Obľubujete severskú depresiu či romantickú komédiu o samovrahoch?
Pokračujeme v spanilej jazde naprieč pozoruhodnými emocionálnymi filmami. Opäť vám prinášame 15 zaujímavých titulov (+ bonus), ktoré majú podľa nášho názoru potenciál rozplakať, emocionálne vyžmýkať či prinútiť hlbšie sa zamyslieť takmer každého diváka. Vyberali sme rôznorodé snímky, čo do štýlu či príbehu, aby bola zachovaná určitá pestrosť, a aby si viacerí čitatelia prišli na svoje. Nájdete tu všeličo: svojské sci-fi, smutné skutočné príbehy či komplexné filozofické snímky.
Prítomný zoznam nie je a ani nemôže byť finálny. Sami iste viete, že "dojákov" a emocionálne zdrvujúcich filmov máme stále dosť a dosť. Naším zámerom nebol nejaký ultimátny komplet, ale výber snímok, ktoré považujeme za zaujímavé a prínosné. Je jasné, že sa nám sem veľa titulov nezmestilo, ale rebríček nie je nafukovací a koniec-koncov: svoje vlastné tipy môžete sami zanechať v komentároch.
Celkom však túto tému ešte neopustíme. Po nejakom čase vám totiž prinesieme podobne ladené snímky z animovaného sveta kinematografie. Tešte sa! Ale teraz, nech sa páči, druhá várka silných emócií je tu. Prajeme príjemné čítanie.
The Diving Bell and the Butterfly (réžia: Julian Schnabel, 2007)
Skutočný príbeh Jeana-Dominiqua Baubyho (Mathieu Amalric), úspešného časopiseckého editora. Po náhlej mozgovej príhode sa však ocitá v stave takmer kompletného ochrnutia. Komunikovať dokáže len žmurkaním jedného oka. Originálne nakrútená snímka (veľa scén vidíme z pohľadu Baubyho), formálne možno nesadne každému. Ide ale o hlboko ľudský film, pri ktorom si uvedomíte strašnú nespravodlivosť života a na vlastnej koži pocítite hrozné utrpenie a bezmocnosť. Ale aj nádej. A všetko bez štipky lacného sentimentu či citového vydierania. Výborná práca. Treba ešte pochváliť geniálny výkon Mathieua Amalrica v hlavnej úlohe.
Life Is Beautiful (réžia: Roberto Benigni, 1997)
Bláznivý čašník Guido Orefice (Roberto Benigni) nadovšetko miluje svoju manželku Doru (Nicoletta Braschi) a syna Giosuého (Giorgio Cantarini). Zúri však druhá svetová vojna a Guido je so synom kvôli svojmu židovskému pôvodu odvedený do koncentračného tábora. Otec sa však za pomoci svojho svojského humoru a optimizmu snaží pred synom zastrieť skutočné hrôzy nacizmu. Ohromne humorný a silný príbeh odohrávajúci sa v strašnej dobe. Zaručujeme, že ani jedno oko nezostane suché. Pravdepodobne najlepší Benigniho režijný počin vôbec.
Manchester by the Sea (réžia: Kenneth Lonergan, 2016)
Lee Chandler (Casey Affleck) je uzavretý a samotársky údržbár, žijúci na predmestí v Quincy. Jedného dňa sa dozvie, že jeho brat Joe (Kyle Chandler) zomrel a ustanovil Leeho opatrovníkom jeho synovca Patricka (Lucas Hedges). Lee teda cestuje do mestečka Manchester by the Sea, na miesto, kam sa už nikdy nechcel vrátiť. Ožívajú staré rany minulosti, ale aj pokus nájsť si opäť cestu k ostatným ľuďom. Mimoriadne smutný, hlboký a bolestivý príbeh, ktorému však nechýba ani jemný humor. Manchester by the Sea pôsobí ako taká malá časovaná bomba. Bude vo vás bude postupne dozrievať a čím viac nad filmom budete premýšľať, tým väčšiu stopu vo vás zanechá. A Casey Affleck si toho Oscara odniesol úplne zaslúžene.
Ikiru (réžia: Akira Kurosawa, 1952)
Klasik Akira Kurosawa nám vo svojom diele Žiť predstavuje Kedžiho Watanabeho. Ten celý život pracoval ako obyčajný úradník. Život trávil v sivej rutinne a nemennosti. A potom zistí, že je smrteľne chorý a ostáva mu šesť mesiacov života. Kedži sa pozerá na svoj minulý život a začína si klásť otázky o tom, čo je skutočne podstatné. Učí sa znovu žiť... Vynikajúca dráma so skvelým hereckým výkonom Takashiho Shimuru. Možno je stopaž predsa len trošku pridlhá, ale oplatí sa vydržať. Film sa vám odplatí priam magickým zážitkom.
Jagten (réžia: Thomas Vinterberg, 2012)
Tento poriadne nervydrásajúci film ste zrejme videli. Rozvedený Lucas nechal minulosť minulosťou a žije si pomerne bezproblémovo. Potom však jedna z jeho maloletých študentiek Klara vypustí do obehu nemilosrdnú lož: Lucas sa pred ňou údajne vyzliekol. Celé mestečko sa prepadá do masovej hystérie a Lucas je okamžite onálepkovaný ako pedofil a násilník. Pohŕdanie a ostrakizovanie sa mení v násilie... Thomas Vinterberg nakrútil skutočne parádne vygradovanú pecku, čo s vami emocionálne poriadne zamáva. Perfektný Mads Mikkelsen, ale aj ostatní herci vám dajú pocítiť silu iracionálneho násilia voči nevinnému a zároveň odhalia temné podhubie jednej malomestskej komunity.
United 93 (réžia: Paul Greengrass, 2006)
Poctivo natočený drasťák. Verte nám, srdce vám bude búšiť ako splašené. Greengrass nám ponúka mimoriadne znepokojivý pohľad na to, čo sa 11. septembra 2001 dialo na palube letu 93. Rozklepaná kamera dodáva na surovosti a vytvára pocit, akoby ste tam sedeli tiež. A aj napriek tomu, že viete, ako sa to celé vyvinie, stále budete zvierať ruky v päsť a želať si, aby sa cestujúci dokázali zachrániť. Silné, smutné, dojemné. Bez pátosu, glorifikovania či démonizovania. Paráda.
Dogville (réžia: Lars von Trier, 2003)
Ťažký emocionálny balvan, ktorým vás Lars von Trier rozmliaždi ako krpatých chrobákov. Samozrejme za predpokladu, že dokážete prísť na chuť jeho spôsobu rozprávania a originálnej (a netradičnej) forme (obrysy domov sú len nakreslené na zemi). Do malého mestečka Dogville sa na úteku pred gangstermi uchýli mladá Grace (Nicole Kidman). Miestny intelektuál Tom (Paul Bettany) sa jej ujme a pomôže jej zaradiť sa do bežného života. Ako akt vďačnosti bude Grace pomáhať obyvateľom s rôznymi domácimi prácami. Ale nároky ľudí postupne rastú... Silné pojednanie o morálke, dobrote a ľudskom zle. Majstrovsky vygradované až do zdrvujúceho záveru.
Wristcutters: A Love Story (réžia: Goran Dukić, 2006)
Príjemná romantická dramédia o úspešných samovrahoch? A prečo nie? Depresívny mladík Zia už má po krk svojho spackaného života a rozhodne sa pre dobrovoľný odchod zo sveta. Veľa pokoja ale nenájde. Prebúdza sa totiž "na druhej strane", kde je všetko ešte horšie, než vo svete živých. Okolie je šedé, všade je bordel, ošumelé bary, na oblohe nie sú hviezdy a nikto sa neusmieva. Zia sa skamaráti so svojráznym ruským Rockerom Eugenom a krásnou Mikal, tvrajúcou na tom, že sa tu ocitla omylom a chce sa vrátiť medzi živých. Veľmi fajn road-movie/romantický príbeh poteší všetkých, čo majú radi miernu absurditu a čierny humor. Goran Dukić nám ukazuje, že aj o pochmúrnych veciach sa dá rozprávať s nadhľadom a tým de facto osláviť hodnotu života ako takého.
Synecdoche New York (réžia: Charlie Kaufman, 2008)
Pravdepodobne jeden z najdepresívnejších filmov všetkých čias (naozaj!). Nechýba mu síce cynický a absurdný humor, ale podobne zúfalé pocity nebudete mať ani pri čítaní Kafkových románov, a to je už čo povedať. Scenáristický génius Charlie Kaufman nám vo svojom režijnom debute predstavuje úspešného divadelného režiséra Candena. Ten sa rozhodne zinscenovať najväčšiu a najkomplexnejšiu hru na svete - v štúdiu postaví obrovskú kópiu New Yorku a je odhodlaný zachytiť život v celej jeho podobe a hĺbke. Ohromné, monumentálne a miestami nádherne surreálne psycho. Ale rozhodne nie pre každého.
Den brysomme mannen (réžia: Jens Lien, 2006)
Tí severania majú na podobne absurdne melancholické komédie jednoducho talent. Poctivá islandská depka. Síce jej nechýba čierny humor, ale keď sa nad celým dielom Jensa Liena zamyslíte, zistíte, že ide o vlastne veľmi smutné a neutešené podobenstvo o súčasnej spoločnosti. Hlavný hrdina Andreas prichádza do cudzieho mesta. Nevie prečo, nevie ako sa sem dostal. Nikoho nepozná, ale zdá sa, že všetci poznajú jeho a už dlho ho očakávajú. Má pripravené zamestnanie, ubytovanie, skrátka celý život. Mesto sa podobá skôr totalitnému štátu. Nečudo, že keď Andreas objaví záhadnú prasklinu v stene pivnice panelového domu, odkiaľ sa ozýva nádherná hudba, rozhodne sa prekopať na druhý koniec. Žeby sa tam nachádzal lepší svet?
Dead Poets Society (réžia: Peter Weir, 1989)
Neuveriteľne chytľavá a príjemná záležitosť a dnes už zaslúžená klasika. Peter Weir nás privádza za múry chlapčenskej strednej školy vo Vermonte. Vládne tu prísny režim, disciplína a úcta k pravidlám. Potom však na miesto profesora angličtiny dorazí John Keating (Robin Williams), ktorý tunajšiu atmosféru okamžite naruší. Študentov si získa svojou bezprostrednosťou a humorom. Začne ich učiť, ako si nájsť svoje miesto v živote, nehanbiť sa za svoj názor. Ako byť slobodný. Dead Poets Society vás doslova nabije pozitívnou energiou, chuťou skúsiť nové veci a dokáže nefalšovane ľudsky dojať (nielen v silnom závere). A Robin Williams v hlavnej úlohe samozrejme absolútne vládne.
Kto sa boji Virginie Woolfovej (réžia: Mike Nichols, 1966)
Adaptovať divadelné hry je vždy trochu rizikové. Ale našťastie, Mike Nichols si s tým poradil priam geniálne (a išlo o jeho debut!). Známu hru Edwarda Albeeho pretavil v kultový film, ocenený piatimi Oscarmi (z 13 nominácií). Ústrednými hrdinami sú dva manželské páry - Martha (Elizabeth Taylor) a George (Richard Burton) a Honey (Sandy Dennis) a Nick (George Segal). Dej sa odohráva počas jednej noci. Alkohol tečie prúdom, na povrch vystupujú mnohé kruté pravdy a postavy sa navzájom mučia sériou bizarných "hier". Depresívna pitva vzájomných vzťahov ani dodnes nestratila nič zo svojej ostrosti a aktuálnosti - vlastne je možno aktuálnejšia, než v dobe svojho vzniku. Netreba snáď pripomínať, že herecky ide o precíznu a majstrovskú prácu (nie náhodou boli všetci štyria herci nominovaní na Oscara).
Perfect Sense (réžia: David Mackenzie, 2011)
Originálna post-apokalyptická romanca, ktorá boduje hlavne ústredným nápadom a prevedením. Dej sa sústreďuje na epidemiologičku Susan (Eva Green) a šéfkuchára Michaela (Ewan McGregor) a ich milostný vzťah. Na jeho pozadí sledujeme, ako sa celý svet prepadá do chaosu. Ľudia prepadajú neznámej epidémii. Tá ich postupne zbavuje čuchu, neskôr chuti, sluchu a napokon aj zraku. Stratu každého zmyslu sprevádzajú silné emočné reakcie (depresie, agresivita...).
Mackenzieho dielo je skôr náladotvornou meditáciou, vyjadrujúcou sa k stave súčasnej spoločnosti, resp. sveta ako takého. K tomu snímke pomáhajú aj dokumentárne zábery z rôznych kútov sveta. Perfect Sense predstavuje jeden z tých filmov, čo predstavujú viacero pozoruhodných myšlienok a podnetov na premýšľanie. A samozrejme: Eva Green a Ewan McGregor sú výborní.
Revolutionary Road (réžia: Sam Mendes, 2008)
Herecký koncert Leonarda DiCapria a Kate Winslet v strhujúcej vzťahovej dráme o jednej obyčajnej malomestskej rodine v Amerike 50. rokov. Každý z manželov má stále svoje sny a túžby, cítia však, že prostredie sivej jednotvárnosti ich dusí a rozožiera zvnútra. Snažia sa z týchto pút vymaniť, ale neúspešne. Do ich vzťahu vstupuje veľká kríza. Mendesova adaptácia románu Richarda Yatesa ukazuje, že za fasádou krásnych domov ako z katalógu sa skrývajú nešťastné ľudské osudy a stereotyp, depresie a silný pocit neslobody. Mimoriadne pôsobivé a v závere skutočne emocionálne ťaživé.
Rain Man (réžia: Barry Levinson, 1988)
Egocentrický Charlie Babbitt (Tom Cruise) zistí, že má autistického brata Raymonda (Dustin Hoffman). Ich otec Raymondovi odkázal svoje dedičstvo, ale ten žije vo vlastnom svete a peniaze ho vôbec nezaujímajú. Charlie by samozrejme chcel dedičstvo zhrabnúť pre seba. A tak Raymonda unesie. Počas dlhej cesty si však obaja bratia začínajú k sebe nachádzať cestu. Notoricky známa snímka ohúri hlavne špičkovými výkonmi Cruisea a Hoffmana. Dodnes si zachováva svoju ohromnú pôsobivosť a silu.
Bonus: Short Term 12 (réžia: Destin Daniel Cretton, 2013)
Pokiaľ vás Brie Larson dostala v oscarovej dráme Room, mali by ste si rozhodne pozrieť aj Short Term 12. Už tu táto talentovaná slečna dokázala, že náročné úlohy dokáže zvládnuť ľavou zadnou. Pod taktovkou Destina Daniela Crettona si zahrala Grace, vychovávateľku v domove pre tínedžerov s rôznymi problémami (týranie, sexuálne zneužívanie...). Sama v sebe nesie bolesť z minulosti, ale možno práve preto je svojej práci úplne oddaná. Prichádza však čas, kedy sa bude musieť aj Grace postaviť svojim démonom. Emocionálne silná festivalovka, s parádnymi hereckými výkonmi, výborne napísaným scenárom a príbehom, ktorý skrátka musí chytiť za srdce.
Druhý rebríček je úspešne za nami. Je jasné, že mnoho z vás bude mať námietky, prečo sme nezaradili ten a ten film. Samozrejme, neurobili sme to preto, aby sme vám zvyšovali krvný tlak, ale skôr sme chceli dať prednosť aj snímkam, ktoré nie sú úplne známe. Mnoho sa ich sem nedostalo. Čistá ruská depresia Choď, a pozeraj sa, Návrat Andreja Zvjaginceva, ďalšie snímky Larsa von Triera, osvedčené Vykúpenie z väznice Shawshank či Forrest Gump, nezávislák Chlapci neplačú, o filmoch Michaela Hanekeho ani nehovoriac (s nimi opatrne, najmä Siedmy kontinent je kryštalický emocionálny skalpel) a mnoho, mnoho ďalších. Ešte sa však celkom nelúčime. Ako sme už spomínali v úvode, už o niekoľko dní vám prinesieme výber pozoruhodných animovaných emocionálnych diel. Takže ostaňte naladení a sledujte Filmkult!
