Beznádejný pokus o revolúciu.
Francúzki historici niekedy označujú parížskeho mešťana Étienna Marcela za vzor Veľkej francúzskej revolúcie. Vraj bojoval za ľud a národ. V skutočnosti ale tento predstaviteľ kupeckého cechu pohŕdal chudinou a jeho cieľom bolo presadiť práva bohatých patricijov na úkor pyšnej šľachty.
Pravdou je, že metódy Étienna Marcela a jeho stúpencov v mnohom pripomínali krvavú revolúciu z konca 18. storočia. V oných kritických rokoch 1356-1358, do ktorých Marcelov reformný pokus spadá, medzi sebou bojovali rôzne politické frakcie, či už v ostrých diskusiách na pôde zhromaždenia alebo v uliciach Paríža so zbraňami v ruke. V realite 14. storočia však nemala revolúcia šancu na úspech. Parížske ulice počas storočnej vojny odzrkadľovali stav francúzskej spoločnosti. Potulovali sa v nich zlodeji, náhodni opilci či potulní žobráci a udržať poriadok v svetovej metropole bolo čoraz ťažšie. Pritom pokoj a poriadok bol jeden z hlavných Marcelových cieľov. Sám pochádzal zo zámožnej patricijskej rodiny. Jeho svokor i švagor sa dokonca za svoje služby kráľovi (dodávali mu potrebný tovar a požičiavali peniaze) dočkali šľachtických titulov. Rod Marcelov obchodoval predovšetkým so súknom, ale venovali sa aj zmenárstvu a iným finančným transakciám.
Medzi pravou rytierskou šľachtou bolo hromadenie bohatstva čímsi zavrhnutiahodným, pre kupcov to bola naopak priorita. Ibaže Étienne Marcel mal ambície nielen finančné, ale tiež politické. Je logické, že zámožní ľudia požadujú mocenský vplyv, aby si svoje bohatstvo ochránili a ideálne ešte viac rozmnožili. Aj preto sa združovali do cechov, ktorých predstavenstvo malo hájiť spoločné záujmy meštianstva. Marcelova obchodná sieť siahala až do Flámska a Brabantského kniežactva, čím sa zaradil k najviac prosperujúcim kupcom. Jeho politický vzostup prišiel roku 1354, kedy sa stal mestským radným (konšelom) a krátko nato prévôtom kupeckého cechu. Toto francúzske slovo pochádza z latinského prefekt - starší predstavený. Prévôt kupeckého cechu plnil v Paríži dôležitú funkciu. Predovšetkým mal pod palcom zbor mestských milícií. V úrade na hlavnom parížskom námestí Place de la Grève sedeli štyria jeho zástupcovia a 24 členná rada, ktorá mu pomáhala plniť početné úlohy pri vedení mesta. V podstate zastával funkciu starostu Paríža, čo ho radilo medzi najmocnejších ľudí Francúzska. To však Étiennovi nestačilo. Vždy mal pocit, že nie je spravodlivé, ako je meštianstvo v politickej moci brané na úkor šľachty, a vehementne bojoval za práva takzvaného tretieho stavu (prvým bola šľachta, druhým duchovenstvo, tretím meštianstvo).
Šanca sa naskytla na jeseň roku 1356, kedy francúzska armáda utrpela drvivú porážku v bitke pri Poitiers. Kráľ Ján ll. Dobrý padol do anglického zajatia a jeho najstarší syn a nasledovník Karol (neskorší Karol V. Múdry) nie práve statočne ustúpil z boja. Francúzsko bolo vo vojnovom stave s anglickom už takmer dve desaťročia a neviedlo si práve najlepšie. Vládnuci kráľ Ján síce dostal prídomok Dobrý, ale snáď iba preto, že sa neskôr dobrovoľne vrátil do anglického zajatia (dosť luxusného), pretože nemal na zaplatenie výkupného. Bol čestným rytierom na bojovom boli, inak sa však často choval neuvážene a v politických intrigách konal až príliš kruto. Jeho syn Karol bol u Poitiers ešte 18-ročným mladíkom bez politických i vojenských skúseností a zdalo sa , že v jeho bledom tele sa s skrýva ustráchaný duch, takže s ním pôjde ľahko manipulovať. Ihneď po nástupe od Poitiers sa dauphin (oficiálny titul francúzskeho následníka trónu) vrátil do Paríža, kde musel zvolať generálne stavy – zhromaždenie zástupcov všetkých troch stavov, ktorí museli vládcovi schváliť dôležité rozhodnutia a výber špeciálnych daní, obyčajne určených na dotovanie armády. Dauphin Karol nutne potreboval peniaze na obrovské výkupné za zajatého otca i na ďalšiu obranu kráľovstva pred Angličanmi. Nikoho asi neprekvapilo, že narazil na odpor, predovšetkým z radov tretieho stavu. Ich hlavný predstaviteľ Étienna Marcel si na zhromaždení v októbri 1356 mohol diktovať podmienky, pretože kupci z Paríža boli jediní, ktorí v tej dobe disponovali slušnou hotovosťou.
Spočiatku sa nechcel stavať proti kráľovi ani dauphinovi, iba hodlal využiť ich nepriaznivú situáciu, aby odvolala skorumpovaných radcov z radov šľachty a do kráľovskej rady dosadil bohatých patricijov. Okrem toho však vstúpil do hry aj Karol, kráľ Navarrský, neskoršími kronikármi nazvaný Zlý, asi ako protiklad k Jánovi Dobrému. Ten si robil po otcovi nárok na francúzsku korunu a neváhal sa k presadeniu tohto cieľa spojiť s Angličanmi. Ján Dobrý sa ho spočiatku snažil upokojiť istými ústupkami a odškodnením, ale Karol Zlý ich len v pokoji prijal a na francúzskeho kráľa naďalej tlačil. Až sa Ján ll. nahneval a Karola Zlého vsadil na jar 1356 do väzenia. Tam sedel i v dobe zhromaždenia generálnych stavov, medzi, ktorými mal svojich priaznivcov. Jeho prepustenie bolo jednou z podmienok tretieho stavu. Mladý princ však v sebe našiel silu požiadavky stavu odmietnuť a zhromaždenie rozpustil. Z obáv o vlastné bezpečie potom radšej okamžite odišiel z Paríža. Stavy sa ale odmietli rozísť a ďalej vyvíjali na dauphina nátlak. Dauphin chcel ukázať rozhodnú protiakciu a získať peniaze spôsobom, ktorý po stáročia používali panovníci vo finančnej kríze – znehodnotiť menu. Taký spôsob by bol pre ekonomiku krajiny škodlivý a obchodníci proti nemu protestovali. Keď sa Marcel dopočul o duphinovom rozhodnutí, začal v Paríži organizovať štrajky a protestné akcie. Tie sa však neniesli v pokojnom duchu, remeselníci z cechov sa začali vyhrážať, že „položia kladivá a chopia sa sekier“. Pred touto hrozbou dauphin cúvol, svoje nariadenie odvolal a Marcel mohol sláviť prvé víťazstvo.
Parížania donútili mladého Karola zvolať ďalšie zhromaždenie generálnych stavov. Písal sa február 1357 a Marcel mal v rukách nevydaný tromf. Z pozície sily hodlal dauphina dotlačiť k potvrdení listiny zvanej Great Ordinance, kde boli tri hlavné ustanovenia: panovník nesmie vyberať žiadnu daň bez schválenia stavov, generálne stavy sa majú schádzať pravidelne a z vlastnej vôle (nie len keď ich zvolá panovník) a novým poradným orgánom kráľa má byť 36 členná Veľká rada, kde bude 12 zástupcov každého stavu. A to zďaleka nebolo všetko. Mena nemala byť nikdy znehodnotená bez súhlasu stavov, mali sa znížiť výdaje kráľovského dvora, šľachticom zakázať súkromné vojny, dedinčania sa mohli zhromažďovať a používať zbrane na obranu proti lúpežníkom, peniaze na udržovanie stáleho vojska mali kontrolovať stavy, rovnako ako samotných vojakov. Išlo v podstate o rozumné hospodárskeho opatrenia na nápravu starého rádu, ktoré však mali fatálne obmedziť moc kráľa a šľachty, zatiaľ čo by si stavy výrazne polepšili. Dauphin však neváhal ani chvíľu a Great Ordinance odmietol. Ibaže Marcel začal opäť búriť ľudí a v Paríži sa začali ozývať výkriky „Do zbrane!“ čím ďalej tým hlasnejšie. Dauphin podľahol nátlaku a listinu stvrdil svojou pečaťou.
Počas nasledujúceho roku sa však ukázalo, že tadiaľto cesta nevedie. Great Ordinance najprv rezolútne odmietol uznať v zajatí žijúci kráľ Ján, ktorý synov súhlas označil za neplatný. Vládu stavov taktiež pochopiteľne podrývala šľachta. Výsledkom bol chaos, v ktorom nakoniec nevládol nikto. V auguste 1357 prehlásil dauphin Veľkú radu 36 za zbytočnú, rozpustil ju a povolal späť svojich bývalých radcov a zatlačil tak Étienna Marcela do kúta. Ten sa obrátil smerom, ktorým pôvodne opovrhoval. Vsadil na „proti kráľa“ Karola Zlého Navarrského, ktorý sa v novembri dostal z väzenia, zrejme práve pričinením stavovských predákov. Následky na seba nenechali dlho čakať. Karol preniesol v Paríži emotívny prejav. Bol výrečným rečníkom a dokázal svoje myšlienky podať takým spôsobom, že zďaleka zatienil pochybnú autoritu stavovskej vlády. Už vtedy bolo jasné, že hodlá stavy hlavne využiť k vyšším cieľom, nie s nimi naozaj spolupracovať. Ibaže to už Marcel nemohol cúvnuť a postavil sa otvorene proti dauphinovi a celému rodu z Valois. Mladý následník trónu prijal titul princa regenta, aby mohol plnoprávne vládnuť za svojho zajatého otca. Teraz však bol Navarrského vyzývavou rečou natoľko pobúrený, že sa cez všetky riziká vrátil do Paríža a na začiatku roku 1358 opäť zvolal stavy. Udalosti sa rozbehli na plné obrátky. Dauphin stačil za rok samostatnej vlády získať skúsenosti a sebaistotu. Prehovoril k davom z konského chrbta, pričom apeloval na ich česť a vernosť, a okamžite si získal mnoho priaznivcov. Étienne Marcel musel prísť s rozhodným proti ťahom. Revolúcia sa radikalizovala.
22. februára 1358 sa odohrala najkrutejšia a najvýraznejšia udalosť celého Marcelovho pôsobenia. „Ľud Paríža“ kričal Marcel na námestí Palace de la Gréve asi k 3000 priaznivcom, ktorých sa mu podarilo zhromaždiť. Všetci mali na hlavách červeno-modré čiapky vo farbách Paríža. Nemohli vedieť, že sa tieto farby budú raz spoločne s kráľovskou bielou používať ako znak revolúcie, preslávená trikolóra. „Princ regent je k našim prosbám hluchý. Zase ho ovládajú spurní rytieri a maršáli, ktorí našu zem toľkokrát zradili. Jeden z nich vnikol dokonca do kostola, nedbal na právo azylu a silou sa zmocnil Piérra Marca, váženého obyvateľa Paríža a nechal ho na ulici obesiť.“ Marcel už nedodal že onen ctený a vážený obyvateľ Paríža predtým zavraždil dauphinovho pokladníka. „Fuj, preč s maršálmi ! Poďme si to s nimi vybaviť osobne !“ ozývali sa výkriky s davu. Stačilo málo, a dav sa pohol ku kráľovskému palácu, ktorý stál na ostrove uprostred rieky Seiny neďaleko katedrály Notre-Dame. Cestou zbili a ušliapali na smrť dauphinových prívržencov.
Medzitým sa v kráľovskom paláci dauphin radil so svojimi maršálmi. „Situácia je vážna, vaša výsosť“, začal Robert de Clermont, maršál z Normandie. „Mali by ste sa odobrať do svojich komnát a počkať až si s tou lúzou palácová stráž poradí.“ Ibaže Jean de Conflans, maršál kraja Champagne, nesúhlasil. “Stráž nie je dosť silná, výsosť. Máme tu iba tradičný počet vojakov, pretože sme nepočítali so žiadnymi nepríjemnosťami. A podľa mojich správ to nie je až tak úplne lúza. Étienna Marcel ovláda mestskú milíciu. Radšej by ste mali sadnúť na koňa a ujsť z Paríža.“ „Tak to nie, pane de Conflas,“ odporoval dauphin.“ Vzdaných bitiek už bolo dosť, musíme sa tomu postaviť čelom.“ Netrvalo dlho a zo spodných poschodí bolo počuť zvuky boja. De Conflans mal pravdu, palácová stráž sa 3000 davu nemohla ubrániť. Maršálovia zbehli dole, aby riadili celú akciu, zatiaľ čo princa poslali do jeho izby. Už ani príliš neodporoval. Za chvíľu započul, ako niekoho tiahnu po schodoch.
Ozvalo sa búšenie na dvere. „Étienne Marcel, prévôt cechu kupeckého, žiada o prijatie!“ Než stačil dauphin odpovedať, dvere sa rozleteli a niekoľko mužov vtiahlo dovnútra oboch maršálov. Vystrašený princ sa ukryl za posteľ. „Princ regent, nakoľko nám spravodlivosť bola upieraná, hlásime sa o ňu sami. Títo muži sa odsudzujú v mene ľudu za zločiny spáchané proti Francúzom. Svojimi zlými skutkami a radami priviedli túto zem na pokraj skazy." Sekery a meče dopadli ma „odsúdených“ a krv vystriekla až k samotnému dauphinovi. Hlas mu preskakoval, keď prosil o milosť. „Nechceme vás zabiť. Nie sme zradcovia. Tu prijmite červenú a modrú látku od nášho cechu. Ušite z nich čiapky pre seba i svojich úradníkov na znamenie, že prichádza nová doba. Teraz však urýchlene odíďte z Paríža, nie je tu bezpečne.“ Pokorený dauphin zhrbene prešiel okolo výhražne sa tváriacich davov, nasadol na koňa a bleskovo odišiel do Pikardie.
Prévôt Marcel sa však zo svojho krvavého úspechu neradoval dlho. Zatiaľ čo Karol Navarrský cestoval po Francúzsku a fascinoval ľudí svojou majestátnosťou i výrečnosťou, chaos v Paríži nadobudol nových rozmerov. Situácia sa ešte zhoršila, keď koncom mája v okolitých panstvách vypukla jacquerie, povstanie sedliakov, ktorým sa posmešne hovorilo Jacques Bonhomme, Jakub Hlupáčik. I oni boli znechutení z chaotických vojnových pomerov, kedy ich nikto nechránil a lúpežnícky rytieri im opakovane rabovali obydlia. Keď sa dedinčanom podarilo dobyť pár miest a menších hradov, chceli sa spojiť s Marcelovými mešťanmi, v ktorých videli spriaznené duše. Bohatí patricijovia síce „sedliakmi“ pohŕdali, ibaže Marcel bol na toľko zúfalý, že hľadal spojencov všade. Do Paríža ich ale pustiť nehodlal, ale vyjadril im podporu a poslal ich plieniť okolité statky patriace dauphovým radcom. Týmto krokom samozrejme stratil sympatie väčšiny Paríža, zvlášť svojich bohatých druhov, a navyše vsadil na nesprávneho koňa.
Cez niekoľko počiatočných úspechov bola jacquerie odsúdená k neúspechu. Keď sa šľachtici spamätali z počiatočného šoku, utopili sedliacku vzburu v krvi. Posledný zúfalý krok Marcel učinil, keď sa rozhodol vydať Paríž Karolovi Navarrskému. Ten sa opäť spojil s Angličanmi a vyslal do mesta jednotku anglických ozbrojencov, ktorí mu mali v prípade problémov pripraviť voľnú cestu. Pohľad na nenávidených nepriateľov v hlavnom meste bol pre Parížanov posledná kvapka. Rozhodli sa „šialeného“ Étienna Marcela zbaviť. 31. júla 1358 presvedčoval stráže u jednej z parížskych brán, tí naňho zaútočili. Pridal sa aj dav vedený Marcelovým príbuzným Pierrom des Essars. Nikto nevie, kto zasadil smrteľnú ranu, faktom ale zostáva, že prévôt bol zabitý ľuďmi, ktorých pôvodne viedol do boja proti kráľovi. Spoločne s ním zomreli i jeho najvernejší stúpenci. Revolúcia tak opäť požrala vlastné deti. Karol Zlý radšej utiekol a Paríž o dva dni neskôr s veľkou úľavou otvorila brány princovi regentovi. Ten udelil všeobecnú milosť a mohol začať s obnovou vojnou zničeného Francúzska.
