Diagnostikovať túto poruchu naozaj nie je jednoduché.
V predošlom článku sme si charakterizovali tri skupiny, do ktorých by sa dali zaradiť rôzne poruchy osobnosti a keďže článok zaujal, rozhodli sme sa zájsť viac do hĺbky a priblížiť vám, čitateľom, túto tému detailnejšie. Poďme sa teda pozrieť na hraničnú poruchu osobnosti, o ktorej zároveň panuje niekoľko mýtov a ľudia si ju často zamieňajú s inými poruchami osobnosti.
Ako už iste vieš, táto porucha spadá do skupiny B, respektíve do skupiny vyznačujúcej sa dramatickým, emocionálnym či nevyrovnaným správaním. Ľudia s hraničnou poruchou osobnosti sa často stretávajú s nepochopením širokého okolia, keďže ich správanie nie je jednotvárne a neustále sa mení. Inými slovami, takého narcisa jednoducho spoznáš a vieš, čo máš od neho očakávať, taktiež niekoho, kto sa správa antisociálne (vyhýbajúca porucha osobnosti), no pri osobe trpiacou hraničnou poruchou osobnosti si nemusíš byť istý ani po dlhšom čase, čo danú osobu poznáš.
Aby sme nechodili okolo horúcej kaše, týchto 5 symptómov vystihuje osobu trpiacu hraničnou poruchou osobnosti:
- emocionálna nestabilita (neustála náladovosť, optimizmus striedajúci sa s pesimizmom na dennej báze, precitlivelosť)
- problémy vo vzťahoch (nestabilné až búrlivé vzťahy, strach z opustenia)
- nestabilná identita (chronické pocity prázdnoty a nudy, zdravé sebavedomie striedajúce sa so sebapohŕdaním)
- impulzívne správanie a sebadeštruktívne sklony
- nestabilné myslenie (podozrievavosť, v stresových situáciach tendencia dištancovať sa)
Upozorňujem, že diagnostikovať sa podľa niekoľkých zlých dní (ktoré má v živote naozaj každý) a prehnaných reakcií je holý nezmysel - musí ísť o dlhodobý stav a neustále sa opakujúce symptómy. Ako som už spomínal, diagnostikovať osobu s hraničnou poruchou je veľmi ťažké, no faktom je, že mnoho ľudí s touto poruchou zároveň trpí depresiami, úzkosťou či poruchou jedenia. Drvivá väčšina osôb s diagnózou hraničnej poruchy sa však vyznačovala aj nasledovnými vlastnosťami: veľkým zápalom (vášňou), odvahou, vernosťou, citlivosťou a inteligenciou.
Najväčší mýtus, ktorý panuje o hraničnej poruche osobnosti, je, že ide o doživotnú poruchu. Podľa dlhotrvajúcej štúdie hraničnej poruchy osobnosti, Dr. Mary Zanarini a kolegovia zistili, že po 10 ročnej hospitalizácií (terapie, skupinové rozhovory…) 86 % osôb s hraničnou poruchou prestalo spĺňať kritéria, respektíve už viac nepreukazovali symptómy tejto poruchy ďalšie 4 roky, no 50 % z nich sa dokázalo definitívne zbaviť symptómov.
Zaujímavosťou je, že hraničná porucha osobnosti sa najčastejšie rozvíja práve počas dospievania alebo tiež počas rannej dospelosti. Dôležitým faktorom môže byť trauma z detstva, respektíve prispieť k rozvoju tejto poruchy môže zanedbávanie od rodičov či nestabilné rodinné vzťahy. Ďalšie štúdie predpokladajú, že prispieť môžu aj genetické predispozície, týka sa to najmä temperamentu a špecifických osobnostných vlastností, ku ktorým čiastočne patrí impulzívnosť a agresivita.
Na záver by som rád pripomenul, že nielen hraničná porucha osobnosti, ale aj ostatné spomínané poruchy osobnosti z predošlého článku sa nedajú diagnostikovať podľa niekoľkých vlastností a vzorov správania sa a hoci sa v niektorých môžeš nájsť, neznamená to, že nutne trpíš poruchou osobnosti. Vždy záleží na intenzite takéhoto správania (či sa opakuje pravidelne alebo ide len o ojedinelý stav). Najväčšou prekážkou, ktorej ľudia s hraničnou poruchou osobnosti čelia, je spoločenská stigma a teda odsuzdovanie kvôli tomu, že ich správanie nezodpovedá spoločenským normám. Nie, spomínané stavy sa žiaľ nedajú ovládať a nie, nepomôžu posmešky a už vôbec nie poučovanie o tom, ako by sa mala daná osoba správať. Jednanie s ľuďmi s hraničnou poruchou osobnosti si vyžaduje trpezlivosť a pochopenie.
