiteľmi má rozhodne zo školských čias skúsenosti mnoho z nás. Niekedy si s profesormi totiž jednoducho nepadneme do oka a často to vyústi v horšiu známku, neférové situácie či nemožnosť si opraviť veľmi dôležitú písomku. Snáď ani jeden z učiteľov však nie je natoľko zákerný, ako ten v príbehu od anonymného užívateľa, ktorý niekto záhadne pridal na obrovské fórum a sociálnu sieť Quora.
V ňom popisuje, ako sa z malého pokusu o požičanie pera stal vďaka neuveriteľne arogantnému učiteľovi niekoľko minút trvajúci trapas pred stovkami ľudí, pričom autor takmer prepadol. Mesiace však pracoval na tom, aby profesora vyhnal zo školy a dostal sa až na fórum, kde narazil na jeho kontakty s prostitúciou. Zistil, že pravidelne podvádza svoju manželku a celý príbeh spopularizoval pomocou miestneho média. Učiteľ bol vyhodený a aj keď sa názory internetu na jeho konanie rozchádzajú, väčšina ľudí obdivuje jeho vytrvalosť. Celý príspevok si môžeš prečítať nižšie, pod ním nájdeš slovenský preklad.
Existuje dôvod, prečo toto píšem anonymne.
Toto nie je príbeh o správnosti, milote, spravodlivosti alebo radosti, aké majú užívatelia tohto fóra najradšej.
Toto je reálny príbeh neľútostnej, neoblomnej, sebeckej a pomstychtivej odplaty. Očakávam množstvo kritiky, ktorá poputuje mojím smerom. Aj napriek tomu však neľutujem svoje činy, takže si ušetrite čas, kým napíšete nepríjemný posudzujúci komentár.
Pred niekoľkými rokmi som sa ocitol na skúške, usadili ma a čakal som na začiatok. Kým sa všetci usádzali, ozvalo sa štandardné oznámenie o tom, ako nikto nemôže opustiť miestnosť a podobne. No predtým, ako sa začala skúška, spomenul som si, že je možné, že môjmu peru došiel atrament.
Pozrel som sa. Nebolo tam nič.
Tak som teda okamžite zdvihol ruku a získal pozornosť najbližšieho "dozorcu".
Išlo o učiteľa, ktorý ma poznal, chodil som na niektoré z jeho hodín a hral som sa tam hry alebo spal, pretože všetko, čo učil, som už vedel. Podľa pravidiel som však na jeho hodiny musel chodiť, a tak sa ma učiteľ snažil ponížiť otázkami, keď som nedával pozor, no ja som ich dokázal zodpovedať správne. Nikdy som voči nemu nebol hrubý a ani som mu nesťažoval výučbu.
"Môžem si požičať pero?"
Jeho odpoveď: "Ty si prišiel na test bez pera? Načo si sa vôbec obťažoval prísť? Načo robiť tú skúšku?
Slová vyslovoval stroho a prísne, s miernym úsmevom na tvári.
Pozoroval som ho, nemal som náladu na vtipy. Stres zo skúšok a nedostatok spánku robili svoje.
"Moje pero už nemá atrament a zabudol som ho vymeniť."
"Koho vina je, že si zabudol? Moja? Prečo si tiež nezabudneš prísť na skúšky?"
Bez slova som ho ďalej sledoval, on mi to oplatil samoľúbym pohľadom.
V hale bolo asi sto ľudí, úplné ticho a všetci pozerali len na mňa.
Dobre som poznal pravidlá.
"Každý pokus o komunikáciu s iným študentom bude považovaný ako podvádzanie."
Pravidlá boli striktne dodržiavané. Nemohol som sa otočiť a spýtať sa môjho kamaráta, či nemá pero.
Potreboval som na to povolenie.
Tak som sa na povolenie spýtal.
"Nie. Je tvoja vina, že si mal na háku. Si tak múdry, však? Tak zvládni skúšku bez pera." Myslím, že na konci sa zasmial.
Aby som viac ilustroval situáciu, išlo o moju poslednú skúšku a tiež najdôležitejšiu a najťažšiu. Nenávidel som ten predmet, no donútil som sa ho zvládnuť. 72 hodín bez spánku po dvoch týždňoch skúšok, bol som na svojom najslabšom a najvystresovanejšom bode. Preto som zrejme zabudol na pero.
A potom tu bol tento muž, sledujúci ma s každým kúskom ponižovania, ktorý len mohol ukázať. Pred všetkými skákal po mojej ťažkej práci, ukazujúc ostatným, ako som bezmocný a ako si pokazím štúdium. Len preto, že som nedával pozor na jeho hodinách?
Papiere sa rozdali a ja som tam sedel bez pera ako idiot. Pozrel som sa naňho, snažiac sa zistiť, kedy tento krutý vtip skončí a dovolí mi požičať si pero. Rozšíril svoj úškrn a pozrel sa na mňa štýlom čo teraz ako budeš robiť?
"Nielenže bol vážny a nedovolil mi vziať si pero a takmer som mal kvôli nemu nulu, no tiež ma provokuje, aby som spravil výstup a dostal sa do problémov. Nejde len o pero. Úmyselne ma chcel strápniť a ponížiť samého seba, pričom by si to on užíval. Ale ovládal som sa.
Vnútri som však horel a moja tvár bola ohnivočervená od hnevu a vyčerpania, no ovládol som sa a zhodnotil svoje možnosti. Ignoroval som ho, zdvihol som ruku a zamával na iného učiteľa, až kým jeden neprišiel a dovolil mi požičať si pero.
Bola to moja vina, že som nemal atrament? Áno, ale bolo mi to jedno. Ale zaslúžil som si takéto poníženie?
Našťastie bola toto moja posledná skúška, pretože kvôli hnevu prúdiacemu v mojich žilách som sa ledva ovládal.
Hneď po mojich skúškach som si v hlave vytvoril jeden cieľ - zničiť tohto muža.
Myslel som si, že bol zlý učiteľ, ktorý by nemal vzdelávať mladých ľudí mojej krajiny? Rozhodne.
Bolo mi ale úplne u ri*i, koho bude učiť ďalšieho. Chcel som mu len spôsobiť nekonečné množstvo múk a bolesti, pretože som cítil bolestivú túžbu po pomste po tom všetkom, čo mi spravil. Tak som sa rozhodol niečo spraviť. Ale legálne, riadim sa predsa zákonom.
A navyše, nikdy by som do tohto nezapojil rodičov, pracovali na vysokých miestach na vládnych pozíciach. Ako prvé som sa rozhodol prehovoriť s mojou hlavnou lektorkou. Uistila ma, že všetko umiestni na správnu mieru. No ten dement z toho spravil vtip a vyhlásil, že je moja vina, že som sa na to vykašľal a len ma chcel priučiť lekciu a neskôr by mi predsa pero požičal. Mal som námietky, no donútila ma stiahnuť sťažnosť.
Tak som sa vydal za hlavou oddelenia a dokonca aj za dekanom fakulty. Strieľal som perfektne napísané e-maily o "neprofesionálom správaní nehodiace sa k učiteľovi v tejto prvotriednej inštitúcii".
Všetko vyvrcholilo v stretnutie medzi mnou, dekanom a mojím smrteľným nepriateľom, ktorý vykreslil príbeh študenta úmyselne kaziaceho jeho hodiny a on vraj investoval všetku trpezlivosť, no nikdy sa nevzdal, pretože je predsa natoľko fantastický učiteľ.
Vmrštil mi do tváre, že som nedospelý a robím cirkus z vlastnej viny, pritom on na mňa chcel len spraviť dojem, aby sa podobné chyby už neopakovali. Dekan sa pridal na jeho stranu a nič sa nedialo. Bol som prinútený podať mu ruku. Uškrnul sa.
Bolo ťažké predierať sa týmto systémom, no videl som jeho úmysly a bolo mi jasné, že mu neodpustím. Začali prázdniny a ja som venoval obrovské úsilie na nájdenie spôsobu, ako zničiť môjho nepriateľa. Čítal som pravidlá skúšky, pravidlá školy, ministerské požiadavky na učiteľov a rozprával som sa s právnikmi. Nič moc.
Nebol som pripravený prijať porážku, taký veľký bol môj smäd po pomste. Musel som rozmýšľať inak. Tak som šiel na jeho Facebook. Roky histórie. Tisícky fotiek. Tisícky komentárov. Podrobne a puntičkársky.
Išlo o ženatého muža s deťmi. Väčšina jeho obsahu bola bez výčitiek, mal niekoľko podozrivých komentárov na fotky študentiek, no nič, čo by ho dostalo do problémov. Niektoré fotky jeho opitého, no nič, čo by porušovalo ministerské nariadenie.
Vygooglil som jeho telefónne číslo, e-maily a dal som to aj do iných vyhľadávačov. Stránky za stránkami nudných hlúpostí. Automobilové fórum, burza, predaj nehnuteľností. Všetko som skontroloval.
Nakoniec som narazil na jedno obyčajné fórum s jeho osobným e-mailom. Chcelo to však po mne kontakt a dostal som nádej. Keď som čítal komentáre na fóre, v očiach mi zahoreli pekelné plamene. Metaforické roky víťazstva zatrúbili z mojej hlavy a maniacky som sa zasmial. Môj nepriateľ spravil obrovskú chybu, maličká diera v zbroji a ja som ju našiel.
Fórum sa zaoberalo predajom prostitúcie a jeho príspevok žiadal kontakty a odpovedal jednej z dám. Použil svoj osobný e-mail a ja som to zistil.
Po niekoľkých chvíľach práce som objavil ďalšie príspevky od podobného užívateĺa. Neverný záletnícky debil.
Našiel som perfektný začiatok a pripravoval som sa na útok. Bolo mi však jasné, že z toho e-mailu mohol príspevky pridať ktokoľvek a potreboval som, aby sa k tomu otvorene priznal.
Kontaktoval som webstránku s lokálnymi správami. Informovala o emocionálnych hlúpostiach a nikto ju nebral vážne. Zaujala ich možnosť odhaliť zákutia života učiteľa preslávenej inštitúcie a súhlasili na stretnutí. Samozrejme, mali pochybnosti o pravosti učiteľových väzieb na ten účet. Povedal som im teda plán, ako ho pomocou jeho telefónneho čísla chytíme do pasce. Nechcem rozoberať podrobnosti, no donútili sme ho, tváriac sa ako prostitútka, aby potvrdil svoj účet pomocou SMS správy, žiadajúc eskort.
Chcel som, aby ma webstránka neuviedla a spoľahla sa na anonymný tip. Článok bol zverejnený a môj protihráč zničený. Nikdy však nevedel, čo ho porazilo. Jediná moja ľútosť smeruje k tomu, že som nevidel jeho tvár, keď všetko zistil. Boli totiž prázdniny. Príbeh na webe mal fotky, dôkazy, meno, SMS správy, všetko.
Nebol to síce titulok, no čo sa týka situácie v škole, bolo to ako útok na Dvojičky. Ja som bol Usáma.
Jeho Facebook stiahol a keď som videl nenávistné komentáre spolužiakov, z očí mi vytiekli slzy šťastia. Slová ako "nerešpekt, perverznosť a nechutnosti" boli najčastejšími v tejto sladkej symfónii.
Nepriateľská bašta padla do ruín a ja som sa tešil z ťažko vybojovaného víťazstva. Aj keď to slová nemôžu popísať.
Keď začal nový semester, zmizol ako vietor. Stal sa horúcou témou klebiet a urážok a vraj si práve prechádza rozvodom.
Mohol som mu dať pokoj po tom všetkom, čo sa stalo v skúškovej miestnosti, no ja taký nie som. Dobrovoľne som sa vydal cestou po víťazstve, pomste a vykopol som učiteľa z jednej z najprestížnejších škôl. Bol to fantastický pocit. Pamätám si tie chvíle, keď ma šikanoval a celé som to musel zožrať. Ostával tak posledný krok. Správa.
"Drahý pán ___,
Je mi jasná dôležitosť lekcie, ktorú ste ma chceli naučiť. Mali ste dbať na svoje slová. Je vaša vlastná vina, že ste boli nepozorný."
Nikdy som nedostal odpoveď.
