Populárny spôsob, ako podkopať vierohodnosť nepriateľa a prebrať iniciatívu.
Taktiku falošnej vlajky chápeme ako tajnú operáciu vedenú priamo vládou, jej organizáciami alebo nikým nepodliehajúcimi korporáciami, ktorá je navrhnutá tak, aby sa javilo, že za jej prevedením stojí niekto úplne iný. Samotný názov je odvodený od „flying false color“ – operácia vykonaná v iných ako národnostných farbách. Netreba však zabúdať, že taktika falošnej vlajky nie je obmedzená len na vojenské účely a môže poslúžiť aj v čase mieru v civilnom sektore a pri činnostiach spravodajských služieb. V nasledujúcich riadkoch si tak predstavíme históriu a evolúciu tejto zákernej taktiky, ktorá mnohokrát rozhodla o smerovaní sveta.
Začiatky „falošnej vlajky“ siahajú až do staroveku. Za zmienku stojí podpálenie Ríma 19. júla 64, kedy boli z podpaľačstva obvinení kresťania, no veľa indícií ukazuje na vtedajšieho cisára Nera, ktorý tieto udalosti využil na zosilnenie svojej vlády a pošpinenie nasledovateľov kríža. Avšak prvá známa, sofistikovane naplánovaná a vládou podporovaná operácia začala až roku 1788, keď si švédska koruna objednala zásielku ruských vojenských uniforiem. Tie potom poslúžili Švédom na zinscenovanie ruského útoku pri rieke Puumala. Potýčky na hraniciach neskôr tvrdo odsúdil kráľ Gustáv lll. a dal potrebné odobrenie na začiatok rusko-švédskej vojny.
Píše sa september 1931 a japonské cisárstvo sa snaží vydobyť si pozíciu najsilnejšej veľmoci v Ázii. Cieľom všemocného impéria je Čína, presnejšie oblasť Mandžusko. Je preto nafingovaná sabotáž na vlastnú železničnú trať neďaleko Mukdenu. I keď toto miesto nemá žiadny väčší význam, je vzdialené len 800 metrov od čínskej vojenskej základne. Plánovaný výbuch je okamžite japonskou vládou označený za čínsky útok na dôležitú strategickú tepnu. Napriek malej explózii, nepatrnému poškodenia a skutočnosti, že pár hodín po výbuchu mohli miestom bez problémov prechádzať ďalšie vlaky, sa Japonci rozhodli pre preventívny útok, ktorý bol označený za legitímne opatrenia proti nepoučiteľným narušiteľom. Japonci rýchlo postupujú a postupne obsadzujú celé Mandžusko, pričom tu nakoniec 1. marca 1932 vyhlásia samostatný štát. Žiadna z veľmocí neprotestuje. Ako taktika na podkopanie politických oponentov posúžila falošná vlajka aj Adolfovi Hitlerovi v roku 1933, kedy veľký požiar zachvátil budovu Reichstagu. Smutnú udalosť okamžite využili nacisti a obvinili komunistov zo sprisahania a snahy podkopať nemeckú vládu. Ako protiopatrenie proti „teroristickému činu“ je vládou schválené masívne obmedzenie ľudských práv, posilnenie právomocí vlády a v neposlednom rade aj zákaz politických subjektov ako je Komunistická strana Nemecka.
Aj začiatok druhej svetovej vojny, či už v Pacifiku alebo v Európe, sa niesol v znamení falošnej vlajky. Roku 1937 Japonci opäť siahajú po tejto zákernej taktike, fingujú prestrelku na moste Marca Pola (v blízkosti Pekingu) a žiadajú čínsku stranu o prístup do pevnosti Wanpching, kde sa im údajne stratil jeden z vojakov. Krajina zlatého draka im prístup odmietne, načo Japonci zareagujú 8. júla masívnym útokom do vnútrozemia. Počas Mainilského incidentu zase ruská armáda ostreľuje svoje vlastné pohraničné oblasti. Následne tvrdí, že za útokom je Fínsko a zahajuje Zimnú vojnu. Najznámejším prípadom falošnej vlajky v týchto krušných dobách je jednoznačne prepadnutie rádio vysielača v Gliwicích. Tajná operácia je zorganizovaná Reinhardom Heydrichom a Heinrichom Müllerom. Špeciálna skupina príslušníkov SS prezlečená do poľských uniforiem zaútočí 31. Augusta 1939 na vysielač Gliwicích v Hornom Sliezsku, odkiaľ vyšle výzvu v poľštine k boji proti Nemcom. Na mieste prepadnutia následne zanecháva telá zastrelených väzňov z koncentračných táborov, ktoré prezlečie do poľských uniforiem. Celá akcia má vyvolať vo svete dojem, že následný útok na Poľsko je len odvetou za prepadnutie a Nemecko tak nie je agresorom.
Po páde nacizmu a nástupu železnej opony sa falošné útoky a nafingované incidenty premiestňujú na Blízky východ. Presnejšie do Iránu, kde sa v roku 1952 chopí moci ľavicová vláda Muhammada Mosaddeka. Jej kľúčovým rozhodnutím sa stáva znárodnenie iránskeho ropného priemyslu, ktorý má dovtedy pod palcom Angloiránska spoločnosť, v súčasnosti svetový gigant BP. Novej vláde sa znárodnenie podarí a čierne zlato končí v rukách štátu. Briti však protestujú, tvoria ekonomické a diplomatické tlaky, pričom v úzadí spriahajú plány na zvrhnutie neposlušného režimu. Obracajú sa preto na vládu USA, tá po zvolení prezidenta Dwighta Eisenhowera súhlasí a dá plán vypracovať CIA. Spravodajská služba nazve prevrat operáciou TPAJAX. Ako sa píše v dokumentoch, jej cieľom bolo „legálnymi i ilegálnymi metódami spôsobiť pád Mosaddekovej vlády a nahradiť ho prozápadnou vládou pod vedením Pahlavího." Za vládne peniaze sa podplácajú predstavitelia opozície, iránski armádni dôstojníci, ale i obyčajní ľudia. Do Teheránu tiež zvážajú ľudí autobusmi z iných častí krajiny, aby ovládli ulice hlavného mesta. 19. Augusta 1952 sa podplateným demonštrantom podarí vtrhnúť do Mosaddekovej rezidencie. Prevrat sa podarí, Mosaddek je uväznení na tri roky a do čela štátu sa postaví západom podporovaný Muhammad Rezá Pahlaví.
Podobnú taktiku využíva CIA aj v Guatemale roku 1954, keď zvrhne ľavicového prezidenta Jacoba Árbenza Guzmána, ktorého nahradí lojálnou vojenskou juntou. Rovnakými princípmi sa riadi aj v Kongu o štyri roky neskôr. Tu je vláda USA vystrašená nárastom komunizmu, a tak odstráni premiéra. V Dominikánskej republike pomáhajú CIA protivládnym živlom zabiť vládcu krajiny. V južnom Vietname podporia prevrat prezidenta, narafičia útok komunistov na námorníctvo USA, následne načo sa začína Vietnamská vojna. Ich obeťami sa stáva aj Brazília a Čile, kde podporujú opozíciu a snažia sa o zvrhnute nepohodlných vlád. Zákernú taktiku však využíva aj východný blok. KGB na rozkaz Kremľa tvorí a podporuje rôzne revolucionárske skupiny, iniciuje falošné povstania, tvorí klamlivú verejnú mienku či priamo násilnou cestou inštaluje komunizmus do susedných zemí. Príkladom nám tu môže byť vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska, kde malo údajne dôjsť ku kontra revolúcii, ako dôkaz mali poslúžiť nelegálne sklady zbraní, ktoré však Rusi sami po príchode nastražili.
Presuňme sa teraz do roku 1962, kedy americký zbor náčelníkov štábov vytvorí tajný plán – operáciu Northwoods, ktorej účelom bolo získať podporu americkej verejnosti pre vojenskú inváziu na Kubu. Armáda USA mala pod falošnou vlajkou Kuby fingovať teroristické akcie na území Floridy a Washingtonu. Plán rovnako zahŕňal únosy lietadiel, útoky na americké základne či atentáty. Tajný dokument bol predložený prezidentovi J.F. Kennedymu, ktorý ho však osobne zamietol a zbavil hlavného strojcu (Lymana Lemnitzera) velenia. Na zvrhnutie Castrovej vlády sú však vymyslené rôzne alternatívy – zinscenované útoky v Trinidade, Tobagu či Jamajke, skorumpovanie osôb blízkych diktátorovi či priame povstania a atentáty. Ďalšou formou tejto falošnej hry sú aj činy FBI, ktorá v rámci kampane COINTELPRO využíva tzv. provokatérov, infiltrujúcich sa do aktivistických skupín a svojou násilnou činnosťou tvoria zámienku na zásahy polície.
Rôzne otázniky, ukrývajúce za sebou pravdepodobne falošnú vlajku, patria aj útokom na obytné domy v Rusku v roku 1999. Po štyroch hrozných výbuchov v mestách Bujnaksk, Moskva a Volgodonsk sa ďalšie dve bomby umiestnené v meste Riazaž podarí zneškodniť. Už na druhý deň miestna polícia zadrží troch podozrivých mužov, pričom sa ukáže, že ide o agentov ruskej spravodajskej služby FSB. Riaditeľ tajných Nikolaj Patrušev označil incident v Riazni za cvičenie a bombu za napodobeninu, i keď policajný technik tvrdil, že ide o výbušninu RDX. Tomuto všetkému nepomáha ani marenie vyšetrovania. Teroristické činy mali údajne slúžiť na urýchleniu vojny v Čečensku a jej odobreniu pred ruskou verejnosťou, ako aj pre zvýšenie popularity a upevnenie moci pre vtedajšieho premiéra Vladimíra Putina. Väčšina nezávislých expertov však tieto teórie odmieta poukazujúc na to, že nie sú podložené relevantnými dôkazmi. Ide tak stále o konšpiračnú teóriu. Pre mnohých je podobnými pavučinami tajomna opradený aj útok na dvojičky. Ten mala zosnovať CIA a dopomôcť tak nakloneniu verejnej mienky, ktorá odobrila inváziu do Iraku. Falošnú vlajku vidieť aj na oboch stranách izraelsko-palestínskeho konfliktu. Dnes sme svedkami využívania tejto taktiky na Ukrajine, kde rovnako separatistické tak provládne sily činia rôzne nafingované útoky, aby tak mohli prebrať iniciatívu a zaveliť v mene pomsty do ofenzívy. V tak neprehľadnom konfliktu je táto taktika veľmi výhodná. Aj pre nezávislých pozorovateľov je ťažké zistiť pravdu. Z využívania tejto taktiky sa prednedávnom po chemických útokov v Sýrii obviňovali povstalci a sýrska vláda.
V civilnom sektore nadobúda falošná vlajka rôzne podoby. V podnikaní a marketingu sa prejavuje ako Astroturfing, ten vytvára umelý a klamný dojem, že verejnosť zastáva k určitému produktu alebo firme istý názor. Opak je však pravdou a zdanlivo autentické výpovede a recenzie sú len internetovou ilúziu PR profesionálov. V politických kampaniach nám zase môže poslúžiť príklad guvernéra Lawtona Chilesa. Ten počas svojej politickej kampane zaplatil ľudí, aby obvolávali voličov v mene druhého kandidáta. V rozhovore tak propagovali politický program oponenta, ktorý však „mierne“ upravili – Jeb Bush mal byť proti vyplácaniu sociálnych dávok seniorom, chcel zväčšiť vek odchodu do dôchodku atď.
Počas celej histórie sme tak svedkami využívania falošnej vlajky ako prostriedku na radikálnu zmenu verejnej mienky, obhájenie krutých činov či pošpinenia opozície. Najviac týchto zákerných operácií sa objavuje v samotných ozbrojených konfliktoch, špinavých politických kampaniach či špionážnych akciách. Svoju pravdu opiera o klamlivé svedectvá, nastrčené dôkazy a riadenú propagandu. O tomto hojne využívanom prostriedku však Ženevský protokol hovorí jasne: “Nepriateľské vlajky, odznaky či uniformy nemôžu byť druhou stranou použité v boji. Nemôžu sa využívať ako spôsob priblíženia sa k nepriateľovi či v diverzných akciách. Ani ako spôsob zamaskovania, ochrany či sťaženia nepriateľských vojenských operácií.“
