Ani spolupráca s viacerými lekármi a komplicmi jej nepomohli zbaviť sa prenasledovania polície a úradov.
Kto je najväčší sériový vrah v dejinách? Na túto otázku zrejme nikdy nebudeme vedieť s istotou odpovedať. Od mnohých zločinov prebehli desaťročia, od niektorých dokonca stáročia, a tak je len veľmi ťažko povedať, čo je pravda a čo len fantázia a konšpirácia vtedajších svedkov. Navyše, keď všetky dôkazy postupne zmýva potok času. Príbeh Amelie Dyer je práve jeden z tých, u ktorého si môže súčasný človek len domyslieť, čo je skutočnosť a čo len výmysly vtedajšieho britského národa. Podľa mnohých ľudí je práve Amelia jednou z najväčších sériových vrahýň v histórii. Dokladať to pri tom majú viaceré informačné pramene. A i keď bola usvedčená len z jednej vraždy, na svedomí ich má mať údajne stovky. Čo však celý príbeh ešte väčšmi priostruje, je fakt, že táto žena si za svoje obete vyberala výhradne deti, o ktoré sa mala ako zdravotná sestra starať.
Amelia Elizabeth Dyer sa narodila ako najmladšia z piatich súrodencov roku 1837 v Bristole vo Veľkej Británii. Veľký dopad na jej detstvo mala psychická porucha jej mamy. Mladá Amelia sa tak musela už vo veľmi útlom veku spolu so svojimi súrodencami starať o duševne chorú mamu. Nejedenkrát sa tak stala svedkom nekontrolovateľných záchvatov. Zdravotná starostlivosť bola v polovici 19. storočia na míle vzdialená dnešným štandardom, navyše, psychiatria ako taká bola ešte len v plienkach. Maličká Amelia tak prišla o mamu vo svojich desiatich rokoch. Okrem nej však zo sveta odišli vo veľmi mladom veku aj jej dve sestry. Rodinné pomery, aké si vie dnes predstaviť len málokto. Po smrti svojej matky sa Amelie ujala jej teta, s ktorou žila až do svojich 24 rokov, kedy sa náhle presťahovala na ubytovňu. Zakrátko nato sa vydala za o 35 rokov staršieho Georga T. O svojom veku však obaja pred úradmi klamali, čo neskôr spôsobilo v tomto prípade značné zmätky.
Ako mladá žena skúsila svoje šťastie v miestnej nemocnici. Práca zdravotnej sestry ju síce veľmi uspokojovala, no z finančného hľadiska sa jej stále málilo. Čoskoro sa dozvedela o jednoduchšom spôsobe zárobku. Využívajúc svoj domov pre nechcené alebo dočasne odložené deti si mohla zarobiť slušné peniaze. Tzv. „baby farming“ bol vo viktoriánskej Británii vcelku rozšírený. Zákony totiž otcov oslobodzovali od akýchkoľvek poplatkov na svoje deti, a tak všetka ťarcha zostávala často na matkách. Nejedna pôrodná sestra si teda zvykla privyrábať starostlivosťou o cudzie deti. Niektoré si na tom postavili hotový biznis. Jednou z nich mala byť o pár rokov aj Amelia. Očividný problém však tkvel v motivácii mnohých rodičov a sestier, ktorí sa o takéto deti starali. Zväčša nešlo o potrebu zachraňovať a opatrovať, ale hlavným cieľom mnohých bolo finančné obohatenie. Na deti totiž dostávali buď jednorazové alebo pravidelné príspevky v hodnote niekoľko desiatok libier, čo bol na vtedajšie pomery slušný obnos peňazí. Na druhej strane kontrolné úrady, ktoré mali nad takouto pestúnskou starostlivosťou dohliadať, neboli ešte dostatočne vybudované, čo dávalo priestor na zanedbávanie povinností voči svojim zverencom.
Jednoducho povedané, bezcitní opatrovatelia sa častokrát uchyľovali k vyhladzovacím metódam, aby si svoje príjmy dostatočne navýšili a zároveň urýchlili smrť nepotrebných a nikým nechcených detí. Na tieto metódy používali rôzne lieky, no najmä opiáty ako heroín, ktorými deti navždy uspali. Treba podotknúť, že v tejto dobe boli dnes nelegálne drogy bežne dostupné a ich spotreba nebola nijako kontrolovaná. Vráťme sa však k Amelii. Tá sa v roku 1869 ocitla v nezávideniahodnej situácii. Krátko pred smrťou jej o 35 rokov staršieho manžela prišla na svet dcéra Elle. Amelia bola však bez manžela na mizine. Do novín si teda začala uverejňovať inzeráty o možnom odklade detí. Rodičov pritom uisťovala, že ich deťom poskytne láskyplný a bezpečný domov. Zakrátko po rozbehnutí „detskej farmy“ si za manžela vzala miestneho pivovarníka, s ktorým splodila ďalšie dve deti, no netrvalo dlho a čochvíľa ho opustila. Po krátkej chvíli v biznise s deťmi zistila, že existuje oveľa jednoduchší spôsob zárobku. Na deťoch spočiatku šetrila, ako vládala. Postupom času im však odopierala aj základnú starostlivosť, na čo deti následne zomierali. Peniaze sa jej tak začali kopiť.
Musela si však dávať pozor na prehnaný záujem polície, trest by mohol byť fatálny. Ani ostražitosť ju pred políciou napokon neochránila. Policajní dôstojníci ju prvýkrát dolapili v roku 1879, keď sa tamojším úradom nepozdával počet detských úmrtí. Namiesto vraždy bola však Amelia odsúdená za zanedbávanie, za čo si odsedela len smiešnych 6 mesiacov. Navyše sa odvolávala na psychickú vyčerpanosť, ktorú jej spôsobovala opatera o toľké deti. Po prepustení samozrejme neotáľala a ku svojej kariére sa aj napriek varovaniam mnohých známych vrátila. Nasledujúce roky však napokon trávila striedavo na psychiatrických klinikách a opaterou. V nemocnici končila kvôli emočnej nestabilite a samovražedným tendenciám. Viackrát sa pokúsila predávkovať voľne dostupnými opiátmi, no jej nadmernou konzumáciou si vybudovala dostatočnú toleranciu. V 90. rokoch 19. storočia sa po sérii psychiatrických liečení vrátila naplno ku svojmu biznisu. Postupne si začala uvedomovať, že do celého procesu môže zapojiť aj lekárov, ktorí mali za finančný obnos úmrtia zahladzovať.
Negatívne preslávená sa však len ťažko zbavovala pozornosti polície a úradov. To už sa o svoje odložené deti začali v mnohých prípadoch zaujímať aj rodičia, ktorí boli rozhodnutí zobrať si naspäť. Aby sa zbavila nežiaduceho záujmu, začala sa spolu s deťmi často sťahovať a v inzerátoch používala rôzne mená. Ani to ale nestačilo. 3. apríla 1896 jej do domu vtrhli policajti, ktorí ju už dlhšiu dobu sledovali. Okamžite po vstupe im do tváre udrel ťažký zápach ľudskej hniloby. I keď žiadne telá na mieste nenašli, dom bol mŕtvolným pachom nasiaknutý. Čo však v dome našli, boli desiatky listov od rodičov, hromady detského oblečenia a lepiacu pásku, ktorou viaceré deti usmrtila. Polícii sa tiež podarilo spočítať, že v posledných mesiacoch bolo do starostlivosti „pani Thomasovej“, ako si Amelia Dyer hovorila inzerátoch, zverených najmenej 20 detí. Za dlhé roky pôsobenia tak mohla podľa odborných prepočtov zabiť viac ako 400 detí, čo ju radí k najplodnejším vrahom a vrahyniam v dejinách.
Amelia Dyer bola zatknutá a obvinená z vraždy 4. apríla 1896. V priebehu apríla bolo v Temži objavených ďalších šesť detských tiel. Či však boli všetky výsledkom jej vražedného besnenia, nie je známe. V priebehu mája bola spolu so svedkami niekoľkokrát vypočutá. Oficiálne stačili dôkazy len na usvedčenie z dvanástich vrážd. Nepriamych dôkazov však bolo neúrekom. Ameliina obhajoba sa sústreďovala najmä na nepríčetnosť a duševné choroby, ktoré dokladala viacerými pobytmi v psychiatrických klinikách. Porote ale stačili na vyrieknutie rozsudku len 4 minúty. Rozhodnutie znelo jasne - trest smrti obesením. 10. júna 1896 tak bola Amelia Dyer ako jedna z najväčších vrahýň v dejinách popravená.
