Aké sú dejiny Bleskovej vojny a ako tento pojem vlastne vznikol?
Nacistické Nemecko dokázalo v priebehu rokov 1939 - 1941 obsadiť väčšiu časť európskeho kontinentu. Jednotky Wehrmachtu postupovali aj naprieč severnou Afrikou. Za všetko podľa vojenských teoretikov mohla nemecká koncepcia bojovej taktiky, ktorá je v súčasnosti známa ako Blesková vojna. Čo to však z hľadiska moderného vedenia vojny znamená a aké sú súčasné poznatky o vývoji tejto koncepcie?
Teória Blitzkriegu
Blesková vojna, ktorá je vďaka úspechom Wehrmachtu známa aj pod nemeckým označením Blitzkrieg (v podstate ide o doslovný preklad), je vojenská doktrína založená na strategickom využití motorizovaných a tankových vojenských zborov. Úlohou jednotiek je čo najrýchlejšie prelomiť obranu súpera a dostať nepriateľské jednotky do smrteľného obkľúčenia. Taktika bleskovej vojny stojí hlavne na rýchlosti a momente prekvapenia, ktoré využíva vo svoj prospech. Správne prevedené manévre teoreticky vedú k decimácii a istej porážke nepriateľského vojska. Obkľúčenie alebo aj tzv. kliešťový útok totiž znamená úplné uzavretie nepriateľského vojska a odrezanie jeho zásobovacích trás a možností na prípadné stiahnutie sa z neudržateľných pozícií.
Vojenskou teóriou bleskovej vojny sa postupne zaoberali vojenské školy všetkých moderných armád
Vojsko, ktoré využíva taktiku bleskovej vojny, musí spĺňať niekoľko predpokladov, aby dosiahlo požadovaných úspechov. Musí mať dostatočné vybavenie k efektívnemu a rýchlemu postupu naprieč nepriateľským územím. Armáda pri svojom postupe prenikne hlboko na súperove územie, preto musí byť schopná nielen rýchlo postupovať, aby sa čo najrýchlejšie dostala k podpore zvyšných zborov, ale musí mať aj efektívny výcvikový program, v ktorom je každá jednotka a každý vojak dokonale pripravený na svoje úlohy. Absolútna disciplína je takisto neoddeliteľnou súčasťou úspechu, pretože jednotky musia postupovať koordinovane so zvyškom armády. Tankové a motorizované zbory musia byť schopné udržiavať kontakt s pechotou a takisto by sa všetky útočiace jednotky mali zladiť s delostreleckou a leteckou podporou. Neodmysliteľnou súčasťou je dôkladná príprava dôstojníckeho zboru a samotných vrchných veliteľov armády, ktorí si prvky bleskovej vojny osvojujú systematicky a dlhodobo. Princípom a podmienkou úspechu je totiž útočiť na strategické ciele, ktoré narúšajú nepriateľskú komunikáciu, zásobovanie a koordináciu pri manévroch. Dôstojník musí byť schopný najprv dôsledne vyhodnotiť stratégiu a ohrozenie vlastných jednotiek a na základe toho správne určiť ciele útokov, ktoré povedú hlavne k rýchlej porážke nepriateľa.
Švédsky kráľ Gustav II. Adolf
Blietzkrieg získal svoje pomenovanie až na základe úspechov nacistickej armády, no teoreticky sa bleskovou vojnou zaoberali už oveľa skôr. Niektoré prvky tejto doktríny možno nájsť u vojenských veliteľov naprieč všetkými storočiami. Pritom nie je dôležité hľadať iba vojvodcov, ktorí sa dokázali presadiť rýchlym postupom, ako napríklad, Alexander Veľký alebo Hannibal Barkas, ale hlavne veliteľov, ktorí aplikovali viaceré popisované prvky v rámci svojho ťaženia. Tu možno spomenúť, napríklad, Júlia Caesara alebo neskorších vojvodcov ako švédskeho kráľa Gustava II. Adolfa, pruského kráľa Fridricha II. Veľkého či cisára Napoleona I. V modernom ponímaní sa však koncepcia bleskovej vojny rozvinula až v 20. storočí.
Prvá svetová vojna a medzivojnová doba
Veľká vojna, ktorá postihla Európu a svet v roku 1914, priniesla v mnohých ohľadoch nové pohľady na vedenie vojny. Spočiatku sa bojujúce strany snažili v konflikte manévrovať a dostať súpera do strategicky nevýhodného postavenia, no velenie znepriatelených vojsk čoskoro zistilo, že táto vojna bola o čomsi celkom inom. Súviselo to hlavne s vývojom nových ničivých zbraní a tým nie sú myslené iba vymoženosti ako bojový plyn alebo iné technologické “vychytávky”. Aj známe a storočia využívané zbrane sa v tejto vojne využili s výrazne ničivejšími dôsledkami. Delostrelectvo, napríklad, sa stalo jedným z najdôležitejších. Kadencia, prieraznosť, kaliber alebo dostrel znamenali absolútnu zmenu v nahliadaní na vojenstvo ako také. Zopár hodín novej vojny dokázalo spôsobiť vážnejšie škody a výraznejšie straty, ako niekoľko mesiacov v predchádzajúcich konfliktoch.
Delostrelecké nábojnice po britskom útoku v Grécku
Pechota bola vyzbrojená modernými poloautomatickými puškami, no ani to nebolo nič platné proti guľometom. Jeden “Diablov vynález”, ako bol guľomet označovaný na začiatku minulého storočia, sa vyrovnal stovke pešiakom. Guľomet dokázal pokryť naozaj rozsiahle územie a znemožniť postup celým jednotkám. No aj také, na prvý pohľad, “jednoduché” veci, ako rozsiahle využitie ostnatého drôtu, výrazne ovplyvnili manévrovanie vojska na bojisku.
Európske bojiská boli plné zákopov, v ktorých bol neznesiteľný život aj bez výbuchov granátov
Na základe týchto ničivých zbraní boli čoskoro bojujúce strany nútené k prehodnoteniu svojich stratégií. Staré tradície zmizli veľmi rýchlo, no generality ich nedokázali efektívne nahradiť. Preto sa všetky zainteresované vojská uchýlili k jedinému možnému riešeniu. Začali sa zakopávať, aby sa uchránili pred dôsledkami moderných zbraní. Vojnu to v konečnom dôsledku iba predĺžilo a viedlo to k miliónom obetí, no v roku 1914 jednoducho nebolo iného východiska. Patová situácia trvala až do vyčerpania všetkých bojujúcich strán. Vojenskí stratégovia sa snažili nájsť riešenie, ako túto situáciu prekonať a dosiahnuť presvedčivého víťazstva. Teórií bolo skutočne neúrekom, no nie všetky slávili rovnaký úspech. Zavrhnuté boli hlavne tie, ktoré sa snažili prekonať silu moderných zbraní priamou cestou. Za všetky stačí spomenúť modely nepraktických štítov proti guľkám, ktoré mali síce rôzne vynaliezavé tvary a možnosti, no ich praktické využitie v boji bolo nulové.
Jeden zo štítov proti guľkám
Naopak, tie teórie, ktoré sa snažili dosiahnuť moment prekvapenia vedúceho k jasnému prielomu v nepriateľskej obrannej línii sa dostávali do popredia. Do armády sa k dosiahnutiu týchto cieľov prinášali nové technológie (napr. tank alebo útočné lietadlo) alebo sa vrátili už vyradené zbrane, ktoré pretrvali dodnes (napr. ručný granát, ktorý sa od Napoleonských vojen z armády vytrácal).
Nemecký útok pri Verdune (1916), v popredí vojaci, ktorí hádžu ručné granáty a v pozadí vojak s plameňometom
Vojenskí teoretici sa zamýšľali aj nad novými metódami a stratégiami velenia armádnym zborom a nie len nad ich výbavou a výzbrojou. Jednými z takých, ktorí sa zamýšľali nad teóriami neskôr známymi ako Blitzkrieg, boli Briti. Veľká Británia nemala v 19. storočí príliš veľa skúseností s vedením útočnej vojny. Impérium sa zameriavalo na udržiavanie svojho koloniálneho panstva, čiže skôr na prípadné obranné varianty vojny. Prvá svetová však znamenala obrat aj v ich vnímaní a britskí dôstojníci potrebovali nájsť riešenia, ktoré by viedli k dosiahnutiu želaných cieľov. Jedným z nich bol dôstojník, historik a stratég John Frederick Charles Fuller.
J. F. C. Fuller
Vo Veľkej vojne bojoval na západnom fronte, kde bol svedkom ničivého dopadu moderných zbraní, ale aj zlých rozhodnutí vojenských veliteľov. Tie často straty na bojisku iba zvyšovali. Fuller bol autorom PLAN 1919, textu, ktorý je v podstate dôsledným teoretickým vymedzením bleskovej vojny. Nie je prvým, kto prišiel s týmito revolučnými myšlienkami, pred ním sa teóriou bleskovej vojny zaoberali aj ďalší britskí dôstojníci, no Fuller vo svojom pláne britského postupu v roku 1919 pripravil dôsledný postup, ktorý mal viesť k prielomu nemeckej obrany a ukončeniu vojny práve na princípoch bleskovej vojny.
Fullerov plán spočíval na koordinovanom postupe všetkých jednotiek
Počítal s efektívnym využitím tankových jednotiek, ktoré boli dovtedy využívané na bojiskách prvej svetovej vojny absolútne neúčinne. Spolu s tankovými jednotkami malo útočiť aj letectvo (letectvo v prvej vojne plnilo skôr úlohy prieskumu nepriateľského postavenia) a tak pripraviť cestu pre britskú pechotu. Fuller, napríklad, odmietal kobercové bombardovanie územia nikoho, pretože delostrelectvo tento priestor úplne zničilo a pre tanky sa stal neschodným. Tanky mali byť práve tou silou, ktorá sa dokáže vyrovnať s ostnatým drôtom a preraziť cestu pechote. Úloha delostrelectva spočívala v tom, aby zamestnali nepriateľské línie a umožnili tak bezproblémový postup tankom. Koordinácia všetkých zložiek naraz pri jednom útoku a s výrazným rýchlym postupom, ktorý ťažil hlavne z momentu prekvapenia, bola revolučná. Podľa Fullera sa mal útok viesť nie na ktorúkoľvek líniu nepriateľa, ale na dôležité strategické miesta obrany tak, aby bola čo najrýchlejšie ochromená obrana nepriateľa. Teoretický náčrt sa nestihol nikdy realizovať, pretože vojna sa skončila v roku 1918, no britské velenie sa ním skutočne zaoberalo, ako revolučným plánom nadchádzajúcej ofenzívy.
Prvé tanky boli celkom nemotorné a navyše využívané úplne neefektívne
Po skončení vojny sa otázka obranyschopnosti stala kľúčovou. Vojenskí velitelia a stratégovia sa predháňali v tom, aby prispeli k obrane svojej krajiny čo najlepším plánom. V podstate existovali dve vážnejšie koncepcie. Prvá spočívala na vybudovaní silnej obrany na hraniciach krajiny, ktorá by bola schopná zastaviť útok nepriateľskej armády ešte skôr, než sa vojna prenesie na domáce územie. Túto teóriu razili hlavne Francúzi, ktorí zažili dôsledky Veľkej vojny priamo na svojom území. Generalita a politická reprezentácia považovala Nemecko za najväčšiu hrozbu aj do budúcnosti a ich cieľom bolo, aby ju udržali za hranicami krajiny. Preto sa politikovi a ministrovi André Maginotovi podarilo presadiť vybudovanie silno opevnenej obrannej línie na hraniciach s Nemeckom.
André Maginot
Maginotova línia sa stala symbolom zastaraného systému, ktorý bol napokon prekonaný práve bleskovou vojnou. Napriek tomu ovplyvnila obranu aj ďalších štátov Európy, ktoré svoje hranice výrazne opevňovali. Československo bolo jednou z nich a stalo sa príkladom toho, ako celá obranná línia padla na základe diplomatického diktátu.
Veľká Británia sa koncepciou bleskovej vojny zaoberala, no dôslednej ju nikdy nerozvinula. Zamerala sa na rozvoj obrany Britských ostrovov a to hlavne posilňovaním kráľovského námorníctva a neskoršej radarovej siete a špionážnej obrany krajiny.
Sovietsky zväz mal v oblasti vývoja bleskovej vojny našliapnuté veľmi dobre. Vznikali nové tankové a motorizované zbory, ktoré dosahovali vynikajúce výsledky. Červená armáda však trpela stalinskými čistkami, ktoré zlikvidovali väčšinu schopných dôstojníkov. Postupom času preto začal Sovietsky zväz strácať náskok, ktorý si vybudoval a v čase útoku Wehrmachtu to výrazne pocítil.
Francúzky ľahký tank Renault FT-17 z medzivojnového obdobia
Nemecko, ktoré sa zmietalo vo vnútorných nepokojoch a problémoch sa spamätávalo z prehranej vojny. Krajina trpela obrovským nedostatkom a likvidačnými vojnovými reparáciami. Bola to živná pôda pre všetkých dobrodruhov, ktorí ponúkali tie najjednoduchšie riešenia a sľubovali, že Nemecko vyvedú z krízy. Medzi nimi, bohužiaľ, bol aj Adolf Hitler a Nemci mu postupne zverili svoj osud a osud krajiny, aby ich voviedol do ešte ničivejšej vojny. Spočiatku tomu však nič nenasvedčovalo. Ba priam naopak. Hitler sa zdal byť skutočným spasiteľom a Nemecko dokázalo veľmi rýchlo povstať z popola. Armáda bola opäť budovaná v plnej sile a na princípoch, ktoré mali nacistom získať výraznú časť Európy v priebehu niekoľkých mesiacov. Blitzkrieg sa začal formovať z teoretického plánu do praktickej roviny.
Najväčšia sláva Bleskovej vojny
Medzivojnová doba ukázala, že mier je len túžobne očakávaná utópia, ktorá sa mala čoskoro utopiť v najväčšej vojne v dejinách. Nacistické Nemecko začalo intenzívne zbrojenie a v priebehu 30. rokov 20. storočia sa z Wehrmachtu stala najlepšie organizovaná armáda s množstvom skvelých a nadčasových vojenských technológií. V priebehu dvadsiatich rokov, ktoré delia obe svetové vojny, sa síce veľavravne hovorilo o potrebe udržania mieru, no všetky svetové mocnosti sa o to intenzívnejšie predbiehali v prípravách na ďalší konflikt. Zbrojenie malo za následok obrovský skok vo vývoji a technológie druhej svetovej vojny boli ešte ničivejšie a sofistikovanejšie ako tie, ktoré zabíjali v rokoch 1914 - 1918.
Pechota bola vybavená modernými puškami a automatickými samopalmi, ktoré mali neuveriteľne účinnú kadenciu a zároveň si zachovávali presnosť starých pušiek. Letectvo poskočilo o niekoľko úrovni a v rámci toho boli vytvorené nielen bojové stíhacie lietadlá s modernými motormi, ktoré dosahovali neuveriteľných výkonov, ale aj bombardovacie lietadlá a lietajúce pevnosti, ktoré dokázali uniesť desiatky leteckých bômb. Najdôležitejšie z hľadiska aplikovateľnosti bleskovej vojny však boli obrnené vozidlá a tanky. Tie preskočili desaťročia vývoja a v priebehu druhej svetovej vojny to boli stroje, ktoré dokázali zvrátiť priebeh boja. Nemecké a sovietske tanky boli technologicky na vynikajúcej úrovni a západné mocnosti za nimi výrazne pokrivkávali. Napriek tomu však zohrali tanky všetkých bojujúcich strán rozhodujúcu úlohu v mnohých bitkách tejto vojny. Výrazným krokom vpred bolo aj posilnenie výzbroje pechoty, ktorá dostala k dispozícii efektívne protitankové zbrane. Kým v prvej vojne to boli iba tankové míny, v druhej svetovej vojne mala pechota omnoho viac možností, ako čeliť útoku tankových jednotiek.
Ju-87 známy ako "Stuka" bol nemecký stíhací bombardér typický revom motoru počas strmlhavého letu
Hitlerove vojenské úspechy nespočívali len na dobrej výzbroji. Jeho výhoda bola aj v tom, že mal k dispozícii špičkový zbor dôstojníkov, ktorí rozvíjali doktrínu bleskovej vojny. Nevýhodou Führera zasa bolo, že ich dostatočne nepočúval a nedbal na ich rady, ale to je iný príbeh. Medzi priekopníkov bleskovej vojny patril, napríklad, Heinz Guderian. Veliteľ tankových vojsk, ktorý získal prezývku Rýchly Heinz, razil názor, že tankové jednotky môžu byť efektívne, iba ak sú rýchle a rázne. Guderian bol jedným z priekopníkov novej vojenskej doktríny a Blitzkrieg tak konečne dostával reálne kontúry k praktickému overeniu.
Heinz Guderian
Wehrmacht ho napokon aj aplikoval. Prvé pokusy boli počas Španielskej občianskej vojny (1936 - 1939), kde si nemecké velenie malo vyskúšať nové modely. Konflikt sa tak pre nemeckú armádu stal v podstate tréningovým polom, ktoré odhalilo mnohé podstatné skutočnosti pred nadchádzajúcou ostrou skúškou. Doktrína Blitzkriegu sa však práve touto vojnou v mnohých krajinách zavrhla. Jednou z nich bol Sovietsky zväz. V Bitke pri Guadalajary (18. máj 1937) porazili republikánske jednotky pod vedením sovietskeho generála Pavlova talianske tankové zbory, ktoré hájili záujmy Frankových fašistov. Pavlovova správa znamenala, že v Sovietskom zväze boli tankové zbory zrušené a začlenené do pechotných oddielov, ako podporné súčasti. V podstate iba nemeckí pozorovatelia si všimli, že talianske ľahké tanky boli porazené kvôli vlastným chybám a to najmä preto, že nezabezpečili svoje zásobovacie trasy. Stali sa tak, bez leteckej podpory a dostatočného množstva paliva, jednoduchým cieľom pre sovietske tanky typu BT-5. Z talianskej porážky si teda iba nemeckí vojenskí poradcovia zobrali užitočné informácie, ktoré obohatili doktrínu Blitzkriegu a napomohli k jej rozvoju, narozdiel od ostatných štátov, ktoré od nej na základe skúseností zo Španielska upúšťali.
Sovietsky tank BT-5
Wehrmacht mal preto na začiatku vojny strategickú výhodu. Svojich súperov dokonale zaskočil efektívnou bleskovou vojnou. Prvá ostrá skúška prišla pri invázii do Poľska. Plán útoku pripravil Gerd von Rundstedt. Poľsko zostalo absolútne zaskočené a ochromené silou a rýchlosťou nemeckého útoku. Sovietske a Slovenské jednotky sa na Wehrmacht ani z ďaleka nedoťahovali. Nemci vytvorili plán s dokonalým kliešťovým útokom, ktorým ochromili celú poľskú obranu. Von Rundstedt velil Armádnej skupine Juh, ktorá útočila zo Sliezka a severného Slovenska a generál von Bock útočil zo svojimi divíziami z Pruska. Postup bol neuveriteľne rýchly a Poľská obrana sa nezmohla prakticky na žiaden výraznejší odpor. V priebehu šiestich dní bolo Poľsko vymazané z mapy Európy.
Gerd von Rundstedt
Nasledoval útok na západ. Strojcom tohto plánu bol ďalší veľký nemecký stratég - Erich von Manstein. Francúzsko spoliehalo na nepriechodnosť Maginotovej línie, nepočítalo však s jednoduchým riešením, ktoré Nemci uskutočnili. Obišli ju. Problém spočíval v tom, že Nemecko tým napadlo aj suverenitu neutrálnych krajín Beneluxu. Spojenci sa pritom chybou nemeckého velenia dostali k pôvodným plánom útoku na západ. Inváziu do neutrálneho Belgicka považovali za hlúposť a celý plán za podvrh. Manstein dokázal využiť aj túto skutočnosť vo svoj prospech.
Erich von Manstein
Vojsko, ktoré útočilo na Belgicko, Luxembursko a Holandsko malo za úlohu vylákať francúzske a britské jednotky severnejšie od Maginotovej línie. Druhá skupina armád mala tieto jednotky následne napadnúť z boku, potom čo by prešla Ardenami. Spojenci považovali pohorie Ardeny za neprechodné a preto mu nevenovali príliš veľa pozornosti. Už vôbec nepočítali s tým, že by tadiaľ mohli prejsť aj tankové a obrnené zbory. Tretia skupina armád mala zavrieť Spojencov v oblasti Beneluxu z juhu. Mansteinov plán označovali mnohí velitelia za príliš riskantný, no jeho úspešné prevedenie znamenalo minimalizovanie škôd a strát na nemeckej strane a rýchlu porážku Spojencov. Plán napokon podporil von Rundstedt a aj samotný Hitler. Ako sa neskôr ukázalo, bol to správny ťah, ktorý znamenal katastrofálnu porážku Spojencov.
Nacisti boli celkom opantaní eufóriou dosiahnutých víťazstiev a stratégia bleskovej vojny sa javila ako jediná prijateľná voľba aj do budúcnosti. Hitler preto reagoval predstavením plánu na útok proti Sovietskemu zväzu. Iba malá časť generálneho štábu si uvedomovala rezervy a skutočné možnosti Wehrmachtu a ešte mizivejšie percento vedelo, že Operácia Barbarossa je v absolútnom rozpore s doktrínou bleskovej vojny. Podľa plánu mali nacisti zaútočiť v troch hlavných smeroch: Leningrad (Skupina armád Sever), Moskva (Skupina armád Stred) a Ukrajina - Kaukaz (Skupina armád Juh).
V počiatkoch ofenzívy sa stratégia javila opäť ako nezlomná. Sovietske velenie bolo útokom totálne zaskočené a to aj napriek tomu, že o prípravách podávali do Moskvy správy rôzne zdroje. Spočiatku sa preto Barbarossa vyvíjala presne podľa predstáv doktríny bleskovej vojny a Wehrmacht postúpil v krátkom čase hlboko do vnútrozemia Sovietskeho zväzu. Až neskôr sa ukázalo, že celá operácia bola fatálna chyba, no to je takisto iný príbeh.
Spojenci postupne našli taktiku voči nemeckej bleskovej vojne
Spojenci sa neskôr sami naučili využiť teóriu bleskovej vojny vo svoj prospech. Dokázali sa proti nemeckým útokom efektívne brániť, ale tiež vedeli zaútočiť presne podľa pravidiel Blitzkriegu. Západní spojenci to preukázali, napríklad, na africkom bojisku alebo pri vylodení na Apeninskom polostrove. Červená armáda zasa predviedla učebnicový kliešťový útok pri Stalingrade alebo v rámci Operácie Bagration, keď v roku 1944 nemecké vojská obkľúčila v Bieloruských močiaroch. Rozsiahle útoky Spojencov sa ku konci vojny realizovali čoraz jednoduchšie, keďže Wehrmachtu dochádzali všetky sily a zásoby. Napriek tomu kládli nacisti srdnatý odpor do posledných dní európskej fázy vojny.
Po druhej svetovej vojne
Blitzkrieg síce zažil svoju zlatú éru v prvých fázach druhej svetovej vojny, no táto doktrína je dodnes živá. Vyučuje sa na všetkých dôstojníckych školách a bola takisto využitá aj v praktickom boji v moderných konfliktoch. Tie sa, našťastie, stále vedú viac-menej tradičným spôsobom a napriek hrozbe nukleárnych zbraní, neboli (zatiaľ) využité v rozsiahlej miere. Konvenčné bojové spôsoby sa preto objavujú vo všetkých vojenských konfliktoch po druhej svetovej vojne. Doktrína bleskovej vojny v nich bola využitá naplno a to buď priamym prispôsobením taktiky (napr. Šesťdňová vojna v rok 1967 alebo Jomkipurská vojna v roku 1973) alebo prísnou operačnou koordináciou všetkých jednotiek (napr. Operácia Púštna búrka 1990 - 1991).
Izraelské tanky počas tzv. Jomkipurskej vojny
Vo všetkých týchto konfliktoch sa bojujúce strany spoliehali na svoje obrnené jednotky, ktoré boli výrazne podporované letectvom a pechotou. Tanky a obrnené vozidlá sa tak stali hlavným pilierom súčasného vojenského konfliktu a doposiaľ obstáli v takmer každom prostredí. Výnimkou boli možno len boje v Indočíne, kde džungľa predstavovala výrazný problém pre efektívne využitie obrnenej techniky. Naopak, napríklad, séria arabsko-izraelských konfliktov ukázala, že Izrael vklinený medzi svojich nepriateľov, dokázal odolávať početnejšej presile práve svojou rýchlosťou a taktickým manévrovaním, ktoré viedli k výraznému bodu prekvapenia nepriateľa a jeho absolútnemu ochromeniu.
Púštna búrka
Blitzkrieg sa napriek mnohým nedostatkom javí, ako jedna z najmodernejších taktických vojenských doktrín, ktorá vie byť platná aj v súčasnosti. Už síce nedosahuje takej popularity, akej sa jej dostávalo v nacistickom Nemecku, no stále má čo ponúknuť.
