Atentát na rakúsko-uhorského arcivojvodu v Sarajeve vyvolal jednu z najkrvavejších vojen v dejinách
Pokračujeme v rozprávaní o vrahoch, ktorí sa do dejín zapísali vďaka útoku na svoje obete. V prvej časti Vrahovia, ktorých si história pamätá iba vďaka tomu, že pripravili o život niekoho naozaj slávneho a výnimočného ste mohli čítať o niekoľkých vrahoch slávnych osobností. Zoznam je však oveľa širší, a preto prinášame druhý diel, v ktorom sa pozrieme na jediného vraha z nedávnej minulosti. Gavrilo Princip si zasluhuje samostatnú pozornosť, pretože jeho vražda vyvolala nielen všeobecné zdesenie, ale jej priamym dôsledkom bola prvá svetová vojna - jeden z najničivejších konfliktov v dejinách.
Bosniansko-srbský anarchista sa narodil 25. júla 1894 v dedine Obljaj neďaleko mesta Bosansko Grahovo na západnej hranici dnešnej Bosny a Hercegoviny. Pochádzal z početnej rodiny. Jeho rodičia boli farmári a mali deväť detí. Iba šesť sa však dožilo dospelosti. Gavrilo bol síce medzi nimi, no celkovo bol pomerne slabšej konštrukcie tela a náchylný voči chorobám. Počas života trpel hlavne na tuberkulózu, ktorá sa mu napokon stala aj osudnou. Gavrilo chodil najskôr do školy v Bosanskom Grahove, kde sa stretol s romantickou a historickou literatúrou. Tá neskôr ovplyvňovala aj jeho svetonázor, keďže inšpiráciu nachádzal v hrdinských príbehoch z minulosti. Pokračovať chcel vo vojenskej kariére a odišiel študovať na vojenskú školu do Sarajeva, no jeho zdravie mu to nedovoľovalo. Vrátil sa preto domov a prihlásil sa na obchodnú akadémiu. Svoju budúcnosť videl v pozícii účtovníka či iného administratívneho pracovníka.
Už v mladom veku začal inklinovať k revizionistickým a separatistickým hnutiam, ktoré v Bosne existovali. Princip sa tým nijako nelíšil od ostatných mladých Bosniancov, ktorí sa snažili všemožne vymaniť z pod tlaku veľmocí. Bosna a Hercegovina sa v roku 1878 dostala pod protektorát Rakúsko-Uhorska. Dovtedy bola súčasťou Osmanskej ríše. Osmanská ríša práve utrpela jednu z najhorších vojenských porážok vo svojich dejinách. Rusko-turecká vojna dokázala zničiť osmanskú armádu v priebehu niekoľkých mesiacov. Mocnosti sa obávali vplyvu Ruska na Balkáne a preto sa v roku 1878 zišiel mierový kongres v Berlíne. Tam sa rozhodovalo o menších národoch na Balkáne a Bosna a Hercegovina sa dostala pod správu Rakúsko-Uhorska. Naša materská krajina sa však od začiatku v Bosne správala, akoby bola súčasťou Habsburskej monarchie a napriek medzinárodným dohodám v Bosne postupovala ako v okupovanej krajine. Mocnostiam to bolo v podstate jedno, svetový mier bol zachovaný, ani jedna z mocností nezískala výraznejší vplyv a misky váh boli stále vyrovnané. Berlínsky kongres splnil svoje úlohy a nikoho v podstate nezaujímalo, čo sa odohráva v Bosne.
Berlínsky kongres
Separatistické hnutia, ktoré na Balkáne v priebehu druhej polovice 19. storočia vznikali ako huby po daždi, sa rozmohli aj v Bosne a Hercegovine. Princip sa stal členom hnutia Mladá Bosna, ktorá úzko spolupracovala s najaktívnejším a najextrémnejším zoskupením Čierna ruka. Tieto dve skupiny sú často zamieňané a Princip je aj skutočnými odborníkmi nesprávne považovaný za člena Čiernej ruky. S hnutím úzko spolupracoval, no nikdy nebol jeho členom. Tak či onak, je celkom zrejmé, že Gavrilo sa v tom čase správal ako bežný Bosnianec. Do Mladej Bosny vstúpil v roku 1911, teda až po anexii Bosny a Hercegoviny.
Znak hnutia Čierna ruka
Rakúsko-Uhorsko, ktoré už dlhé desaťročia nerozšírilo svoje územie, ba práve naopak, mnohé časti krajiny stratilo v prehraných vojnách, priam dychtilo po zväčšení na mape. V roku 1908 sa rozhodlo pre anexiu Bosny a Hercegoviny, čo bolo v podstate iba formálne deklarovanie stavu, ktorý v tejto krajine trval už niekoľko desaťročí. Ako sa neskôr ukázalo, pre monarchiu to bol absolútny krok vedľa, pretože anexia priniesla iba samé problémy. Bosna bola nestabilným územím, kde navyše odpor voči monarchii znemožňoval akékoľvek napredovanie. Princip sa pripojil k Mladej Bosne až po anexii, čiže v čase, keď azda neexistoval jediný obyvateľ, ktorý by nenávidel monarchiu. Úrady však v krajine postupovali pomerne tvrdo a bosnianski aktivisti sa obracali na Srbsko, ktoré stálo v opozícii voči monarchii i Porte.
Dobová karikatúra zachytáva boj mocností o vplyv na Balkáne
Srbsko bolo už istú dobu samostatným a nezávislým štátom a Berlínsky kongres to iba potvrdil. Rozhodnutím mocností však krajina pozostávala len z územia, ktoré etnicky obývali Srbi. S tým sa nacionalistické hnutia, ktoré podporovali nárok Karadžordževicovcov na srbský trón nehodlali zmieriť. V krajine totiž zúrili otvorené i skryté boje medzi podporovateľmi a odporcami dvoch znepriatelených dynastií. Na jednej strane stáli Karadžordževičovci a na druhej Obrenovičovci. Tieto dve dynastie spolu súperili už od začiatku 19. storočia, keď na čele každej z nich stála silná osobnosť. Na jednej strane to bol Peter Karadžordževič (prezývaný tiež aj ako Čierny Juraj / Karadžordževič znamená Čierny Juraj a takto tohto vodcu povstania nazývali Turci).
Miloš Obrenovič
Na druhej strane Miloš Obrenovič (len pre zaujímavosť, Obrenovič bol pomerne krutý voči svojim odporcom, no naši štúrovci ho ospevovali ako hrdinu - okrem iného totiž zásoboval Slovenské povstanie 1848 puškami a výzbrojou). Karadžordževičovci boli pomerne silná nacionalistická dynastia, ktorá mala podporu v rôznych separatistických skupinách. Jednou z nich (a možno aj tou najsilnejšou) bola Čierna ruka. Jej zakladateľom bol srbský generál Dragutin Dimitrijevič, ktorý v roku 1903 pomohol Karadžordževičovcom na trón. Jeho jednotky v tomto roku prepadli kráľovský palác a zavraždili kráľa Alexandra I. Obrenoviča a jeho manželku. Kráľovskú stráž takisto kruto zmasakrovali. Novým kráľom sa stal Peter I. Karadžordževič, ktorý začal presadzovať politiku odklonu Srbska od Habsburskej monarchie a čoraz viac upevňovať vzťahy s Ruskom. Situácia na Balkáne sa tak stávala nestabilnou, čo napokon Rakúsko-Uhorsko viedlo k rozhodnutiu definitívnej anexie Bosny a Hercegoviny.
Dragutin Dimitrijevič (vpravo) s kolegami - zakladateľ teroristickej organizácie Čierna ruka, ktorý riadil aj jej činnosť
Bosnianci však videli v srbskej situácii záchranu a tak sa hromadne pridávali do srbskej armády či k ostatným skupinám. Gavrilo Princip odišiel do Srbska v roku 1912, v čase keď bolo odhalená jeho účasť na protestoch v Sarajeve. Princip v tom čase študoval na obchodnej akadémii a odhalenie jeho participácie na protestoch malo za následok vylúčenie zo školy. Po príchode do Belehradu sa chcel pridať k srbskej armáde, ktorá sa chystala na nový konflikt. Pre jeho útlu postavu a časté choroby ho však k armáde nevzali. Vyhľadal dokonca srbského dôstojníka Vojislava Tankoviča, ktorý ho taktiež odmietol, pretože bol príliš malý a slabý. Gavrilo musel byť naozaj na pohľad útly muž, pretože Srbsko sa v tom čase mobilizovalo na prvú balkánsku vojnu proti Osmanskej ríši a v čase vojny boli do armády prijatí takmer všetci.
Rakúsko-Uhorsko pred prvou svetovou vojnou
Po nesúhlasnom stanovisku z armády sa Gavrilo pridal k ostatným členom Mladej Bosny, ktorí pracovali pre Čiernu ruku. Tá mala v nadchádzajúcom konflikte čisto partizánske úlohy decimácie nepriateľskej armády. Síce sa konflikt týkal primárne boja proti Porte, Čierna ruka nezabúdala na svoje úlohy v odpore voči Rakúsko-Uhorsku. Činnosť však v tomto čase obmedzila výhradne na územie Bosny a Hercegoviny, keďže viedla boj na dvoch frontách. Gavrilo ako aj iní Bosnianci tak prišli celkom vhod. Boli znalí prostredia, ale tiež poznali praktiky monarchie a jej úradov na vlastnej koži. Pre Čiernu ruku, čoby jednu z prvých teroristických organizácií, to boli skutočne cenné informácie a pozícia Bosniancov sa v hnutí posilňovala. O tom, akú činnosť zohrával Princip v hnutí pred atentátom a ani o tom, prečo sa napokon dostal do atentátnickej skupiny, nie sú vierohodné správy. Predpokladá sa, že sa aktívne podieľal na špionáži v Bosne a získaval pre Čiernu ruku informácie. Jeho nenápadný výzor to v podstate potvrdzoval, pretože Gavrilo skutočne nepatril medzi tých, ktorých by si človek hneď všimol alebo zapamätal.
Oskar Potiorek
Čierna ruka musela svoje ciele voliť skutočne svedomito, keďže prostriedky boli oklieštené. Jej aktivity podliehali priamo vrchnému veleniu srbskej armády a to aj schvaľovalo prípadné ciele. V roku 1913 sa na generálnom štábe rozhodlo, že novým cieľom sa stane bosniansky guvernér a veliteľ rakúsko-uhorských vojsk v krajine - Oskar Potiorek. Na jeho zavraždenie bolo vybraných iba zopár atentátnikov, pretože nebol považovaný za prvoradý cieľ. Napokon však k atentátu neprišlo. Vrchné velenie určilo srbského novinára a člena Čiernej ruky Danila Iliča ako vodcu skupiny. Mal zložiť a pripraviť skupinu, ktorá zaútočí na člena vládnucej rodiny Habsburskej monarchie. Danilo Ilič začal verbovať a medzi jeho členov sa dostali aj Bosnianci. Medzi nimi bol aj Gavrilo Princip.
Danilo Ilič
V tom čase pripravovala monarchie veľké manévre vojska, ktoré mali prezentovať silu armády Srbsku. Manévre sa konali na bosniansko-srbských hraniciach. Guvernér Potiorek pozval arcivojvodu Františka Ferdinanda d´Este a jeho manželku Sofiu, aby sa na týchto manévroch zúčastnili. Bezpečnostné úrady túto cestu neschvaľovali, keďže aktivity srbských anarchistov im boli pomerne známe. Čierna ruka dokonca v roku 1911 plánovala atentát na Františka Jozefa I. Ten sa však nepodarilo pretaviť do úspešného konca. Napriek tomu však následník trónu cestoval do Bosny, pretože považoval upevnenie postavenia monarchie v tejto krajine za kľúčové. Na ceste z vojenských manévrov sa zastavil ešte v Sarajeve, aby pozdravil davy.
Trasy atentátnikov, ktorými sa dostali do Sarajeva
Tam už na nich čakala skupina atentátnikov. Princip bol len radový člen, ktorý poslúchal rozkazy Danila Iliča. Útočníci boli zoznámení so situáciou a aj prípadnými možnosťami. Po dlhšej príprave sa rozhodlo, že útok sa uskutoční počas toho, ako následník trónu s manželkou prejdú davom. Autá s delegáciou totiž mali pozdraviť davy, ktoré lemovali ulice. Bola to ideálna príležitosť, ako sa k prominentnému cieľu dostať čo najbližšie.
František Ferdinand d´Este s manželkou
Útočníci sa rozmiestnili na trase delegácie. Každý z nich dostal k dispozícii pištoľ, granát a kapsulu kyanidu, aby ukončil svoj život skôr, než bude zatknutý. Dôležité bolo, aby počas prípadného vypočúvania neusvedčili ostatných spolupáchateľov.
František Ferdinand d´Este si plnil všetky svoje štátnické úlohy a návšteva Sarajeva nebola v ničom výnimočná
V osudný deň, 28. júna 1914, bolo pre následnícky pár a ich sprievod pripravených šesť áut. František Ferdinand d´Este sa s manželkou viezol v treťom z nich. Bol to rakúsky športový voz značky Gräf & Stift, ktorý mal stiahnutý strechu, aby následník trónu mohol mávať davom. Spolu s nimi sa v aute viezol aj guvernér Potiorek a plukovník František von Harrach. Sarajevský starosta, riaditeľ sarajevského policajného zboru či iní dôležití funkcionári nastúpili do predchádzajúceho auta (v poradí druhé). Zvyšné autá obsadili členovia polície a ochranky. Kolóna sa vydala z vojenských kasární smerom k sarajevskej radnici po hlavnej kolonáde mesta.
Auto, v ktorom sa viezol následník trónu s manželkou
Ako prvý čakal skrytý v dave na delegáciu Mehmed Mehmedbašič. Ten bol v Sarajeve už dlhšiu dobu a veľmi dobre poznal nielen miestne pomery, ale dokázal sa dobre orientovať aj v samotnom meste. Mehmedbašič totiž do Sarajeva pricestoval s úlohou zavraždiť rakúsko-uhorského guvernéra Potioreka. Na poslednú chvíľu bol jeho atentát odvolaný s tým, že sa určil nový cieľ. Mehmedbašič sa informácie dozvedel iba niekoľko dní pred útokom. Napriek tomu bol vybraný ako prvý. Na delegáciu čakal neďaleko kaviarne, no na poslednú chvíľu si útok rozmyslel. Delegácia ho tak minula bez akéhokoľvek incidentu. Neskôr sa obhajoval tým, že neďaleko od neho sa nachádzala policajná skupina. Situáciu preto vyhodnotil tak, že by bol útok riskantný. Policajti ho mohli totiž zastaviť skôr, než by sa k d´Estemu dostal a tým by zmaril príležitosti aj pre ostatných. Druhým útočníkom bol Vaso Čubrilovič, ktorý si tiež útok rozmyslel. Stál neďaleko Mehmedbašiča a keď videl, že ten nezaútočil, zľakol sa a ušiel.
Nedeljko Čabrinovič
Ďalším v poradí bol Nedeljko Čabrinovič, ktorý stál pri rieke Miljacka neďaleko od mosta Cumurja. Práve to mu ponúkalo výhodné možnosti na útek a k útoku sa nakoniec odhodlal. Krátko po desiatej hodine ho míňala delegácia a Čabrinovič hodil na auto s následníkom trónu pripravenú bombu. Tá sa však od zrolovanej strechy odrazila a padla na cestu za auto. Časovač ju odpálil o čosi neskôr a tak zasiahla ďalšie auto v kolóne (bola v ňom policajná ochranka). Posádka auta bola vážne zranená a črepiny zranili aj okolostojacich v dave. Čabrinovič, hoci mal možnosti na útek, spanikáril a prehltol kapsulu s jedom. Následne skočil do rieky Miljacka. Jed však nezaúčinkoval, spôsobil iba zvracanie a ani rieka atentátnika nezabila, keďže bola celkom plytká. Čabrinovič si spôsobil iba zranenie nohy a jeho dolapenie bolo už celkom jednoduché.
Posledná fotografia zachytáva arcivojvodu a manželku, ako nastupujú do auta pred radnicou. Cesta späť do kasární nebola vôbec chránená a stala sa im nakoniec osudnou.
Kolóna áut pokračovala ďalej a podarilo sa im bezpečne doraziť k radnici. Tam mali nasledovať príhovory starostu i následníka trónu. František Ferdinand d´Este bol však útokom otrasený a spočiatku odmietol akékoľvek ceremónie. Až na príhovor manželky svoje rozhodnutie zmenil, no svoj príhovor nezabudol okoreniť komentárom k nedávnym udalostiam. Po týchto príhovoroch sa rozhodol zmeniť svoj program a vrátiť sa späť do bezpečia kasární. Predtým však hodlal navštíviť nemocnicu, aby povzbudil členov zasiahnutej posádky auta. Sarajevské úrady neurobili žiadne dôležité opatrenia, aby zaručili bezpečnosť prominentného páru.
Dobové vyobrazenie atentátu
Gavrilo Princip bol v čase bombového útoku na jednom z nasledujúcich stanovíšť. V čase výbuchu, ktorý bolo v dave počuť, považoval svoju úlohu za bezpredmetnú. Pozíciu preto opustil a vydal sa do ulíc Sarajeva. Pri potravinách Schiller, ktoré sa nachádzali niekoľko stoviek metrov od miesta výbuchu, stretol svojich známych. Spoločne sa venovali rozhovoru, ktorý sa natiahol na dlhšie ako čakal. Po určitej dobe sa s priateľmi rozlúčil a vydal sa do štábu, aby zhodnotili útok. Princip v tom čase už vedel, že atentát sa nepodaril a d´Este prežil. Smeroval si to späť okolo rieky, keď v tom do ulice zle odbočilo auto s následníkom trónu. Šofér si chybu uvedomil, zastavil a hneď začal cúvať, aby sa dostal späť na vytýčenú trasu. Auto v tom momente zostalo absolútne nechránené a v minimálnej rýchlosti len niekoľko metrov od Gavrila Principa. Ten rýchlo vyhodnotil situáciu, odistil poloautomatickú pištoľ značky Browning a niekoľkokrát vystrelil na nechránené auto.
Uniforma, ktorú mal František Ferdinand d´Este v osudný deň - stále sú na nej stopy po krvi
František Ferdinand d´Este bol zasiahnutý do krku. Strela mu poškodila krčnú tepnu. Jeho tehotná manželka bola zasiahnutá do brucha. Šofér okamžite vyrazil do Potiorekovej rezidencie, kde im mala byť poskytnutá lekárska pomoc. Ferdinandove posledné slová boli smerované k manželke: “Žofinka! Žofinka! Prosím, neumieraj! Zostaň nažive pre naše deti!” Obaja zomreli ešte v aute počas prevozu do guvernérovej rezidencie.
Policajti odvádzajú zatknutého Principa do väzenia
Princip a ostatní páchatelia boli chytení pomerne rýchlo. Postupne bolo zatknutých niekoľko desiatok ľudí, ktorí boli obvinení z účasti na prípravách atentátu. Z atentátnikov sa nepodarilo dolapiť iba Mehmeda Mehmedbašiča, ktorý utiekol do Srbska. Ostatní boli postavení pred súdny tribunál. Rakúske zákony zakazovali udelenie trestu smrti neplnoletým osobám. Plnoletosť bola vtedy určená hranicou 20. rokov. Väčšina atentátnikov, vrátane Principa, v tom čase nedosahovala túto hranicu a preto vedeli, že trest smrti im nehrozí. Tí, ktorých sa týkal, sa snažili vinu zhodiť na Gavrila Pricipa a ostatných neplnoletých. Neplnoletí sa zasa všemožne snažili zmierniť svoje tresty.
Telá arcivojvodu a jeho manželky
Pred Sarajevský tribunál napokon predstúpilo 25 obžalovaných a každý podal inú verziu výpovede. Odvtedy je preto mnoho otázok ohľadom atentátu zahalených tajomstvom a celá udalosť je aj po viac ako storočí témou konšpirátorov. Väčšina atentátnikov dostala tresty väzenia pre svoju neplnoletosť. Tribunál v októbri 1914, v čase keď už vo svete zúrila vojna, napokon vyniesol 5 trestov smrti. Z toho dva boli zmiernené na doživotie samotným cisárom Františkom Jozefom I. Gavrilo Princip dostal 20 rokov väzenia. Trest si odpykával v Terezínskej pevnosti. Čabrinovič, ktorý na kolónu hodil bombu dostal rovnako 20 rokov väzenia.
Súdny tribunál s atentátnikmi (Gavrilo Princip vyznačený kruhom)
Obaja zomreli vo väzení na tuberkulózu a konca vojny, ktorú spôsobili, sa nedožili. Medzi popravenými bol hlavný strojca atentátu Danilo Ilič a jeho najbližší spolupracovníci, ktorí vraždu pripravili a zabezpečili vybavením. Popravení boli v roku 1915 obesením. Posledný z atentátnikov, v tom čase 16 ročný Vaso Čubrilovič, zomrel v roku 1990 v Belehrade ako 93 ročný.
Jeden z pomníkov, ktoré oslavujú atentátnikov ako hrdinov
Dôsledky atentátu pozná azda každý, dôležité je, že počas Sarajevského procesu sa ukázalo, že srbské velenie a rozviedka boli priamo zapojené do príprav útoku. Postupne sa v Srbsku začala formovať politická skupina, ktorá mienila čo najskôr ukončiť vojnu a dospieť k mieru. Pre dosiahnutie mieru s Rakúsko-Uhorskom boli preto čelní srbskí vojenskí funkcionári, na čele so zakladateľom Čiernej ruky, postavení pred súd. V roku 1917 boli odsúdení k trestu smrti obesením. Dodnes sú atentátnici na Balkáne uznávaní ako hrdinovia a na mnohých miestach existujú ulice, námestia, školy či iné verejné priestory, ktoré nesú meno Gavrila Principa alebo jedného z jeho spolupáchateľov.
