Ak si človek nedá pozor, môže skončiť s vážnymi omrzlinami.
Na Slovensku sa radi sťažujeme na čokoľvek, čo nás práve naštve. Ak sa chceme rozprávať o počasí, v zime máme problém, že príliš často sneží a je chladno a v lete sa nám zase zdajú teploty privysoké. Druhý problém však ešte nikdy v živote neriešili obyvatelia najsevernejšieho trvalo obývaného miesta na celej planéte, ktoré sa volá Alert a je tam doslova ohromná zima. Osada menom Alert leží na kanadskom Ellesmerovom ostrove a pomenovanie osada v skutočnosti nie je až také presné, pretože Alert je v skutočnosti kanadskou vojenskou a meteorologickou stanicou.
O tom, ako ďaleko od civilizácie sa Alert nachádza svedčí aj niekoľko zaujímavých faktov súvisiacich s jeho umiestnením. Ak by si sa rád dostal do najbližšej civilizácie, potom by si musel prejsť cez 540 kilometrov do Grónska a keby si chcel navštíviť Edmonton, čo je zrejme najbližšie kanadského veľké mesto, musel by si zvládnuť porciu 3475 kilometrov, čo samo o sebe znie tragicky, ale tento pocit sa ešte znásobuje pri informácii o tom, že dokonca aj švédsky Štokholm je od Alertu bližšie, pretože je vzdialený 3282 kilometrov. Okrem vzdialenosti od škandinávskych miest bola vojenská základňa v Alerte dôležitá najmä v druhej polovici minulého storočia, keď vrcholila studená vojna a Američania sa so svojimi spojencami snažili odpočúvať Sovietov všetkými možnými spôsobmi. Práve Alert bol vďaka jeho pozícii skvelým miestom na zachytávanie sovietskej komunikácie, pretože je bližšie pri Moskve než pri kanadskom hlavnom meste Ottawa.
Prvou základňou v Alerte však nebola tá vojenská, ale práve meteorologická stanica, ktorá vznikla ešte v roku 1950. Vojaci prišli meteorológom robiť spoločnosť až o osem rokov neskôr a postupom času tam v jednej chvíli žilo až viac než 200 ľudí naraz, čo sa na prelome storočí zmenilo a Alert kvôli skončeniu studenej vojny nebol už taký potrebný. V súčasnosti by tam malo žiť okolo 80 vojakov a rôznych ďalších pracovníkov, pričom život v Alerte vôbec nie je jednoduchý. Okrem obrovskej vzdialenosti od civilizácie by problémom mohli byť aj teploty, keďže najnižšia nameraná teplota v tejto oblasti dosahovala až -50 stupňov Celzia a priemerná teplota vo februári tam klesá na okolo -30 stupňov Celzia. Ak by si teda vojaci nedávali pozor, ľahko by mohli prísť ku vážnym omrzlinám a pri udržiavaní dobrej nálady im nepomáha ani fakt, že na štyri mesiace v roku tam slnko vôbec nevychádza a ak potom konečne vyjde, nikdy sa nedostane nad ich hlavy, ale jeho lúče dopadajú na povrch z približne 30-stupňového uhla. Vojaci sa preto do Alertu dostávajú výlučne na polročné turnusy a ak im skončí služba, svoj voľný čas sa snažia v čo najväčšej miere tráviť spoločne, aby sa pri všetkých existujúcich vplyvoch nezbláznili. Kanaďania tam pravidelne raz či dvakrát do týždňa lietajú vrtuľníkmi a doplňujú zásoby, pričom v základni sú neustále zapnuté televízory so správami či rôznymi filmami, aby mohli neustále zamestnávať svoje mysle.
Bežný smrteľník by sa na Alert síce nedostal, keďže doprava autom neprichádza do úvahy kvôli zamrznutému a zradnému terénu všade naokolo a vážne pochybujeme, že by sa našlo množstvo odvážnych dobrodruhov, ktorí by chceli zaplatiť za to, aby sa mohli na týždeň či dva dostať na jedno z najfascinujúcejších a zároveň aj najdepresívnejších miest na Zemi.
