Jeho recenzie jedla majú takú silu, že na druhý deň vďaka nim niektoré podniky vypredávajú.
Keď si sa naposledy v našom hlavnom meste rozhodoval, kam zájsť na dobrý burger, pizzu, raňajky alebo kávu, možno ti pomohli práve obľúbené veľké recenzie na našom webe.
Veľa z nich vzniklo v spolupráci s človekom, ktorý bratislavskú gastro scénu sleduje pozorným okom a každý deň rád ochutnáva niečo nové. Hovorí si Čoje a na svojom Facebooku a Instagrame fotí a píše o dobrom jedle. Ako sám často pripomína, robí tak anonymne a bez plateného PR.
Čo človeka vedie k tomu, aby sa popri práci copywritera začal venovať takejto netradičnej aktivite? Ako sa podľa jeho slov za posledné roky Bratislava zmenila, čo sa gastronómie týka? A kde robia majitelia prevádzok stále chyby? To všetko a ešte viac sa dočítaš v našom rozhovore nižšie.
Čo prinúti človeka začať na internet písať riadky o tom, ako mu chutilo to, čo práve dojedol?
Predtým som robil s pár ďalšími ľuďmi podobnú, len trochu užšie zameranú stránku. Do jedla zabŕdla iba občas, no zistil som, že ma to baví viac než ostatné veci. Motiváciou bola ale aj istá známa bratislavská „gastro“ stránka, ktorá nezávislé blogovanie iba predstiera a v skutočnosti si na svojom obsahu robí biznis. Ozvalo sa vo mne: „Tak to skús sám, keď si taký múdry“ a hneď na to: „To si píš, že skúsim“.
Prečo pri tom neukazuješ svoju tvár a svoje hodnotenia skrývaš za pseudonym?
Na začiatku to bolo preto, že moja identita nikoho nezaujímala a ani príliš nedávalo zmysel montovať samého seba do fotiek jedla. No a dnes, keď už má Čoje aké také náznaky „mena“, to je preto, aby so mnou podniky nezaobchádzali inak než s ľuďmi, ktorí tam potom na základe mojej recenzie prídu jesť.
Darí sa ti to alebo ťa už niekde aj odhalili?
Zopár podnikov ma už asi pozná, hlavne miesta, na ktoré chodím ako štamgast a ktoré sledujú sociálne siete a časom si to spojili. Srandovné je, že o tom nikdy nezačnú hovoriť na rovinu, maximálne si vymeníme pár slov o jedle a tvárime sa, že nič, aj keď vidno, že vieme, že vieme (smiech).
Čoje v akcii
Tvojou hlavnou oblasťou záujmu je Bratislava. Dokážeš povedať, ako sa za posledné roky zmenilo naše hlavné mesto, čo sa gastronómie týka? Akým smerom sa to uberá?
Bratislava sa za posledných dajme tomu 5 rokov gastronomicky kolosálne zlepšila. Najviac za posledné dva roky a zdá sa mi, že to ešte stále ide hore. Hlavným dôvodom sú sociálne siete, ktoré totálne zmenili marketing podnikov. Zrazu nestačí zaplatiť si masívnu reklamu a nahnať všetkých bratrancov každej čašníčky, aby šupli na pár webov päť hviezdičiek. Teda niektorým to možno stále stačí, no tej „mojej“ scéne nie. Najlepšou reklamou sa stal chýr, niektoré podniky dokonca nepotrebujú nič iné a bez problémov vypredávajú. Neviem si predstaviť lepší model.
Veľký boom v Bratislave zažíva street food. Nakoľko vieme, že si už čo-to pocestoval, vieš asi kvalitu pouličného stravovania porovnať s inými svetovými metropolami. Približujeme sa im?
Bratislava patrí rozhodne medzi gastronomicky najvyspelejšie polmiliónové mestá v Európe. Skôr ako „street“ food by som to ale označil termínom „urban“ food, teda mestské jedlo, lebo do toho patria aj bistrá a malé reštaurácie so stolmi a stoličkami pod strechou. Nemám toho precestovaného zase až toľko a vždy išlo o minimálne trikrát väčšie mestá. No platí, že hoci v každom z nich bola tá špička niekde úplne inde, nadpriemer bol vždy veľmi podobný ako v Bratislave.
To je skvelá správa. Čo ti ešte u nás doma v rámci urban food chýba a rád by si tu takúto možnosť privítal?
Ešte väčšiu rozmanitosť. V Bratislave si dnes už dáš skvelú Indiu, Vietnam či Japonsko, no už nie Afganistan, Indonéziu, či Srí Lanku. Kým to človek nepozná, tak si povie, že v tom nie je až taký veľký rozdiel, ale napríklad odkedy som ochutnal Laksu, mám problém nadchnúť sa obyčajnou Tom Ka. Čo je príšerná rozmaznanosť, viem. A vždy na to myslím, keď som nútený stravovať sa na Slovensku mimo nášho hlavného mesta.
Keď sa teraz budeme baviť všeobecnejšie, čo by mala prevádzka, či už je to reštaurácia alebo stánok na ulici spĺňať, aby si sa tam rád vrátil?
Kedysi som si myslel, že dobré jedlo musí byť z poctivých surovín, pretože v tom čase to býval najčastejší rozdiel medzi dobrými jedlami a tradičným šitom. Potom sa mi stalo, že mi takéto „poctivé jedlá“ prišli občas totálne oničom a naopak nejaký „junk“ mi totálne odpálil dekel. Odvtedy už nemám predsudky. Musí to chutiť skvele. Nielen ako súčet ingrediencií, ktoré chutia dobre samostatne, ale ako celok ešte aspoň raz toľko. Vtedy to je zaujímavé. A potom nastupuje tá ďalšia rovina, napríklad, ak to je nejaké totálne obyčajné, lacné jedlo, o ktorom som si myslel, že ma ničím neprekvapí a zrazu ho ochutnám a vybuchnú mi zreničky. To sú potom tie hysterické posty, v ktorých zniem ako nadržaná tínedžerka.
Dokážeš naopak zhodnotiť, kde robia stále podnikatelia najväčšie chyby?
Opäť rovnaká story. Kedysi som si myslel, že podnikateľ nesmie podceniť tú identitu okolo toho, dať si urobiť logo a interiér od dizajnérskych špičiek a mať zmáknutý marketing. A ono to tak často aj bolo, že to bol dôkaz, že im na svojom podniku záleží a robia to s vášňou. Potom to tak začali robiť aj podniky s priemerným jedlom a ja som naopak zažil pár fantastických, ktoré občas nemali ani poriadny názov. Moja teória sa zosypala. Dnes si často všímam, že niektorí ľudia to jedlo, ktoré robia, príliš milujú a nemajú od neho odstup. Dajú všetko do toho, aby ho sprostredkovali ľuďom, no niečo v tom neklapne a oni sú hotoví, pretože nevedia urobiť dva kroky dozadu a uvedomiť si, v čom je chyba. Pritom sa stačí pozrieť na Ota Kóňu. Keď odišiel z Regal Burgeru, ktorý bol vtedy kvalitou na vrchole, paralelne to skúšal s hotdogmi a hummusom. Jeho hummus chutil skvele, no totálne pohorel na kontexte, pretože bol príliš ambiciózny, netrafil cenu, porciu, ani miesto. Hotdogy zo začiatku zase chutili priemerne, napriek tomu, že boli z poctivých surovín. Dopadlo to tak, že hummus okienko úplne zaniklo a hotdogy NYC Corner zmenili pár vecí, pričom niektoré úplne od základov. Dnes patria medzi dve, tri jedlá v Bratislave, na ktoré by som bez mihnutia oka poslal ktoréhokoľvek rozmaznaného hipstera z Williamsburgu.
Bratislavská gastronomická scéna pod palcom na instagramovom profile Čoje
Veľa ľudí nové prevádzky objaví vďaka tebe. Ako ich ale objavíš ty?
Cez mojich známych. Kopec nových vecí poznám vďaka Radovi Augustínovi a jeho facebooku Reťazce.sk, veľa skvelých tipov mám od Danky Olejníkovej, ktorá ich pozná ani neviem odkiaľ. No a na zvyšok narazím, pretože po Bratislave chodím veľa pešo, takže si skrátka všimnem, že sa niekde niečo chystá. Občas sa stane, že mi napíšu priamo majitelia. Napríklad chlapík z Roxoru mi narovinu napísal, že „videl som, že si pochválil hento, ale to je nič oproti tomu, čo robíme my“. A ja že aha, no dobre (smiech). Ale zrazu to bolo úplne skvelé, tak som o tom nadšene napísal a zhodou okolností chytil Roxor akurát dobrý buzz, takže to mohlo vyzerať aj tak, že je to moja zásluha, čo podľa mňa nebola, lebo niečo ako Roxor by sa presadilo aj bez názvu nad dverami. Niečo iné bol Punjabi Dhaba. Tip mi napísal nezainteresovaný follower. Oni boli na začiatku inak fakt jedno z najlepších jedál, aké som v Bratislave zažil, aj keď potom šli trochu dolu. Tak som o tom tak napísal. Bol to tuším môj prvý post so stovkou lajkov. Keď som tam bol prvýkrát, nebol tam okrem mňa nikto, keď vyšla moja recenzia, bolo tam zrazu konštantne natrieskané a ja som si zlízol objaviteľskú smotanu (smiech). Tú som si trochu zlízol aj vtedy, keď vyhral v mojom teste na Refresheri Burger Bar a na druhý deň vraj museli zavrieť skôr, pretože vypredali všetky burgre aj s rezervou. No napríklad tento podnik bol dosť vychýrený aj dovtedy, akurát možno v užších kruhoch.
Prejdime teraz k samotným recenziám jedla. Na svojom Facebooku máš napísané, že PR slušne odmietaš, prečo je to pre teba dôležité?
Problém so žánrom, ktorému sa venujem je, že ľudia často netušia, že miesto nezávislého a neovplyvneného názoru čítajú niečo, za čo dostal autor od „recenzovaného“ podniku odmenu alebo iný druh revanšu. PR nie je apriori zlé a môže mať kopec pozitívnych podôb. Foodblogger môže napríklad zmapovať skvelé jedlo v nejakej svetovej metropole a miesto ajfónu použiť nejakú lepšiu kameru. Ak napíše, že to bolo vďaka tej a tej leteckej spoločnosti a tú kameru mu požičal ten a ten obchod, nikto tým nič nestratil a naopak niečo na tom získali aj čitatelia. No robiť to na debila a tváriť sa, že nezávisle hodnotím jedlo a pritom som s podnikom v nejakom benefitujúcom vzťahu, je podvod.
Podla čoho si teda vyberáš, o ktorom podniku napíšeš a o ktorom nie?
Ak mi chutí, píšem. Až na zopár drobných výnimiek píšem takmer vždy iba pozitívne veci. Ak mi niekde nechutí, alebo sa mi jedlo zdá nezaujímavé, skrátka vymažem fotky a nenapíšem nič.
Či už sú to recenzie burgerov alebo pízz, články uverejnené na Refresheri majú na návštevnosť podnikov výrazný vplyv, jednému dokonca dvojnásobne zdvihli tržby. Cítiš pri ich písaní určitú zodpovednosť?
Keďže nepíšem negatívne veci, tak nie. Pretože ak sa nejakému podniku začne po mojom poste alebo článku dariť, je to hlavne jeho zásluha. Miesto zodpovednosti cítim skôr radosť, akurát občas ma štve, keď niekam začne chodiť priveľa ľudí a ja si zrazu nemám kam sadnúť (smiech).
Áno, túto situáciu dobre poznáme. Všimli sme si, ze do komentárov pod tvoje statusy sa častokrát zapájajú aj samotné prevádzky. Snažia sa ťa aj kontaktovať?
Áno a chápem ich, že sa snažia využiť každý spôsob, ako pomôcť svojmu podniku. Ale robia to našťastie celkom inteligentne a nevtieravo, maximálne sa mi chcú dodatočne odvďačiť za dobrú zmienku jedlom zdarma, čo ale tiež slušne odmietam.
Keď na internete schytá podnik kritiku, majitelia radi vytiahnu frázu "kuchár nemal svoj deň". Môže aj kvalitná prevádzka na deň zlyhať?
Pochopiteľne. Občas sa stane, že si neodpustím trochu kritiky, ak ide o nejakú moju srdcovku a záleží mi na tom, aby zostala dokonalá. No aj s týmto sa už snažím narábať opatrne, pretože ľudia sú na to hrozne citliví a pochopia to tak, že to jedlo bolo hnusné, aj keď bolo povedzme iba o trošku slabšie než bežne. Osobitou kapitolou sú faily obsluhy, za ktoré ten podnik priamo nemôže. Zažívam ich hrozne často a je mi úplne jasné, že ak by som si to s podnikom vybavil cez post na Čoje, vznikol by pod ním veľký traffic a buzz. Ale nechcem, pretože by som mohol ublížiť nesprávnym ľuďom, pestoval by som si na Čoje komunitu a náladu, ktorú až tak nechcem a ten kolektívny hejt cez sociálne siete by aj tak nakoniec bol neadekvátne prehnaná reakcia na to, že jeden čašník zabudol niečo doniesť, alebo bol na mňa nepríjemný.
Ako by mali na zlú obsluhu reagovať ľudia, ktorí práve nemajú vlastný foodblog s dosahom na tisícky čitateľov?
Nedávno som sa na túto tému bavil pod jedným postom s ľuďmi, ktorí majú svoj podnik, prípadne v ňom obsluhujú. Sťažovali sa, že ľudia píšu negatívne hodnotenia na Facebook, no na mieste obsluhe nepovedia nič. Pritom by na to vraj tá obsluha vedela reagovať a ponúknuť nápravu. Rozumiem, že ich to frustruje, no podľa mňa je úplne v poriadku, ak si ľudia tú reakciu poriešia až cez Facebook. Ak bolo to zlyhanie naozaj výnimka, negatívny ohlas sa medzi pozitívnymi stratí a podnik z toho môže vhodnou reakciou „všetkým na očiach“ vyjsť úplne na pána. Čo sa pravidelne aj deje. Pretože moja rovina ako bežného zákazníka je, že nikdy dopredu neviem, či bude čašník chápavý a ponúkne mi nápravu, alebo ma pošle do čerta. Mne osobne je nepríjemné ešte aj to, keď sa mi niekto ospravedlňuje a sype si popol na hlavu. Proste to nemám rád a výsledný pocit je vždy: nielenže som sa zle najedol, ale ešte k tomu sa cítim ako idiot.
Nové bratislavské prevádzky má Čoje dobre zmapované
S týmto máme problém viacerí. Do ktorej reštaurácie by si zobral zahraničnú návštevu na dobré slovenské jedlo?
Vyslovene slovenské jedlo? Dlhšie som tam nebol, no v Zylindri mi chutí vždy. Ale keby chcel napríklad niekto v Bratislave ochutnať bryndzové halušky, asi by som ho od toho odhovoril, pretože ich tu nerobí dobre nikto. Nanucovať cudzincovi za každú cenu slovenské jedlo je podľa mňa hrozne zbytočný zlozvyk. To tú zahraničnú návštevu radšej zavediem na legendárne Bun Bo Nam Bo z Miletičky, ktoré je fakt svetovo dobré. Napríklad Berlín mi utkvel v pamäti vďaka americkému hamburgeru z Burgermeistera, ktorý bol najlepší, aký som kedy jedol na severnej pologuli. Naopak údajne najlepší berlínsky currywurst bol iba taký, že meh.
Máš už s hodnotením jedla nejaké ďalšie plány do budúcna?
Rád by som sa tento rok zase dostal dakam von, ideálne do niektorého z miest, v ktorých je kopec kvalitných kuchýň z celého sveta. Inak mám plány najmä v rovine „spoznávať, učiť sa a zlepšovať sa“, aby som potom niekedy neskôr mohol mať aj tie ambicióznejšie.
Nerozmýšľal si, že “prejdeš na druhú stranu“ stranu a založíš si nejakú vlastnú prevádzku?
Vždy viem, aké jedlo by som robil, keby som sa podujal otvoriť si niečo vlastné. Občas si vravím, že by som na tom zarobil hrozne veľa peňazí, inokedy mám zase pocit, že to každý potrebuje spoznať a nikto to tu nerobí. Vždy potom pochválim sám seba, ako to mám skvele vymyslené a vzdychnem si, o čo všetko Bratislava prichádza len preto, že ma viac baví jesť každý deň niečo iné miesto toho, aby som varil to isté (smiech).
Kebyže môžeš do konca života jesť už iba jeden druh jedla, čo by to bolo?
Hamburger. Podľa mňa je to dokonalé jedlo. Akurát tie by som musel chodiť oveľa častejšie vybehávať na Železnú.
Čo by si na záver rád odkázal čitateľom?
Hlavne si nenechajte pokaziť chuť!
Čoje-mu ďakujeme za zaujímavý rozhovor. Skvelé recenzie, ktoré vznikli v spolupráci s týmto foodblogerom, sa ti zobrazia nižšie. Ak v našom hlavom meste hľadáš tipy na kvalitné prevádzky, neváhaj a hoď Čoje-mu follow na Facebook či Instagram.
