Ich obete poznal celý svet, no oni by sa inak do kníh nikdy nedostali, ak by nemali na rukách krv.
Na internete koluje množstvo článkov o významných osobnostiach, ktorých život sa skončil predčasne rukou vraha. Zväčša išlo o skutočne vplyvných ľudí, ktorí dokázali motivovať alebo ovplyvňovať milióny ďalších. Nie vždy to musela byť vyslovene pozitívna osobnosť, čo je aj celkom pochopiteľné. Už za svojho života to boli ľudia, ktorí vyvolávali rozporuplné reakcie a tak ako mali množstvo fanúšikov, mali aj veľa neprajníkov. Inokedy si ich smrť našla z celkom iných dôvodov. My vám teraz neponúkame životopis obetí, ale profil jednotlivých atentátnikov a ich zdôvodnenia činov (nech sú akokoľvek nepochopiteľné).
Marcus Iunius Brutus
Narodil sa do zámožnej rímskej rodiny v roku 85 pred n. l. Brutus bol vtiahnutý do mocenských bojov prvého triumvirátu na sklonku rímskej republiky. Pompeius zavraždil jeho otca, jeho matka Servilia sa stala Caesarovou milenkou. Brutus bol presvedčený republikán a v tomto postavení zotrvával aj v čase, keď sa Caesarovo víťazstvo nad protivníkmi chýlilo ku koncu. Dokonca sa, za cenu zachovania rovnováhy, pridal na stranu vraha jeho vlastného otca. Pompeius zostával jedinou protiváhou voči Caesarovi potom, ako sa prvý triumvirát rozpadol. Caesar napokon nad Pompeiom víťazil vo všetkých sférach, no k rozhodujúcej bitke prišlo pri gréckom meste Farsalos v roku 48 pred n. l. Pompeius bol v tejto bitke nadobro porazený. Pred Caesarom utiekol do Egypta, kde ho radcovia mladého panovníka Ptolemaia XIII. nechali popraviť. Riadili sa heslom - nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ - a dúfali, že to ocení hlavne Caesar. Aká bola nasledujúca história a ako ovplyvnila rímske dejiny, to je celkom známe.
Caesar
Caesar nariadil svojim veliteľom, aby Bruta pri Farsalose zajali. Dobrovoľne alebo nasilu, hlavne, aby sa mu nič nestalo. Rozkazy boli teda celkom jasné, Caesar sa k svojmu protivníkovi Brutovi zachoval skutočne veľkoryso. Historici sa domnievajú, že to bolo hlavne s ohľadom na Caesarovi milenku a. k. a. Brutovu matku Serviliu. Brutus nebol len omilostený, ale dostalo sa mu omnoho vrúcnejšieho prijatia. Verejne sa Caesarovi ospravedlnil. Otčím mu okamžite odpustil a prijal ho do kruhu svojich najbližších. Brutus bol vzápätí vymenovaný za guvernéra provincie Galia. V neskoršom období Caesar nominoval Bruta aj na post prétora. Bola to jedna z najdôležitejších funkcií republiky. Prétori boli v podstate republikánski sudcovia, ktorí riešili tie najzávažnejšie spory.
Caesarova vražda v senáte
Medzičasom však Caesar získaval absolútnu moc a postupne premieňal republiku na vládu jedného muža. Táto skutočnosť ako aj jeho pletky s egyptskou kráľovnou výrazne podrývali jeho obľubu. Brutus sa pridal k frakcii senátorov, ktorá bola zhrozená tým, ako sa Caesar vymenoval za doživotného diktátora. Postupne sa stal jednou z vedúcich osobností sprisahania, ktoré plánovalo zavraždiť Caesara. K vražde došlo na marcové Idy v roku 44 pred n. l. v rímskom senáte. Caesar prišiel do senátu neskoro, vraj preto, že sa ho manželka snažila odhovoriť. Podľa legendy mala v noci zlý sen a obávala sa o jeho bezpečnosť. Caesar dorazil do senátu neskôr a vrahovia, ktorí tam čakali, sa už obávali, že plán bol prezradený. Caesar sa podľa rozprávania antických historikov snažil brániť, no keď zbadal svojho obľúbenca Bruta medzi vrahmi, zakryl si tvár tógou a viac sa nebránil. Posledné slová, ktoré sa stali symbolom zrady - “Et tu, Brute? (Aj ty, Brutus?)” - Caesar pravdepodobne nevyriekol. Pochádzajú z hry Julius Caesar, ktorej autorom je William Shakespeare.
Autorom slávnej vety, ktorá je synonymom zrady, nie je antický štátnik, ale renesančný dramatik
Brutus nakoniec ušiel s ostatnými vrahmi z Ríma a dva roky sa ukrýval na Kréte. Najprv boli všetci vrahovia omilostení, no keď sa prvým konzulom stal Octavianus, tak tieto amnestie zrušil. Brutus zhromaždil vojsko, ktoré sa postavilo proti Octavianovi. V Bitke pri Fillipách v roku 42. pred n. l. bol Brutus porazený. Z bojiska utiekol, no zakrátko spáchal samovraždu. To bol definitívny koniec azda najznámejšieho vraha a zradcu v dejinách.
Charlotta Cordayová
Narodila sa 27. júla 1768 na panstve neďaleko dediny Écorches v Normandii. Pochádzala zo schudobnenej šľachtickej rodiny, no napriek tomu sa jej dostalo patričného vzdelania. Študovala v dievčenských kláštorných školách až do dospelosti. V rámci vzdelávania sa venovala rôznym dielám klasikov, kde sa nadchla pre myšlienky Veľkej francúzskej revolúcie. V čase vypuknutia revolúcie sa radila ku girondistom, čo bola demokraticky a liberálne zmýšľajúca frakcia v rámci republikánov. Girondisti zastávali dôležité postavenie v prvých fázach revolúcie a ich demokratické hodnoty smerovali k vytvoreniu nového Francúzska presne podľa ideálov Veľkej francúzskej revolúcie.
Jean Paul Marat
Charlotta Cordayová, ako priaznivec umierneného republikánskeho krídla, bola nadmieru znepokojená tým, ako sa revolúcia vyvíjala. Radikálne frakcie začali šíriť po celej krajine teror a toto obdobie sa nazýva aj ako jakobínska hrôzovláda. Skutočne paranoidné postupy jakobínov nenechávali nikoho na pokoji, pretože razom sa mohol ocitnúť na zozname nepohodlných. Cordayová, zhrozená týmto jednaním a tiež šokovaná popravou kráľa Ľudovíta XVI., sa rozhodla konať na vlastnú päsť.
Girondisti vo väzení
Za svoj cieľ si vybrala Jeana Paula Marata. Popredný predstaviteľ Konventu a hlavný propagandista radikálnej revolúcie bol pre bežných Francúzov stelesnením jakobínskej hrôzovlády. Marat bol veľmi radikálny politik, ktorý požadoval okamžité potrestanie každého zradcu republiky. Bez okolkov navrhoval popravu aj samotného kráľa, ktorému sa nemalo dostať ani možnosti na obhajobu. Patril k najbližším spolupracovníkom Maximiliána Robespierra - vodcu francúzskych jakobínov. Stál tiež za likvidáciou vodcov girondistov, ktorí sa na radikálny postup ostatných frakcií pozerali s patričnými obavami. K ich odsúdeniu využil Parížanov, ktorých podnecoval, aby žiadali rovno ich popravu. Vodcovia revolúcie museli preto (oficiálne) postupovať podľa žiadostí ľudu a tým sa predsa neodporuje.
Slávny Davidov obraz - Smrť Marata
Cordayová prišla do Paríža 9. júla 1793 s jasným cieľom. Bolo to krátko potom, ako sa stupňovalo násilie voči girondistom. V Paríži sa nehodlala príliš dlho zdržať. Už 13. júla 1793 zamierila do sídla Konventu, aby vyhľadala Marata. Mala preňho pripravený vymyslený zoznam girondistov z Caen, kde žila. Pod zámienkou udania nepriateľov štátu sa chcela dostať do jeho tesnej blízkosti. Mala totiž pripravený kuchynský nôž, ktorý kúpila na trhu. Marat sa však v Konvente nenachádzal. Cordayová sa preto vybrala k nemu domov. Prijal ju, hoci odpočíval vo vani, kde si liečil psoriázu. Charlotta mu podala zoznam a kým Marat zapisoval vymyslené mená, bodla ho priamo do hrude. Stihol skríknuť, ale inak mu to nepomohlo, keďže útok nečakal. Bol na mieste mŕtvy.
Na Maratov krik dobehlo služobníctvo a Cordayová bola okamžite zatknutá a odvedená do väzenia. Treba podotknúť, že sa vôbec nebránila. Dokonca aj kat, ktorý ju viedol na popravisko, ju opisoval ako nadmieru pokojnú a maximálne vyrovnanú so svojim osudom. Kat bol nadmieru vyvedení z miery, pretože bol zvyknutý na úplne iné reakcie odsúdencov. Cordayová bola voči svojmu osudu maximálne apatická. Vo väzení napísala list otcovi, kde ho žiada o odpustenie, pretože mu o svojom pláne nič nepovedala. Vyjadrila smútok nad tým, že na ňu všetci pozerajú ako na beštiu a nechápu, že zbavila svet tyrana. Napísala, že raz ľudia pochopia. Nasledujúci deň predstúpila pred súd, ktorý ju bez okolkov a naťahovania odsúdil na trest smrti. Na popravisko, ktoré sa nachádzalo na jednom z parížskych námestí, bola odvedená v červenej košeli. Tá prináležala zradcom republiky.
Charlotta odvádzaná pred súd, idealizovaný obraz z roku 1889
Marat sa stal symbolom a mučeníkom revolúcie. Jeho busty sa ocitli na každom rohu Francúzska a jeho uctievanie dosiahlo až náboženských rozmerov. Cordayovej plán sa obrátil proti nej a aj Maratova smrť pomáhala radikálom rozsievať ešte väčší teror po krajine. Uznania sa jej dostalo až po skončení hrôzovlády a poprave Robespierra a jeho nohsledov. V nasledujúcom období sa prestal uctievať Marat a začala sa uctievať Charlotta, ktorá bola pripodobňovaná k Johanke z Arku.
Luigi Lucheni
Narodil sa 22. apríla 1873 v Paríži. Pochádzal z talianskej rodiny, no krátko po narodení sa dostal do sirotinca. V čase, keď dovŕšil dospelosť, odišiel do Talianska, kde narukoval do armády. Bojoval v Prvej taliansko-etiópskej vojne. Po návrate z Afriky bol prepustený z armády. Živil sa hlavne rôznymi drobnými prácami a ako pomocník na stavbách. Lucheni zakrátko nato odišiel do Švajčiarska. Tam bola pomerne silná talianska komunita, no pribúdanie Talianov malo za následok odpor miestneho obyvateľstva. Taliani tam boli vnímaní ako v súčasnosti Ukrajinci na Slovensku alebo Slováci vo Veľkej Británii (tým sa, samozrejme, nechceme nikoho dotknúť, príklad uvádzame len pre lepšie pochopenie dobových pomerov).
Pohľad na Ženevské jazero v súčasnosti
Vo Švajčiarsku sa začali rozvíjať aj jeho anarchistické myšlienky. Presvedčenie, že za všetku biedu spoločnosti môže ustálený rád vecí a jediná zmena môže viesť cez jeho zvrhnutie, sa v tomto období formovalo tak, že postupne bolo namierené na zvrhnutie hláv jednotlivých štátov. Radikálni anarchisti verili, že zvrhnutie musí prísť nielen zdola, ale aj rýchlo a najlepšie s fatálnymi dôsledkami, ktoré zvrhnutej hlave zabránia návrat. Z toho plynie, že najlepšia cesta k dosiahnutiu týchto cieľov je smrť. Zavraždenie vplyvných osobností anarchisti vnímali ako nevyhnutný krok k nastoleniu spravodlivej spoločnosti.
Filip VIII.
Lucheni si tieto myšlienky osvojil a rozhodol sa jednať. Bol presvedčený, že toto je spôsob, ktorým môže ako jednotlivec ovplyvniť dejiny. Za svoj cieľ si vybral Filipa VIII. Orleánskeho. Vojvoda orleánsky patril k francúzskemu kráľovskému rodu, ktorý žil v exile vo Veľkej Británii. Pradedo Filipa VIII., Ľudovít Filip Orleánsky, bol v rokoch 1830 - 1848 posledným francúzskym kráľom. Aristokrata si vyhliadol ako cieľ a mienil na neho počkať v Ženeve. Filip VIII. v tom čase podnikal oficiálnu návštevu Švajčiarska. Pre zmenu plánov sa však do Ženevy nedostavil a návštevu mesta odložil na neurčito. Lucheni si, frustrovaný touto skutočnosťou, predsavzal, že zaútočí na prvého šľachtica, ktorého stretne.
Prechádzal sa po nábreží Ženevského jazera s ostrým a zbrúseným pilníkom vo vrecku. 10. septembra 1898 si vyhliadol šľachtičnú, ktorá čakala so svojou dvornou dámou na nábreží. Chceli nastúpiť na parník, ktorým sa mali dopraviť na druhú stranu jazera. Lucheni pristúpil k urodzenej žene a bodol ju pilníkom do hrude. Obe ženy najprv reagovali na neohrabané správanie tuláka a nie na útok samotný. Dvorná dáma pomohla svojej panej vstať a obe nastúpili na parník. Až tam zistili, že urodzená žena je vážne ranená. Cítila bodnutie, no šok a výrazne stiahnutý korzet dokázali aspoň na čas priškrtiť ranu. Privolaná pomoc už žene nedokázala pomôcť. O dve hodiny na to zomrela.
Lucheni v rukách polície po atentáte sa usmieval, pretože jeho útok sa podaril
Švajčiarska polícia okamžite vyhlásila pátranie po útočníkovi. Lucheni utekal miestnymi uličkami a dokázal sa dokonca zbaviť aj vražedného predmetu, ktorý hodil do odpadkov. Polícia ho však zakrátko chytila a predviedla na výsluch. Keď sa ho pýtali, či pozná osobu, ktorú zavraždil, pokrčil ramenami a povedal, že nejakú nevýznamnú urodzenú boháčku. Až počas výsluchu sa dozvedel, že jeho obeťou sa stala Rakúsko-Uhorská panovníčka Alžbeta Bavorská. Lucheni bol vraj radosťou celý bez seba a konštatoval, že sa stal najslávnejším anarchistom v dejinách.
Až po zatknutí sa dozvedel, že jeho rukou zomrela cisárovná Sissi
Sissi cestovala po Európe inkognito. Svoje zdravotné a psychické problémy si liečila na rôznych miestach starého kontinentu. Odmietala akékoľvek angažovanie polície alebo osobnú ochranu. Pravidelne menila mená, pod ktorými cestovala a vyhýbala sa väčšej spoločnosti, aby ju nikto nespoznal. Na cesty sa vydávala iba so svojou dvornou dámou. Švajčiarska polícia vedela, že panovníčka sa v tom čase nachádza v Ženeve, no na jej vlastnú žiadosť jej neposkytli žiadnu ochranu.
Lucheni vo svojej cele
Lucheni bol súdený podľa Švajčiarskych zákonov. Rakúsko-Uhorsko žiadalo jeho vydanie, čo by celkom iste znamenalo trest smrti. Atentátnik žiadal vydanie do Rakúsko-Uhorska alebo chcel, aby bol súdený v inej časti Švajčiarska, kde bol trest smrti povolený. Počítal s tým, že jeho smrťou bude dokonaný celý skutok a on sa stane skutočným mučeníkom hnutia. Nakoniec bol súdený v Ženevskom kantóne, kde súdy trest smrti nepoznali. Odsúdený bol na doživotné väzenie. Postupne sa na anarchistu zabudlo a Lucheni sa 19. októbra 1910 rozhodol ukončiť svoj život. Obesil sa vo svojej cele.
John Wilkes Booth
Narodil sa 10. mája 1838 v Marylande. Pochádzal z hereckej rodiny, ktorá patrila medzi americké celebritné rody, ak sa to tak dá nazvať. V 60. rokoch 19. storočia bola jeho kariéra na vrchole slávy a Booth bol známy divadelný herec po celom území USA. Poďme však po poriadku. V rodine to Booth nemal príliš na ružiach ustlané. Otec bol záletník a John Wilkes sa narodil ako jeho nevlastný syn. Matka bola spočiatku milenkou Johnovho otca. Zosobášili sa až, keď mal John 13 rokov.
J. B. Booth - Johnov otec
Navštevoval rôzne prominentné školy a bol celkom zručný vo fyzických úlohách. Veľmi dobre šermoval a vynikal tiež v jazdectve. Inak o štúdium neprejavoval výraznejší záujem. Dalo by sa dokonca povedať, že sa zaujímal vždy o čosi iné, ako sa preberalo v škole. K herectvu sa dostal až okolo 16. roku života. V tom čase študoval na Bel Air Academy, strednej škole v Hardforte, ktorá existuje dodnes. Zaujímal sa tiež o politiku, no nakoniec sa vydal kariérou svojho otca Juniusa (v tom čase bol už mŕtvy) a brata Edwina. S bratom nemal inak nič spoločné. Kým Edwin inklinoval k myšlienkam Únie, John bol tvrdým zástancom Konfederácie.
John Booth odmietal zrušenie otroctva a nenávidel prezidenta Lincolna
V čase občianskej vojny zastával jednoznačne princípy Konfederácie. Odmietal zrušenie otroctva a prijatie zrovnoprávnenia afroameričanov so zvyškom USA. Verejne kritizoval prezidenta Lincolna aj jeho politiku. Konfederácia to však mala vo vojne nahnuté a postupne začala strácať dych. Booth veril, že vojna ešte nie je prehratá a Konfederácia môže zvrátiť výsledok vo svoj prospech. K tomu však podľa jeho predstáv potrebovala nejaké výrazne oslabenie Únie. Postupne sa začal zaoberať komplotom, v ktorom hral hlavnú úlohu prezident Lincoln. Booth zorganizoval malú skupinu spiklencov, ktorá mienila uniesť prezidenta a použiť ho pri vyjednávaní s Úniou. Spočiatku bolo ich cieľom vymeniť prezidenta za zajatých vojakov Konfederácie. Neskôr mienili vyjednať kapituláciu Severu.
Prezidentov vidiecky dom, z ktorého ho chceli spiklenci uniesť
Boothove plány sa zmenili v apríly roku 1865. 8. apríla 1865 stál v dave počas prejavu prezidenta. Lincoln rečnil o tom, že otroctvo musí byť zrušené a otroci musia dostať všetky práva, ktoré majú aj ostatní obyvatelia USA. Bol rozhorčený tým, čo počul a sám sebe prisahal, že to bol posledný Lincolnov prejav pred verejnosťou. Rozhodnutie uniesť prezidenta sa začalo napĺňať. Druhý deň sa dozvedel, že generál Konfederácie Robert E. Lee podpísal kapituláciu. Sever porazil Juh a Boothov únos prezidenta už nemal komu pomôcť. Jeho rozhorčenie bolo ešte výraznejšie.
Prezidentov prejav na dobovej fotografii - zvýraznený je prezident a jeho vrah
O niekoľko dní na to (14. apríla na Veľký piatok) si išiel vyzdvihnúť poštu do Fordovho divadla. Tam sa dozvedel, že na večernom predstavení sa zúčastní aj prezident. Divadlo veľmi dobre poznal, keďže tam často vystupoval a ako herec v mal ňom aj relatívne voľný pohyb. Vtedy sa zrodil nápad na zavraždenie prezidenta.
Na prípravu mal len niekoľko hodín. Zvolal svojich komplicov - Davida Herolda, Lewisa Powella a Georgea Atzerodta. Powell mal za úlohu zaútočiť na ministra zahraničia Williama Sewarda a Atzerodt mal zasa zavraždiť viceprezidenta Andrewa Johnsona. Herold mal čakať s pripravenými koňmi, aby sa im čo najskôr podarilo ujsť z Washingtonu. Len pre zaujímavosť, atentáty na ďalších vysokých funkcionárov USA sa nepodarili. Seward ani nebol napadnutý a Johnson vyviazol s ľahkým poranením ramena.
Plán na vraždu prezidenta sa zrodil len niekoľko hodín pred atentátom
Prezidenta Lincolna sprevádzali manželia Grantovci. Keďže bol Veľký piatok a prezident sa na predstavení účastnil neoficiálne, dal všetkým svojim ochrancom voľno. Predstavenie začínalo o 19:00 a prezident so svojimi hosťami sa usadil v lóži krátko pred predstavením. Komédia Náš americký bratranec sa stretala s búrlivými prejavmi spokojnosti a smiechu. Počas tretieho dejstva hry vstúpil Booth do prezidentskej lóže. Do budovy sa dostal nepozorovane zadným vchodom. Potom sa skryl a vyčkaĺ na vhodný moment. Tretie a zároveň posledné dejstvo spelo k vrcholnej gradácii a rozuzleniu zápletky. Pozornosť všetkých divákov smerovala na pódium. Booth nepozorovane namieril prezidentovi na zátylok a v čase keď prepukla ďalšia vlna smiechu, vystrelil. Projektil zasiahol prezidenta za uchom, no neprerazil lícnu kosť. Guľka zostala v prezidentovej hlave. Lincoln podľahol zraneniam ráno na druhý deň.
Prezidentská lóža Fordovho divadla vo Washingtone
Booth po výstrele, ktorý šokoval celé divadlo, zoskočil z balkónu prezidentskej lóže z výkrikom Sic Semper Tyrannis! (Tak sa stane tyranom! alebo voľnejšie Vražda tyrana nie je zločin!). Tieto slová použil už jeden z vrahov, ktorých v tomto článku spomíname. Brutus tieto slová zakričal pri vražde Caesara. Booth bol Brutom opantaný a údajne bol jeho vzorom aj pri útoku na Lincolna. Bruta, Caesara a iné antické postavy dokonca stvárňoval vo viacerých divadelných hrách. Jeho otec sa celým menom volal Junius Brutus Booth.
John W. Booth (vľavo) so svojimi bratmi v hra Július Caesar
Z divadla a mesta sa mu napokon podarilo ujsť, i keď si pri páde z balkónu zlomil členok. Vrah sa so svojimi komplicmi vydal na útek do Virginie. Prenasledovaní boli celou armádou, ktorá sa snažila dolapiť vraha prezidenta živého, aby ho mohli postaviť pred súd. Atentátnikov nakoniec dolapili 26. apríla na farme, kde sa skrývali. Stodolu, v ktorej boli ukrytí, vojaci obkľúčili. Niektorí atentátnici sa chceli vzdať, no Booth to rezolútne odmietol. Vojaci stodolu zapálili, aby ich prinútili vyjsť von. Booth v tom zmätku vytiahol zbraň a namieril na jedného z vojakov Únie. Ten ho následne strelil do krku. Na následky zranenia zomrel v podstate na mieste. Seržant Únie, ktorý na Bootha vystrelil, bol neskôr vyšetrovaný pre neuposlúchnutie rozkazu. Ostatní komplici boli zatknutí a štyria z nich neskôr odsúdení na trest smrti.
Páčil sa vám článok? Profily ďalších vrahov prominentov prinesieme už čoskoro.
