Vášnivý umelec nominovaný na Oscara za Captain Fantastic v sebe skrýva viac, ako by ste čakali.
S odstupom takmer dvoch dekád je dnes nespochybniteľné, že veľkolepý trojdielny epos Pán Prsteňov je novodobou klasikou a svoj status legendy vo filmovej histórii zapečatil neporušiteľným cementom.
Nejednému skvelému hercovi pritom priniesol svetovú slávu a uznanie. Aragorn Vigga Mortensena sa stal azda najobľúbenejším hrdinom svojho času a ani dnes nestráca nič zo svojej príťažlivosti.
Americký herec s dánskými koreňmi si účasť na produkcii podobných rozmerov už nikdy nezopakoval, čo hovorí veľa o jeho umeleckých prioritách a hodnotách. V roku 1999 však takmer prepásol aj Jacksonove opulentné dielo.
Do prvej klapky ostávali dni a keď sa režisér rozhodol, že Stuart Townsed nie je najlepšou voľbou pre rolu Aragorna, ponuku dostal Mortensen. Ten však podľa vlastných slov nemal sprvu príliš veľký záujem sa do podobného projektu pustiť a misky váh naklonilo až naliehanie jeho syna Henryho, vášnivého čitateľa Tolkienovho diela.
Po troch ďalších rokoch herca, ktorý dovtedy odpovedal na listy fanúšikov vlastnoručne písanými listami, pohltil úplne nový rozmer slávy.
Keď príde na rozhodovanie o príjmaní nových ponúk, má dnes už 58-ročný Mortensen povesť veľmi selektívneho herca. Aj vďaka tomu sa dočkal svojej druhej nominácie na Oscara. Po Eastern Promises sa hercovou ďalšou príležitosťou na plešatú sošku stala snímka Captain Fantastic.
Skromný a tvrdo pracujúci umelec spravidla robí už len na menších projektoch, kde dostáva možnosť hrať komplikovanejšie postavy a doposiaľ nikdy nesklamal. „V skutočnosti nemám žiaden plán okrem vyhľadávania projektov, ktoré budú ľudia pozerať aj 10 rokov po ich vydaní.“
Napriek Mortensenovmu tvrdeniu sa pri pohľade na jeho prácu ponúka jedna opakujúca sa téma - rodičovstvo. Okrem A History of Violence či post apokalyptickej The Road hrá otca aj v Captain Fantastic a ako sme spomínali, svojmu skutočnému synovi do veľkej miery vďačí za Pána Prsteňov.
„Byť rodičom naučí človeka značnej pokore,“ povedal herec pre The Guardian. „Sľubujete si, že neurobíte tie isté chyby ako vaši rodičia, no samozrejme, nevyhnutne sa mnohých dopustíte tiež.“
Viggo Peter Mortensen Jr. sa narodil 20. októbra 1958 na Manhattane americkej matke Grace Gamble a dánskemu otcovi Viggovi Peter Mortensenovi Sr. Pár sa spoznal v Nórsku. Krátko po narodení syna sa rodina presťahovala do Venezuely, odkiaľ po čase zamierila do Dánska, aby sa nakoniec usadila v Argentíne.
Tu Viggo navštevoval základnú školu a pochopiteľne sa naučil plynulej španielčine. Ako 11-ročný bol svedkom rozvodu svojich rodičov. S matkou sa následne presťahoval späť do New Yorku, kde dokončil strednú školu a neskôr získal vysokoškolský titul zo španielčiny a politológie.
Po absolvovaní univerzity v roku 1980 zamieril do Európy. Zakotvil najskôr v Španielsku, neskôr sa presťahoval do Anglicka a pred návratom do Spojených štátov žil aj v Dánsku.
Počas obdobia v Európe vystriedal viaceré zamestnania, medzi ktorými by sme našli šoférovanie kamiónu či prácu v kodaňskom kvetinárstve. Do Ameriky zamieril pre túžbu začať hereckú kariéru.
Na rozdiel od väčšiny úspešných hercov zažil svoj debut na plátne o čosi neskôr. Pri premiére filmu Witness v roku 1985 mal Mortensen už 27 rokov. Pre niekoho môže byť prekvapením aj fakt, že herec mal pri natáčaní trilógie o prsteni moci už 43 rokov.
Všetko navyše nasvedčuje tomu, že Viggo s pribúdajúcim vekom neprestáva zrieť ako dobré víno. Jeho oddanosť úlohám je často preberaná téma a krásne ju vyobrazujú napríklad slová chvály olympijského šermiara Boba Andersona trénujúceho hercov Pána Prsteňov v zaobchádzaní s mečom.
Anderson podľa vlastných slov nikdy netrénoval lepšieho šermiara, než akým sa Mortensen stal pri neúnavných prípravách na akčné scény.
Podobne ako mnohí jeho kolegovia sa tiež naučil Tolkienovej elfštine a pamätným je aj moment výkriku skutočnej bolesti, keď si herec zlomil prst na nohe kopnutím do prilby mŕtveho nepriateľa.
Mortensen nemá problém otvorene sa rozprávať o politike či sociálno-politických problémoch a situáciách, no zároveň priznáva, že z niektorých vecí je už unavený. Pre The Guardian uviedol ako príklad senzáciechtivosť mnohých médií.
Pri premiére Captain Fantastic na Sundance sa reportér Mortensena spýtal, aký je jeho názor na rozšírenie diverzity členov Akadémie pred tohtoročnou ceremóniou.
„Povedal som: ’Znie to fajn. Ale pri Oscaroch sa vždy musíte pozerať skôr na peniaze. Nesprávne rozhodnutia sa dejú každý rok najmä pre finančnú stránku veci. Pretože Oscary sú do značnej miery kšeft. Áno, čierni herci, domorodí Američania, Aziati či Hispánci sú často neprávom prehliadnutí, no mnoho bielych hercov takisto.’ Deň na to je interview odvysielané a jediné čo hovorím, je ’bieli herci sú neprávom prehliadaní’. Samozrejme, okamžite sa na mňa znesie spŕška kritiky, lebo v očiach ľudí som automaticky len privilegovaný beloch z Hollywoodu. Vtedy som si pomyslel ’OK - mal som povedať len áno.’“
Po debute vo filme Witness sa Mortensen stal vo filmárskych kruhoch veľmi rýchlo známy svojou ochotou študovať materiál do nevšednej hĺbky.
Pre Cronenbergove Eastern Promises si nechal svoje dialógy preložiť do ruštiny a následne si autenticitu prekladu overoval u náhodných ľudí, ktorých stretol počas cestovania po Moskve a St. Petersburgu. Hercova povaha sa odzrkadlila na jeho prístupe k výchove syna Henryho.
Hoci tvrdí, že dieťa sa napokon do značnej miery definuje samo, prenajímal svojmu synovi rozprávky na videu, aby nevidel TV reklamy a sršal hrdosťou, keď sa malý Henry nepridal k všeobecným ováciám k Titanicu - Mortensen nie je veľkým fanúšikom konvenčných príbehov.
„Peniaze, ktoré som zarobil, boli pri výchove veľmi užitočné, keďže mi umožnili vystaviť ho odlišným kultúram.“ No a osud chcel, aby mal Henryho umelecký vkus seizmický vplyv na keriéru svojho otca - spomínaná záľuba v Tolkienovi.
Pre tak sebestačného človeka, akým Mortensen je, bol filmový priemysel často zvláštnym miestom. Je známe, že nemá práve v láske hercov, ktorí sa nechávajú rozmaznávať.
Na otázku, či je za podobné zaobchádzanie s hercami zodpovedná najmä big-budget produkcia má jasnú odpoveď: „Môže byť. No problém je, že ľudia sa rozmaznávať nechajú. Ako herec udávate tón. Mladí herci potom často vidia tých ostrieľanejších správať sa ako deti: Chcem ten najväčší príves. Chcem ísť so svojou rodinou na premiéru do všetkých týchto krajín a distribútor mi musí zaplatiť hotel a cestu. Pritom úplne ignorujú fakt, že všetky tieto výdavky často štúdiu neuveriteľne obmedzujú schopnosť zaplatiť ďalší film. Nechajú svojich agentov zaplniť zmluvu privilégiami a potom argumentujú ’Ale ja to mám v kontrakte’, ako keby s tým nemali nič spoločné. Pre dospelého človeka to nie sú práve dobré výhovorky.“ Rozbehnutý Viggo pokračuje: „A spôsob, akým sa chovajú na pľaci, ako sa správajú k ostatným. Mnoho skúsených hercov odchádza v momente, ako nie sú v zábere alebo odvádza tak mizernú prácu, že je jasné, ako im je daný projekt ukradnutý. Raz som musel požiadať herca, s ktorým som natáčal dialóg a jeho zábery boli hotové, aby sa na to radšej vykašľal. ’Vyzeráš unavene, prečo nejdeš domov? Ja tú scénu radšej dokončím s niekým zo štábu.’“
„Hovorím to bez prezrádzania konkrétnych mien, no ide len o jeden príklad z tuctov. Často sa stretávate s veľkou súťaživosťou poháňanou týmito oceneniami a ceremóniami. Zažil som hercov prijímajúcich ponuku len aby mohli byť nominovaní. Snažiacich sa ukradnúť si pre seba celé scény. Rozhodnú sa plakať, lebo to im dozaista zaručí nomináciu a herec oproti nim je im ukradnutý. Ale to sa stáva aj v nezávislých snímkach, nie je to žiadna výhrada štúdiových projektov ani amerických filmov. Zažil som to aj v Londýne.“ Mortensen na záver dodáva: „Film funguje, lebo ľudia sa prispôsobujú jeden druhému a pracujú spolu. No a ak tak nekonajú... Filozof Lao Tzu raz povedal ’ak nezmeníte smer, ktorým sa uberáte, skončíte tam, kam smerujete.“
Bezprostredný prístup Vigga Mortensena vzbudzuje obdiv, no dozaista si nájde aj svojich odporcov. Je však príjemné počúvať známeho človeka, ktorý neskrýva to, kým je, len aby oslovil čo najširšiu cieľovú skupinu. Koniec koncov, Mortensen nevyžaruje príliš veľký záujem o slávu.
Rozhodne venuje väčšinu svojej pozornosti práci. Nie je totiž iba rešpektovaným hercom. Predstaviteľ Aragorna je vášnivým umelcom na mnohých frontoch - píše básne, je uznávaný fotograf a maliar, vydal 17 hudobných albumov a v neposlednom rade založil vlastné knižné vydavateľstvo (Perceval Press).
To rozbehol za peniaze z Pána Prsteňov a venuje sa najmä publikovaniu neznámych autorov, ktorých práca by sa inak nemusela dostať do povedomia. Sám Mortensen vydal 18 publikácií - zbierky básní, fotografií či obrazov.
Podobne, ako mnohé jeho maľby a básne, je aj jeho hudba často veľmi abstraktná a poslucháčov si nenájde ľahko. Na niekoľkých zo svojich 17 albumov spolupracoval s gitaristom pôsobiacim pod menom Buckethead.
Za zmienku stojí určite aj fakt, že skladbu „Aragorn’s Coronation“ z Pána Prsteňov herec sám naspieval a je aj autorom hudby. V extended verzii z jeho pier zaznie aj „The Lay of Beren en Lúthien“. A aby toho nebolo málo, spomínané básne píše Mortensen v troch rozličných jazykoch - angličtina, španielčina a dánčina.
Mortensen, plynulo ovládajúci šesť jazykov (angličtina, španielčina, francúzština, dánčina, taliančina a elfský jazyk) je známy pre mnohé fascinujúce príbehy z natáčania legendárnej trilógie. Zakončil ju kúpou dvoch koňov, na ktorých počas natáčania jazdil, pretože si k nim vybudoval citové puto.
Sám si umýval a zašíval svoj kostým a svoj meč nosil bez ohľadu na to, či sa práve točilo. Hovorí sa, že v jeden večer naňho pre vášnivé oháňanie sa mečom na lokálnom parkovisku niekto dokonca zavolal políciu.
Okrem zlomeného prstu si pri jednej bojovej scéne odštiepil kus zubu, napriek protestom bol odvedený k zubárovi a ešte v ten istý deň pokračoval v natáčaní. Nič z vyššie spomenutého však dozaista nemôže konkurovať točeniu scény v rieke, kedy sa mal Mortensen zachytiť pod kameň a takmer utopiť.
Nie len svojím hereckým talentom, ale aj obrovskou oddanosťou samotnej postave sa stal jedným z najdôležitejších striepkov v mozaike monumentálneho diela zapísaného v dejinách kinematografie zlatým písmom.
