Film Kung Fu Panda sa po vydaní prvého dielu v roku 2008 zaradil medzi najpopulárnejšie animáky.
Mnohé deti z celého sveta sa vďaka tomuto filmu naučili o čínskej kultúre oveľa viac, než by sa naučili z kníh. Animák síce na filmových portáloch ako IMDB, ČSFD či Rotten Tomatoes nedosiahol úplne najvyššie hodnotenia (na všetkých spomenutých sa film pohybuje niekde medzi 70-80%), napriek tomu má v očiach verejnosti svoju hodnotu a je považovaný za veľmi vydarený. Koniec koncov, zarobil 350 miliónov dolárov.
Kvality tejto snímky ocenili dokonca aj v Číne. Až natoľko, že sa autority začali pýtať, prečo teoreticky najlepší animák o čínskej kultúre nevznikol... no v Číne. Viacerí experti z tejto krajiny film niekoľkokrát dôkladne prešli a snažili sa nájsť akékoľvek chyby, ktoré by znamenali, že Američania jednoducho neodviedli dobrú prácu. No nepodarilo sa. DreamWorks zaplatili obrovské peniaze za rôznych poradcov, aby zmapovali čínsku kultúru čo najdôvernejšie. A ako sa neskôr ukázalo, malo to zmysel.
Úspech filmu otvoril v Číne otázku, prečo Číňania nie sú schopní vytvoriť podobné dielo sami. Mnohí argumentovali, že rozpočet amerických animákov je priemerne približne 100x väčší, než tých čínskych, no väčšina videla problém niekde úplne inde - vo vzdelávaní.
Číňania sú aj z vtipných obrázkov na internete známi tým, že pri vzdelaní vyžadujú absolútny perfekcionizmus. 99 bodov zo 100-bodového testu je málo. Ako sa však čoraz viac ukazuje, tento systém má svoje obrovské trhliny - čisté memorovanie, čisté hnanie sa za dokonalosťou, absolútne striktne dané pravidlá, to všetko spôsobilo, že kreativita čínskej mládeže je na biednej úrovni. Vedomostne sú na tom čínski študenti skvele, no v dnešnej dobe, keď si dokážeš všetko vygoogliť za dve sekundy, je potreba týchto vedomostí nižšia než v minulosti a cení sa naopak proaktivita, kreativita a predstavivosť.
Ďalším problémom je akási snaha Číny vyzerať vždy dokonale. Hlavná postava filmu bola lenivá a tučná, no cez lekcie od svojho majstra sa vzoprela osudu a porazila záporákov. Úplne typicky scenár, ktorý ničím neprekvapí, no "prinúti" každé dieťa postavu milovať. Čínske animáky sú známe skôr ťažkopádnosťou a dôrazom na fakty, nehovoriac o tom, že hlavná postava musí byť vo všetkých ohľadoch absolútne perfektná - čo sa milovať nedá.
A samozrejme, obmedzenia. Viacerí talentovaní čínski tvorcovia odstupujú od projektov, pretože tlak vlády je jednoducho príliš silný. Aj keby niekto mal záujem vytvoriť animák, ktorý by sa kvalitatívne Kung Fu Pande priblížil, čínska vláda by nedovolila prekročiť určité, veľmi striktné hranice, a tým pádom nie je šanca, aby čínska produkcia tú americkú v tomto prípade dobehla.
Veď povedzme si otvorene, ukazuje sa to aj pri porno filmoch, ktoré z dôvodu totálnej cenzúry nikdy nedobehnú porno priemysel v iných krajinách. Či je to dobré alebo zlé a či je to vhodné prirovnanie, to je iná otázka, no svojim spôsobom fungujú animáky v Číne oproti tým zahraničným podobne.
Druhé zaujímavé prirovnanie ponúka kórejský song "Gangnam Style". Ten si istým spôsobom robil srandu z kultúry štvrte Gangnam v Seoule, no a to, čo sa stalo po zverejnení piesne na Youtube, je história. Aj v Číne vznikajú podobné počiny, ktoré sa neboja vziať si na "paškál" čínsku kultúru a čínske reálie, no tieto pokusy končia pod tlakom cenzúry skôr, než uzrú svetlo sveta.
A do tretice môžeme spomenúť aj film Slumdog Millionaire, ktorý je v Indii považovaný za film, ktorý zobrazuje skutočnú Indiu lepšie, ako 99% miestnych filmov. Avšak, v prípade Bollywoodu to asi až také šokujúce zistenie nie je.
Čo ale z tohto všetkého plynie? Trilógia o pande, ktorá ovláda Kung Fu, dokázala na najvyššej úrovni to, čo nedokázala samotná krajina, o ktorej film je. Všetko to začalo pri nedostatku sebareflexie, neschopnosti dokázať si zo seba urobiť srandu a prehnanej hrdosti. Buďme preto o to viac radi, že slovenská kinematografia posledné 2-3 roky rastie a tieto problémy nemá.
