Obete boli známe po celom svete, no o nich by nikto nevedel, ak by nedržali v ruke zbraň.
Vrahovia slávnych osobností mali rôznu motiváciu pre svoj skutok. Spoločný mali iba úmysel siahnuť na život niekomu skutočne slávnemu. Prinášame vám ďalšie profily atentátnikov, ktorí útočili na osobnosti 20. storočia. V predchádzajúcich článkoch sme sa pozreli na vrahov z dávnejšej minulosti Vrahovia, ktorých si história pamätá iba vďaka tomu, že pripravili o život niekoho naozaj slávneho a výnimočného a jeden článok sme venovali konkrétnemu vrahovi - Gavrilo Princip: Útly atentátnik, ktorý svojím činom zmenil svetové dejiny. Do histórie sa zapísal úplnou náhodou, pretože jeho úspešný atentát bol zámienkou pre vyvolanie ničivej vojny. Tu je teda plejáda ďalších, nech sa páči.
Nathuram Vinayak Godse
Narodil sa 19. mája 1910 v Punskom okrese štátu Maharashtra na západe Indického polostrova. Pochádzal z bráhmanskej rodiny, čo je najvyššia indická kasta učencov. Rodičia sa však venovali svetským povolaniam. Otec bol poštový doručovateľ a matka žena v domácnosti. Narodil sa ako štvrtý chlapec v poradí a pôvodne dostal meno Ramachandra. Bolo to dievčenské meno a rodičia mu ho dali z poverčivosti, pretože jeho predchádzajúci traja bratia zomreli krátko po narodení. S chlapcom sa zaobchádzalo ako s dievčaťom, rodičia mu dokonca dali prepichnúť nos a nasadiť krúžok, ktorý bol ozdobou dievčat. Rodičia totiž verili, že chlapcov v ich rodine postihla kliatba a zomierali v priebehu prvých rokov života. Až po narodení mladšieho brata sa s ním začalo zaobchádzať ako s chlapcom. V tom čase získal aj prezývku Nathuram, čo by sa dalo preložiť “ako ten s krúžkom v nose”.
Štát Maharashtra, Punsky okres sa nachádza neďaleko západného pobrežia
Ranné detstvo strávil v rodnom meste, kde navštevoval aj základnú školu. Po absolvovaní prvých piatich ročníkov sa presťahoval do Pune, ôsmeho najväčšieho mesta Indie. Žil u svojej tety a tu si dokončil aj základné vzdelanie. V Pune nastúpil aj na anglickú strednú školu, kde sa stal obdivovateľom Gandhího myšlienok. Školu však nedokončil a odišiel po niekoľkých ročníkoch. Vtedy sa stal aj politickým aktivistom a pridal sa k hinduistickým nacionalistickým hnutiam. Rozchod s myšlienkami najväčšieho politického aktivistu modernej Indie bol z pohľadu Nathurama okamžitý. Po jeho vstupe do RSS (Rashtriya Swayamsevak Sangh), ktorá predstavovala najväčšiu nacionalistickú organizáciu hinduistov, sa pridal aj k ďalším zoskupeniam. Napokon svoje pôsobenie zavŕšil aj členstvom v Hinduistickej nacionalistickej strane (HINDU MAHASABHA). Pôsobil ako redaktor straníckych novín.
Atentátnici z hinduistickej nacionalistickej organizácie - Nathuram sediac tretí zľava
Najvplyvnejšou osobnosťou vtedajšej Indie bol Mahátma Gandhí, mierový politický aktivista, ktorý bojoval proti britskému kolonializmu v Indii. Gandhí razil politiku bez násilia a jeho mierové aktivity oslovovali milióny Indov. Gandhí sa v tom čase stal už svetovo uznávanou osobnosťou a pre Indiu požadoval mnohé moderné práva. Žiadal práva pre najnižšiu kastu tzv. nedotknuteľných, zrovnoprávnenie žien, politické zjednotenie Indie, ale tiež vyrovnanie sa s moslimskými obyvateľmi. Napätie medzi moslimskou a hinduistickou komunitou bolo skutočne hlboké a iba Gandhího politika bez násilia dokázala zabrániť eskalácii napätia. Využíval k tomu hlavne povestné hladovky, ktorými sa snažil prinútiť politických súperov k ústupkom. K jeho hladovkám sa neskôr pridávali mnohí ďalší a Mahátma tak dokázal presadiť mnohé politické zmeny.
Osobnosť indickej i svetovej politiky - napriek svojmu mierovému posolstvu mal veľa nepriateľov
Najviac ležal v žalúdku Britom, pre ktorých predstavoval naozaj nebezpečného súpera. Spočiatku ho podcenili, no keď sa stal svetovo uznávanou osobnosťou, museli k nemu opatrne pristupovať aj samotní kolonialisti. Nebolo možné ho len tak odpratať z cesty, i keď prežil niekoľko rokov života v rôznych väzeniach. Mal však nepriateľov aj medzi vlastnými. Niektorí hinduisti boli pohoršení tým, ako sa snaží o toleranciu a zrovnoprávnenie všetkých náboženstiev. Gándhího politiku považovali za škodlivú pre hinduizmus i Indiu a nemali pochopenie pre to, ako sa snažil uspokojiť záujmy menšín. Po druhej svetovej vojne, keď bolo osamostatnenie Indie na programe dňa, musel rešpektovať rozhodnutie mocností a vytvorenie dvoch nezávislých štátov - hinduistickej Indie a moslimského Pakistanu. Gándhí však nezostal na týchto pozíciách. V momente, keď prijal rozchod moslimov a hinduistov a vytvorenie týchto dvoch štátov, snažil sa, aby bol čo najmenej problémový. Nakoniec držal hladovku za to, aby India vyplatila Pakistanu reštitúcie. Indické politické elity sa obávali, že Pakistan tieto prostriedky využije na zbrojenie a prípadnú vojnu s Indiou. Napokon však dosiahol svoje.
Gándhího pohreb s tisíckami trúchliacich
Lenže to bol začiatok jeho konca. Hindiustickí nacionalisti sa usilovali o jeho život celkovo päťkrát. Štyri pokusy skončili neúspešne, no posledný sa 30. januára 1948 podaril. Nathuram Godse bol pritom aj pri niektorých predchádzajúcich pokusoch. V osudný deň bol však oveľa odhodlanejší a pripravenejší, než predtým. Podporovali ho ďalší nacionalistickí aktivisti, ktorí mu zabezpečili všetko potrebné - zbraň, ubytovanie a cestu do Dili, plán Gándhího trasy a pod. Ten sa v tom čase nachádzal v Dili, kde mal verejný prejav. Večer, krátko po piatej hodine sa Godse predral ku Gándhímu. V poslednej chvíli mu stúpila do cesty dievčina z Gándhího sprievodu. Godse sa uklonil, aby prejavil úctu, no dievčina ho odmietla pustiť ku Gándhímu so slovami, že je už neskoro a Mahatmá je unavený. Vrah ju odsotil a z bezprostrednej blízkosti trikrát vystrelil. Gándhího zasiahol priamo do hrude a ten na mieste zomrel.
Godse a ostatní sprisahanci pred súdom
Godse bol okamžite zatknutý a po krátkom čase boli dolapení aj jeho pomocníci. V čase, keď celá India i svet smútili za vodcom politiky mierového odporu, boli zakázané všetky nacionalistické zoskupenia. Atentátnici boli postavení pred súd, ktorý sa začal v máji roku 1948. Súd sa natiahol na viac ako rok. Napokon však bol 8. novembra 1949 vynesený rozsudok - trest smrti obesením. Napriek tomu, že medzi tými, ktorí žiadali pre sprisahancov milosť, boli aj Gándhího synovia, amnestia im udelená nebola. Rozsudok bol vykonaný 15. novembra 1949.
Miesto Gándhího vraždy je národným pamätníkom
Prípadom sa neskôr zaoberali viaceré komisie, ktoré posudzovali angažovanie jednotlivých politických strán a ostatných osôb, ktoré neboli súdené počas hlavného procesu. V roku 2014 dokonca začali v Indii pokusy o rehabilitáciu atentátnikov, ktoré sa ich snažia vykresliť ako vlastencov. Bol vyrobený dokumentárny film, niekoľko búst a pomníkov, no mnohé hlasy žiadajú zakázanie týchto pripomienok vrahov.
Lee Harvey Oswald
Narodil sa 18. októbra 1939 v New Orleans do neúplnej rodiny. Jeho otec totiž zomrel na infarkt dva mesiace pred Leeovím narodením. Matka následne s Leeom a jeho dvoma bratmi často menila bydlisko. Po smrti otca sa najskôr presťahovali do Dalasu a následne do New Yorku. Lee tak často menil bydlisko a školu, čo sa podpísalo hlavne pod jeho socializáciu. Nikde si nevybudoval pevné puto a nenašiel si ani lepších priateľov. Do svojich 17 rokov zmenil 22 krát bydlisko a školu, čo bolo na mladého tínedžera naozaj veľa. Lee príliš nevynikal v žiadnom predmete, teda ak sa za predmet nepovažuje záškoláctvo. Jeho matka totiž musela viackrát predstúpiť pred školskú radu a riešiť synovu neospravedlnenú dochádzku. On sám pritom vôbec nebol podpriemerným žiakom. Počas inteligenčných testov dosahoval úplne priemerné hodnoty, čo mohlo stačiť na dosiahnutie dobrého zamestnania. Namiesto toho však prichádzali iba samé problémy. Štúdium si organizoval v podstate po svojom. Dlhé hodiny trávil v knižnici, kde mu učarovala hlavne socialistická literatúra. Oswald sa postupne vyprofiloval na presvedčeného komunistu.
Oswald ako člen námornej pechoty
Oswald sa napokon pridal k armáde. V roku 1956 vstúpil do Námornej pechoty, kde absolvoval základný výcvik. Prejavil sa ako veľmi dobrý strelec a bol preradený k jednotke ostreľovačov. V službe sa však rovnako hromadili samé problémy, ktoré napokon viedli k jeho odchodu z armády. Niekoľkokrát bol vyšetrovaný za nelegálne držanie zbrane a rôzne problémy s nadriadenými. Za násilné správanie a nelegálne ozbrojovanie bol dva krát postavený pred vojenský súd a na krátko sa ocitol aj vo väzení. V roku 1959 prišlo k zmene v jeho živote, keď bol na vlastnú žiadosť prepustený z armády. Ako dôvod uviedol, že sa musí starať o chorú matku.
Oswald na dvore svojho domu s komunistickými novinami a puškou rovnakého typu, aká bola použitá pri atentáte
Nasledovalo krátke obdobie, ktoré strávil v civile ako záložník americkej armády v dome u svojej matky. V tom čase však mal už naplánovanú emigráciu do Sovietskeho zväzu. V októbri roku 1959 odcestoval zo Spojených štátov. Plán si dobre pripravil, pretože už dlhšiu dobu chodil na kurzy ruštiny a svoj plat si odkladal na prvotné výdavky. Víza mu platili iba na týždeň, no on sa chcel stať sovietskym občanom. Za krátko sa o tom dozvedeli aj americké médiá, ktoré venovali Oswaldovi pomerne slušný priestor. Napokon, nebolo až takým častým zjavom, že by niekto emigroval zo Západu na Východ.
Dom v Minsku, v ktorom Oswald žil
Sovietske úrady mu napriek tomu, že Oswaldov príbeh mohla propaganda slušne využívať, najprv nevyhoveli, no neskôr prešiel kontrolou a nakoniec mu, aj ako prípadnému špiónovi, umožnili žiť v Minsku. Tam sa zamestnal vo fabrike pre výrobu elektroniky. Oswald sa v Minsku dokonca oženil. Vzal si 19 ročnú študentku farmácie - Mariu Prusakovú. Po určitom čase sa však rozhodol vrátiť späť do Spojených štátov. Na americkej ambasáde v Moskve si vybavil všetky dôležité povolenia na návrat pre seba, svoju manželku a ich novonarodenú dcéru. V roku 1962 sa napokon vrátili späť do USA a Oswald bol vraj znechutený, že ich návratu médiá nevenovali žiadnu pozornosť.
Maria Prusaková Oswaldová už ako vdova s ich spoločnou dcérou
S rodinou sa usídlili v Dallase. Tam si našiel aj prácu, no jeho komunistické presvedčenie návrat domov nijako nepoznačil. Oswald sa iba preorientoval z podporovateľa Sovietskeho zväzu na fanúšika Castrovho režimu na Kube. Začiatkom roku 1963 sa dostal aj do Mexico City, odkiaľ sa neúspešne pokúsil prejsť na Kubu. V tom čase totiž jeho manželstvo s Máriou prekonávalo vzťahové problémy. Mária sa od neho odsťahovala k rodinnej priateľke. Oswald sa však na Kubu nedostal a v októbri 1963 sa vrátil do Dallasu. Po návrate sa dokonca zmieril s manželkou, ktorá bola v tom čase už vo vysokom štádiu tehotenstva a čakala ich ďalšiu dcéru. Oswald sa nenasťahoval k manželke, prenajal si izbu v hoteli a našiel si prácu v Texaskom sklade školských učebníc a kníh, kde nastúpil 16. októbra 1963. Táto budova sa o niekoľko dní stala známou po celej Amerike.
Dealey Plaza s budovou Texaského školského skladu
Prezident USA, J. F. Kennedy, s manželkou navštívili 22. novembra 1963 Dallas. Kennedy v prechádzajúcich voľbách v Dallase príliš neprofitoval a preto sa rozhodol, že intenzívnu kampaň pre voľby v roku 1964 začne práve tu. Oficiálna návšteva bola pretriasaná na stránkach texaských médií a trasa prezidentského špeciálu bola známa niekoľko týždňov pred návštevou. Prezident sa viezol so svojou manželkou a guvernérom Dallasu v otvorenej limuzíne. Okolo poludnia prechádzali cez Dealey Plaza (jedno z historických námestí Dallasu), kde sa nachádzala aj budova skladu kníh. Padlo niekoľko výstrelov, z ktorých dva boli pre prezidenta Kennedyho smrteľné. Atentátnik zranil aj guvernéra Johna Connallyho, ktorý sedel s manželkou v tej istej limuzíne. Zranený bol aj svedok James Tague, jeden z mnohých obyvateľov Dallasu, ktorí prišli privítať prezidenta. Na tvári ho zranila strela alebo jej časť, ktorá sa odrazila z chodníka (prvú ranu atentátnik minul). Neskôr bol ešte počas cestnej kontroly zastrelený policajt J. D. Tippit.
Rekonštrukcia výpovede jedného zo svedkov - kruh A označuje miesto, odkiaľ atentátnik strieľal
Prípadom sa zaoberali viaceré vyšetrovania, ktoré sa dodnes rozchádzajú v mnohých kľúčových otázkach. Oswald je v mnohých prípadoch považovaný za obeť obrovského spiknutia a nie za vraha prezidenta. Najdôležitejšie (a oficiálne) vyšetrovanie vykonala tzv. Warrenova komisia, ktorá prišla k mnohým zisteniam. Oswald mal v priebehu cca 90 sekúnd vystreliť z okna na šiestom poschodí, skryť pušku a presunúť sa na druhé poschodie, kde bol videný ako, bezstarostne po atentáte, pije Coca-colu. Celkom heroický výkon aj na cvičeného mariňáka, čo poviete?
Členovia Warrenovej komisie predkladajú svoju správu prezidentovi Johnsonovi
Následne Oswalda oslovil počas previerky zamestnancov jeden z policajtov. Podľa svedkov sa Oswald nesprával nijako zvláštne alebo podozrivo, dokonca nebol nervózny viac ako ostatní a policajtovi odpovedal celkom normálne. Z budovy odišiel napriek zákazu, keď sa prevalilo, že atentátnik mohol strieľať z budovy skladu. Oswald odišiel domov, kde sa ozbrojil revolverom. Potom sa presunul do kina Texas. Počas presunu do kina ho mal údajne zastaviť policajt Tippit, ktorého zastrelil z bezprostrednej blízkosti. Svedkovia však opisovali strelca, ktorý bol vyšší, mocnejší a mal iný účes ako Oswald. V kine mal okrem toho revolver, ktorý mal všetky komory plné, navyše nábojnice sa nezhodovali s tými, ktoré zabili Tippita.
Snímka zachytáva prezidentskú limuzínu v čase, keď bol prezident zasiahnutý do hlavy
Oswalda nakoniec identifikovali v kine, kde sa dostal bez platenia lístka. Zamestnancom sa zdalo jeho správanie podozrivé a nervózne. Policajti, ktorí prišli do kina, ho našli pokojne sedieť v jednej z predných rád. Oslovili ho a Oswald iba skonštatoval: “Toto je koniec”. Následne sa pokúsil o útek, ale bol zastavený a zneškodnený. Počas toho, ako ho vyvádzali von, kričal, že je obetným baránkom a nie vrahom. Vo vyšetrovacej cele sa stretol aj s novinármi, jednému z nich povedal, že ho obetovali, pretože žil v Sovietskom zväze. Pri rozhovoroch a výsluchoch rezolútne odmietal spojitosť s vraždami.
Polícia vyvádza Oswalda z kinosály
O dva dni bol prevážaný zo záchytného do texaského hlavného väzenia. V podzemnej garáži záchytnej väznice na Oswalda čakalo množstvo novinárov. Dostal sa medzi nich aj istý Jacob Rubinstein (Jack Ruby), ktorý vlastnil miestny nočný bar. Pristúpil k Oswaldovi, zakričal: “Zabil si mi prezidenta ty potkan!”, a z bezprostrednej blízkosti na neho vystrelil. Oswald o niekoľko hodín zomrel v tej istej nemocnici ako pred pár dňami prezident Kennedy. Ruby neskôr nedokázal vysvetliť svoj útok.
Oswald v podzemnej garáži texaskej väznice tesne pred útokom Jacka Rubyho
Hovoril, že chcel ušetriť vdovu po prezidentovi všetkých trápení, aby nemusela podstúpiť dlhé vyšetrovanie a proces. Bol obvinený z vraždy prvého stupňa a odsúdený na trest smrti. Voči rozsudku sa odvolal. Elektrickému kreslu sa napokon vyhol, pretože zomrel počas odvolania vo väzení na rakovinu. Novinárom niekoľko krát poskytol rozhovor, v ktorom uviedol viacero sporných vyjadrení (napr. Svet sa nikdy nedozvie pravdu o atentáte, inými slovami, moje pravdivé motívy ... nanešťastie tí ľudia, ktorí tým toľko získali a ktorí mali silný motív ma dostať do tejto situácie, nikdy nedovolia, aby skutočná pravda uzrela svetlo sveta.). Mnohé jeho vyjadrenia sú dodnes veľkými otáznikmi pre vyšetrovateľov a témou pre konšpirátorov.
Mark David Chapman
Narodil sa 10. mája 1955 vo Fort Worth v Texase do rodiny seržanta amerických vzdušných síl a zdravotnej sestry. Okrem Marka mali jeho rodičia ešte jedno dieťa - o sedem rokov mladšiu sestru. Rodičia mali nezhody, otec bol k matke hrubý a často prichádzalo aj k domácemu násiliu. Chapman sa neskôr vyjadril, že všetky jeho psychické problémy pramenia v detstve, pretože žil ako malý chlapec v neustálom strachu z otca. Práve preto nikdy nevynikal ani v škole, kde bol často terčom šikany. Zo školy mnohokrát utiekol a prežil naozaj turbulentné dospievanie plné alkoholu, drobných zločinov, drog a pod.
Ikona populárnej hudby sa stala jeho obeťou
Zmena nastala až začiatkom 70. rokov, keď sa pridal k presbyteriánskej cirkvi. V združení sa začal naplno venovať aktivitám pri rozširovaní biblických textov a práci s mládežou. Našiel sa v pozícii táborového vedúceho alebo animátora v cirkevnom mládežníckom zbore, kde bol medzi deťmi veľmi obľúbený. Aj jeho nadriadení ho opisovali ako veľmi šikovného, zodpovedného a obľúbeného animátora. Počas práce v zbore začal inklinovať aj k hudbe a hral na gitaru v miestom kostolnom zbore. V spoločenstve si našiel aj prvú vážnu známosť. S priateľkou Jessicou sa rozhodli pomáhať sociálne slabším a deťom z krajín tretieho sveta. Neskôr však priateľka začala študovať. Chapman sa prihlásil na tú istú školu, no po prvom semestri školu opustil. Za krátko na to ho opustila aj priateľka.
Chapman po svojom zatknutí
Rozpadnutý vzťah a neúspechy prehlbovali jeho depresie a psychické problémy. Pomýšľal na samovraždu a v roku 1977 sa o jednu samovraždu pokúsil. Následne bol hospitalizovaný na psychiatrickej klinike. Po prepustení sa však jeho život vyvíjal celkom odlišne. Nedokázal si nájsť stabilné zamestnanie, holdoval alkoholu, mal spory so všetkými, s ktorými prichádzal do kontaktu. Čoraz viac sa uchyľoval do sveta vlastnej fantázie. Veľkou inšpiráciou mu bolo hlavne dielo J. D. Salingera - Kto chytá v žite. Chapman sa čoraz viac stotožňoval s hlavnou postavou románu - Holdenom Caulfieldom. V roku 1978 sa rozhodol podniknúť cestu okolo sveta. Inšpiráciou mu bol ďalší slávny román - Cesta okolo sveta za 80 dní. Počas cesty sa zoznámil so svojou budúcou manželkou - Američankou s japonskými koreňmi - ktorá bola jeho cestovnou delegátkou. S manželkou potom často menili bydlisko, presne ako bol Chapman zvyknutý aj predtým. Opäť striedal rad zamestnaní a v žiadnom sa neudržal dlho. Prepustený bol vždy kvôli nezhodám v práci. V tom čase sa jeho psychické problémy opäť prehĺbili a on sa začal čoraz viac stotožňovať s umeleckými dielami, románovými postavami alebo textami piesní než s realitou.
Kniha, ktorá sa stala inšpiráciou pre vraždu
Naďalej pôsobil v cirkevných zboroch a bol silno veriaci. Zbožňoval umenie a hudbu a v 60. rokoch bola svetovým fenoménom skupina Beatles. Chapman bol jej veľký fanúšik až do momentu, keď v roku 1966 John Lennon počas jedného interview komentoval, že Beatles sú slávnejší než Ježiš Kristus. To pobúrilo širokú verejnosť a albumy či koncerty skupiny sa začali (hlavne v USA) hromadne bojkotovať. Okrem toho skupinu zmietali vlastné problémy, ktoré napokon viedli k jej rozpadu v roku 1970. John Lennon sa zakrátko presťahoval so svojou druhou manželkou Yoko Ono do New Yorku. Bývali v apartmánovom dome The Dakota v Manhattane. John sa v tom čase venoval aj avantgardnému umeniu, mierovej politike, ale prepadol aj alkoholu či večierkom. V roku 1975 sa narodil syn Sean a John sa stiahol z verejného života, aby sa venoval rodine. Comeback chystal v roku 1980, keď uviedol svoj nový album.
Svetový hudobný fenomén z Liverpoolu
Chapman na základe svojich psychických problémov Johna Lennona miloval i nenávidel zároveň. Miloval jeho hudbu, no nenávidel ho za jeho vyjadrenia. Považoval ho za pokrytca, ktorý bojuje proti chudobe a vojne, no sám je milionárom s mnohými majetkami. Chapman sa viackrát vyjadril, že Lennon žije iba z toho, že všetci jeho obdivovatelia nerobia nič iné, iba kupujú jeho skladby. Tým je slávny a na základe toho sa vyjadruje k všetkým témam, ktoré sa ho ani netýkajú. Rozhodol sa, že on bude tým, ktorý “chytí túto generáciu v žite, aby nespadla do priepasti”.
Jedna z posledných fotografií Johna a jeho manželky Yoko
John Lennon opustil s manželkou svoj byt 8. decembra 1980 podvečer, aby sa presunuli do nahrávacieho štúdia. Pred domom ho tradične čakal dav fanúšikov, ktorým rozdal podpisy. Chapman bol medzi nimi a nechal si podpísať nový album. Následne nastúpili do taxíku a odišli. Manželia sa vracali až neskoro v noci. Krátko pred jedenástou vystúpili pred svojim domom. Chapman na nich čakal v tieni domu neďaleko hlavného vchodu tak, aby ho nebolo vidno. Yoko Ono vošla na recepciu ako prvá. John išiel zopár krokov za ňou.
Posledná fotografia Johna Lennona, ktorý podpisuje nový album svojmu vrahovi
V tom Chapman vykročil z tieňa a z bezprostrednej blízkosti vypálil na hudobníka niekoľko rán z revolveru. Následne si sadol na obrubník a čakal. Okolo Lennona sa zbehli manželka, vrátnici a ďalší svedkovia, ktorí najskôr odzbrojili strelca. Ten sa však vôbec nebránil. O niekoľko minút prišli prví policajti, ktorí Chapmana zatkli a Lennona odviezli do nemocnice. Zomrel v aute počas prevozu.
Nájomný dom The Dakota, kde sa stala vražda
Chapman neskôr počas výsluchu nevedel udať motív k činu. Pri každom vypočúvaní uviedol iný dôvod. Raz to bolo preto, že sa chcel presláviť, inokedy preto, že Lennona nenávidel alebo dokonca preto, že počul hlasy, ktoré mu hovorili, aby ho zabil. Podľa vyšetrovania mal pripravený zoznam interpretov, ktorých chcel zastreliť. Prečo začal práve Lennonom, nevedel zdôvodniť. Len pre zaujímavosť ďalším v poradí na zozname bol David Bowie, Marlon Brando, Elizabeth Taylor a ďalší.
Väzenie Attica NY, kde si Chapman odpykával trest v rokoch 1980 - 2012
Chapmanova obhajoba sa snažila preukázať jeho psychické poruchy, no súd napokon rozhodol, že si veľmi dobre uvedomoval svoje konanie i dôsledky činu a vymeral mu doživotný trest s podmienečným prepustením po 20. rokoch. Už viackrát podal odvolanie a žiadosť o prepustenie, no doteraz mu súd všetky žiadosti zavrhol. Mark David Chapman si dodnes odpykáva test a ďalšie rozhodovanie o prepustení je plánované na rok 2018.
