Legendárne snímky nám odhaľujú zákulisie svojich šatníkov.
Od roku 1929 udeľuje Akadémia filmových umení a vied prestížne ceny Oscar. Galavečer sa odohráva v americkom Dolby Theatre v Los Angeles a každoročne ho sledujú milióny divákov po celom svete. Pri príležitosti blížiacich sa Oscarov sme sa rozhodli priblížiť vám zákulisie jednej z najzaujímavejších filmových kategórií rovnako dôležitej ako tie ostatné. Kostýmy pomáhajú hercom a herečkám transformovať sa do charakteru a premeniť sa na postavu, ktorú stvárňujú. Mnohokrát sú za tým mesiace tvrdej práce, ktoré ako diváci nevnímame. Prostredníctvom tohto článku nazriete do zákulisia procesu výroby a dozviete sa rôzne zaujímavosti ohľadom filmových kostýmov.
Cena za kostýmový dizajn sa udeľuje od roku 1949, kedy bola kategória rozdelená na dve podskupiny a to Best Costume Design, Black-and-White a Best Costume Design, Color. V podskupine Black-and-White si ako prvý odniesol Oscara kostýmový dizajnér Roger K. Furse za drámu Hamlet a za farebné prevedenie kostýmov Dorothy Jeakins za film Joan of Arc. V oboch podskupinách získali nomináciu len dve snímky. V roku 1958 a v roku 1959 sa tieto podskupiny zlúčili do jednej kategórie, len aby sa o rok na to opäť rozdelili do pôvodnej podoby. Od roku 1967 funguje opätovne ako samostatná kategória až do súčasnosti. Akadémia sa v tomto roku rozhodla, že neudelí cenu filmom zo súčasného prostredia, čo dodržiava dodnes. Vo videu nižšie môžete vidieť ako prebiehalo udeľovanie cien Akadémie v roku 1949, konkrétne vyhlásenie víťazov za kostýmovú tvorbu poprvýkrát v histórii Oscarov.
Všetky kategórie podliehajú prísnym pravidlám. Bližšie k oceneniu za najlepší kostýmový dizajn bude mať iba ten film, na ktorom pracoval kostýmový dizajnér. Kvalifikáciu určujú členovia Odborov kostýmových dizajnérov, ktorí hlasujú na spoločnom stretnutí. Päť filmov s najväčším počtom hlasov potom putuje do konečného hlasovania, o ktoré sa postarajú aktívni a žijúci členovia Akadémie.
Získať členstvo v Odbore kostýmových dizajnérov nie je jednoduché. Pozvánku do členstva určuje Akadémia, tá ju udeľuje kostýmovým dizajnérom, ktorí sa vyznamenali svojou prácou a stali sa významnou osobnosťou v tejto oblasti alebo získali nomináciu v kategórii Costume Design. Taktiež majú šancu dizajnéri a návrhári, ktorí sa podieľali aspoň na šiestich celovečerných filmov predstavujúcich vysoký štandard podľa Akadémie. My sme pre vás vytvorili výber projektov ocenených zlatou soškou za kostýmovú tvorbu a reprezentujúcich impozantné umenie, ktoré sa nám vrylo do pamäti.
Some Like It Hot (1959)
Hollywoodsky kostýmový dizajnér Orry Kelly obliekal slávne herečky ako Bette Davis a Katharine Hepburn. V romantickej komédii Niekto to rád horúce sa musel popasovať so ženskými šatami pre mužské postavy. Herci Tony Curtis a Jack Lemmon sa premenili na ženy nielen vďaka kostýmom, ale aj make-upu. Obaja trvali na tom, že musia mať rovnako ako Marilyn ušité šaty od Orryho Kellyho, aby vyzerali glamour a nenosili oblečenie z druhej ruky. Kabaretný tanečník Babette ich učil chodiť v podpätkoch. Po týždni Lemmon odmietol jeho pomoc, pretože sa nechcel pohybovať ako žena, ale ako muž snažiaci sa kráčať ako žena. Keď prešli dokonalou zmenou na opačné pohlavie, otestovali okolie tým, že sa prechádzali po Goldwyn štúdiách. Zakotvili na dámskych toaletách, kde si skontrolovali make-up pred zrkadlom a napodobňovali typické ženské činnosti. Žiadna z prítomných dám sa nesťažovala na mužskú prítomnosť, čo ich presvedčilo o dokonalej premene.
Pre Marilyn Monroe vznikali kostýmy odrážajúce jedinečný sexappeal bez toho, aby pôsobili vulgárne. Kokteilové šaty vyvolali škandál, pretože miestami odhaľovali poprsie. V čiernom prevedení so všívanou podprsenkou boli ozdobené flitrami, korálkovými strapcami a nášivkami v tvare motýľa. V týchto šatách musela herečka sedieť na klavíri, pretože v čase natáčania bola tehotná. V striebornej verzii má na zadnej časti vyšité srdce. Marilyn častokrát meškala na natáčanie, Lemmon a Curtis ju čakali oblečení a nalíčení. V roku 1960 sa Orrymu Kellymu podarilo premeniť nomináciu na výhru v podobe zlatej sošky v kategórii Best Costume Design, Black-and-White.
Cleopatra (1963)
Predstavy o štýle obyvateľov Egypta vytvorila hlavná kostýmová dizajnérka Irene Sharaff so svojimi pomocníkmi Vittoriom Ninom Novaresem a Renié Conley. Snímka Cleopatra je považovaná za jeden z najdrahších filmov všetkých čias a na kostýmy bol použitý rozpočet 194 800 dolárov. Aby obliekli každého jedného člena hereckého obsadenia, museli ušiť 26 000 kostýmov. Pre vojská vzniklo 8 000 párov topánok. Cleopatrin plášť bol zhotovený z 24 karátového zlata, ušitý z tenkých kožených pásov v zlatej farbe, posiaty tisíckami korálikov, perličiek a flitrov. Dizajnérka ho navrhla tak, aby vyzeral ako krídla Fénixa. Herečka Elizabeth Taylor počas filmu vystriedala 65 rôznych kostýmov, čo predstavovalo v tej dobe rekord.
V roku 2012 sa tento legendárny zlatý plášť predal na aukcii za 59 375 dolárov. Herečka Debbie Reynolds sa počas života venovala zberateľstvu filmových kostýmov, kamier a plagátov. V 90. rokoch svoju rozsiahlu súkromnú zbierku uložila do múzea, v ktorom uchovávala ich existenciu a históriu. V roku 1997 múzeum skrachovalo a zberateľské skvosty poputovali na aukcie. Niekoľko kusov pochádzalo aj z Cleopatry, ako napríklad červená čiapka so zlatou kobrou, ktorá sa vydražila v roku 2011 za 86 000 dolárov. Irene Sharaff sa podarilo v priebehu kariéry získať 5 Oscarov, napríklad za muzikál West Side Story či za film Who´s Afraid of Virginia Woolf?. V roku 1964 si snímka Cleopatra odniesla štyroch Oscarov a Irene Sharaff prebrala cenu v kategórii Best Costume Design, Color.
My Fair Lady (1964)
Filmové spracovanie muzikálu o kvetinárke Elize Doolittle (Audrey Hepburn) a snobskom profesorovi Henrym Higginsovi (Rex Harrison) zapôsobilo na divákov aj krásnymi a elegantnými šatami. Anglický módny fotograf a dizajnér Cecil Beaton navrhol všetky kostýmy zobrazujúce rozdielne sociálne vrstvy Edwardianského Londýna. Bohaté dámy nosia rôznofarebné šaty s extravagantnými aplikáciami, veľké klobúky a perie vo vlasoch. Naopak ženy z robotníckej triedy chodia po uliciach v jednoduchom oblečení hnedých, sivých a čiernych tónov. Eliza po čase prechádza zmenou šatníka, obnosené handry vystriedajú vkusné modely. Beaton trval na tom, aby sa Audrey v prvotnej fáze premeny pohybovala ako nemotorné dievča s kvetinami. Scéna na dostihoch predstavuje prehliadku množstva kreatívnych čiernobielych ženských kostýmov a veľkých klobúkov. Všetci muži sa predviedli v rovnakom šedom obleku až na Henryho Higginsa. Na Elizinom klobúku si môžeme všimnúť rôzne kvetinové ozdoby, ktoré pomedzi ostatných vynikajú. Ružové pastelové šaty dokazujú, že z chudobnej milovníčky kvetov sa stala skutočná dáma.
Pre film vzniklo 1500 kostýmov. Niektoré sa predali súkromným zberateľom a niektoré skončili v archíve štúdia Warner Bros. Herečka Debbie Reynolds vlastnila róbu z dostihov, ktorá sa aukcii predala za 3 700 000 dolárov. Režisér George Cukor a Cecil Beaton mali na pľaci menšie nezhody. Beaton spomaľoval natáčanie fotením hercov v kostýmoch. Pózovanie pre portréty ich preťažovalo, čo vyústilo k opakovaným sťažnostiam režiséra. Beaton v tom nejaký čas pokračoval až jedného dňa prestal chodiť na pľac. Na promo fotografiách vidíme herečku Audrey Hepburn v rôznych kostýmoch, v ktorých sa ona samotná vo filme neobjavuje. Fotografie boli zhotovené za účelom propagácie a šaty poputovali do rúk herečiek, predvádzajúcich sa na konských pretekoch. V roku 1965 získal muzikál My Fair Lady 8 zlatých sošiek, napríklad v kategórii Best Picture, Best Director, Best Sound či Best Costume Design, Color.
Star Wars: Episode IV - A New Hope (1977)
Kostýmový dizajnér John Mollo úzko spolupracoval s režisérom Georgeom Lucasom. Na vzniku kostýmu Dartha Vadera sa podieľal aj ilustrátor Ralph McQuarrie, ktorý predložil Mollovi svoj návrh a ten ho doviedol do konečnej podoby. Helma Dartha Vadera vychádza z nacistických heliem, ktoré sa nosili počas druhej svetovej vojny. V ďalšom filme sa Vaderova helma vylepšovala, aby herec mohol pod ňou lepšie dýchať, rovnako tak sa menil aj celý kostým, aby bol pohodlnejší a štýlovejší. George Lucas trval na tom, že sa vo vesmíre nenosí spodná bielizeň a preto herečka Carrie Fisher nenosila pod kostýmom podprsenku, ale keďže tvorcovia nechceli, aby jej presvitali bradavky, museli jej prsia prekryť lepiacou páskou. Herečka sa však sťažovala na nedostatočne sexy oblečenie, ktoré nezvýrazňovalo jej ženské krivky. Tieto sťažnosti vyústili k návrhu kostýmu, ktorý mala na sebe ako Jabbova otrokyňa.
Niektorí herci mali so svojimi kostýmami problémy, ako napríklad Anthony Daniels (C3PO). Jeho plastový oblek sa na natáčaní každú chvíľu rozpadal a dokonca ho aj zranil. V niektorých scénach vidíme C3PO iba do pol pása, pretože herec častokrát nenosil spodnú časť kostýmu. Peter Cushing (Grand Moff Tarkin) mal zase problém s topánkami, ktoré mu boli príliš malé a tak na pľaci nosil papuče. Kostým Hana Sola odkazuje k starému westernovému západu, teda až na to, že nenosil kovbojský klobúk. Na udeľovaní cien Akadémie v roku 1978 sme mali možnosť vidieť niektoré kostýmy dokonca na pódiu, kde sa predviedli všetky nominované filmy a John Mollo si za Star Wars napokon odniesol zlatú sošku.
Amadeus (1984)
Český výtvarník, scénograf a kostýmový dizajnér Theodor Pištek prvýkrát spolupracoval s režisérom Milošom Formanom na biografickej dráme o geniálnom skladateľovi Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi. Natáčanie snímky prebiehalo v Prahe, v Pištekovom rodnom meste s inšpiratívnou rokokovou architektúrou. Jeho práca sa z pražského prostredia presunula do Viedne a Salzburgu, kde sa venoval ročnému štúdiu a zbieraniu informácií. Opätovne sa vracal k maliarom 18. storočia (Jean-Honoré Fragonard, Antoine Watteau) a pripomínal si ich diela, známe zo štúdia na škole. Neskôr zapojil do procesu tvorby vlastnú fantáziu. Pre film sa ušilo 100 kostýmov a ďalších 600 sa zapožičalo od kostýmových domov v Európe, napríklad od firmy Tirelli Costumi so sídlom v Ríme. Látky sa nakupovali vo Viedni a v Salzburgu. Kostýmy museli byť tesné a elegantné. Herec F. Murray Abraham (Antonio Salieri) sa v nich necítil príjemne a pri dirigovaní mu obmedzovali pohyb tela.
Neodmysliteľnou súčasťou oblečenia boli parochne, pretože postavy častokrát vystupovali na kamere do pól pása. Miloš Forman sa sťažoval dizajnérovi, že obrovská rokoková parochňa sa Mozartovi príliš hojdala na hlavne a ovplyvňovala jeho chôdzu. Pištek mu vysvetlil, že nosenie takejto pokrývky hlavy vyžadovalo charakteristický spôsob chôdze. Herečka, ktorá mala pôvodne stvárniť Mozartovu ženu si zlomila nohu a tak ju museli nahradiť. V režisérovom apartmáne sa zišlo 60 kandidátok na túto rolu a do užšieho výberu postúpili iba dve herečky. Počas týždňa ich testovali v šatách a s make-upom. Nakoniec vybrali herečku Elizabeth Berridge, na ktorej museli upraviť všetky róby pre Constanze. Theodor Pištek spolupracoval aj s kameramanom Miroslavom Ondríčkom. Spoločne experimentovali fotografovaním v suteréne s Ondríčkovou manželkou v šatách za použitia sviečok ako za Mozartových čias. Diskutovali o vhodných farbách a kostýmoch. Zobrazenie sofistikovaného prostredia viedenských divadiel v štýle rokoka zožalo na udeľovaní cien Akadémie v roku 1985 obrovský úspech. Amadeus získal 8 Oscarov a Theodor Pištek pri preberaní ceny nezabudol poďakovať aj Milošovi Formanovi. Ich spolupráca ďalej pokračovala na romantickej dráme Valmont, za ktorú si opäť vyslúžil nomináciu na Oscara.
Titanic (1997)
Titanic sa potopil v roku 1912, v období zvanom aj Belle Époque. To vyžadovalo nosenie ženského korzetu aj v bežný deň. O všetky kostýmy do filmu sa postarala dizajnérka Deborah Lynn Scott, ktorá sa celý rok venovala rozsiahlemu výskumu tohto obdobia. Skúmala aké oblečenie bolo typické pre jednotlivé udalosti a študovala etiketu spoločenských vrstiev. Jej úlohou bolo pripraviť so svojím tímom nespočetné množstvo šatstva pre každého jedného člena hereckého obsadenia, vrátane komparzistov a kaskadérov. Niektoré šaty zakúpila vo vintage obchodoch, niektoré boli prenajaté a mnohé sa museli ušiť. Šaty, ktoré mala Rose oblečené od momentu, kedy ju Jack nakreslil, boli ušité z viacerých vrstiev. Zámerom bolo zhotoviť šaty, ktoré budú vyzerať dobre či už suché alebo mokré.
Herečka Kate Winslet sa v nich musela pohybovať vo vode bez neoprénových nohavíc, aby vyzerala autentickejšie, zatiaľ čo ostatní členovia posádky mali pod oblečením neoprénový oblek. Natáčanie vo vode malo pre Kate nepriaznivý dopad v podobe zápalu pľúc. Na lodi sa pohybujú tri rôzne triedy, ktoré rozlíšime aj na základe šiat. Prvá trieda reprezentujúca najbohatších ľudí nosila farebnejšie a zdobenejšie oblečenie a tretia trieda predstavujúca úplný kontrast, naopak kostýmy z jednoduchých materiálov a v zemitých farbách. Veľkofilm Titanic je prehliadkou krásnych ikonických kostýmov vrátane známeho šperku „Srdce oceánu“, ktorý v skutočnosti existuje. Práve preto nie je prekvapením, že v roku 1998 Titanic vyhral 11 Oscarov a Deborah Lynn Scott si odniesla zlatú sošku v kategórii Best Costume Design.
Gladiator (2000)
Kostýmová dizajnérka Janty Yates sa pripravovala na natáčanie Gladiátora 7 mesiacov. Pred tým sa venovala výskumu obdobia, navštívila British Museum v Londýne, naštudovala si knihy a taktiež vycestovala do Ríma. S režisérom Ridley Scottom rozoberali scenár a rozprávali sa o jeho predstavách o Starovekom Ríme. Kládol sa dôraz na zbrane a kovové ochranné oblečenie používané v tomto období. Vytvorilo sa viac ako 10 000 kostýmov pre hercov a komparzistov. Pre postavu Maxima sa zhotovovalo 12 setov brnení, pričom každý pozostával z ôsmich rovnakých kusov. Jednotlivé sady sa rozdeľovali na 4 kusy pre herca a 4 kusy pre kaskadéra. Jedno muselo byť samozrejme čisté, ďalšie zablatené či zakrvavené. Pri všetkých komparzistoch, kaskadéroch a hercoch sa museli uisťovať, či ich výstroj vyzerá dostatočne opotrebovane a dotlčene, pretože predstavovali legionárov, ktorí v nich žili a tak museli pôsobiť autentickejšie. Brnenia rozprávajú príbehy alebo zachytené historické udalosti.
Na začiatku sa Maximus predstaví ako generál v brnení s hlavou vlka, avšak keď sa stal otrokom o brnenie prišiel a ďalšie dostal darom po víťazstvách. Gladiátorov kostým sa vyvíjal a podliehal zmene. Tento nápad pochádzal od herca Russella Crowea, ktorý trval na tom, aby sa postupne pridávali figúrky na jeho brnení po každom víťazstve. Dve víťazstvá získal ako otrok. Môžeme si na ňom všimnúť dva kone a medzi nimi strom života. Neskôr boli pridané dve figúrky jeho manželky a syna. Nakoniec sa na druhej strane panciera objavil anjel. Commodus (Joaquin Phoenix) sa predviedol v troch druhoch brnení, pod ktorými nosil hodvábne oblečenie. Pri treťom a poslednom bielom výstroji sa režisér inšpiroval bielou mramorovou sochou. Kostýmy pre Lucillu (Connie Nielsen) boli ušité z hodvábu a saténu, doplnené o ručne prepracované výšivky. Herečka nosila na prste aj 2000 rokov starý prsteň zakúpený v antikvariáte. Angličanka Janty Yates spolupracuje s Ridley Scottom aj naďalej. Jej prácu môžeme oceniť v počinoch, ako Robin Hood, Prometheus, Exodus a The Martian. Na Academy Awards v roku 2001 snímka Gladiator excelovala a odniesla si 5 Oscarov, napríklad za hudbu, vizuálne efekty a, samozrejme, kostýmy.
Moulin Rouge! (2001)
Na kostýmoch reprezentujúcich bohémsky Paríž pracovalo 80 ľudí. Najväčšie slovo mala kostýmová dizajnérka Catherine Martin, manželka režiséra filmu Baza Luhrmanna. Jej hlavným spolupracovníkom sa stal kostýmový dizajnér Angus Strathie. Spoločne ušili 450 kostýmov a ďalších 350 bolo nájdených alebo prenajatých. Catherine sa inšpirovala fotografiami legendárnych herečiek, ako Marilyn Monroe, Marlene Dietrich, Greta Garbo či Rita Hayworth. Šaty nie sú autentickou reprezentáciou parížskej couture roku 1899. Využívali materiály, ktoré síce boli dostupné aj v tomto období, ale snažili sa zachytiť súčasné západné trendy. Herečka Nicole Kidman sa vžila do role krásnej kurtizány Satine, ktorá učarovala každému mužovi. Počas filmu nosila aj honosné šperky. Náhrdelník zapnutý na krku vyrobil šperkár Stefano Conturi v hodnote troch miliónov dolárov.
Obsahoval 1308 diamantov a 2,5 karátovú zafírovú sponu. V scéne, kedy vojvoda strhne Satine náhrdelník z Nicolinho krku, zastupovala dablérka. Väčšina hercov nosila parochne, až na Ewana McGregora a Johna Leguizamoa. Na záverečnom kostýme Satine môžeme postrehnúť vplyvy Indie. Catherine Martin navštívila Indiu a videla bollywoodsky film, čo ju inšpirovalo pri vytváraní návrhov. V roku 2001 sa konala výstava týchto kostýmov v Tower House Museum v Austrálii. Zožala obrovský úspech, keďže počas prvého víkendu si výstavu prišlo pozrieť 10 000 návštevníkov. Na 74. ročníku Academy Awards v roku 2002 získal muzikál Moulin Rouge! dve zlaté sošky v kategórii Best Costume Design, ktorú prevzala Catherine Martin spolu s Angusom Strathiem a v kategórii Best Art Direction – Set Decoration opäť pre Catherine (art director) a Brigitte Broch (set decorator).
Časovo náročná umelecká tvorba dizajnérov vyžaduje navrhovanie a šitie kostýmov prepracovaných do detailov. Častokrát sa pri ich práci vyskytnú problémy, ktoré musia vyriešiť a popasovať sa so zložitými výzvami. Tie preveria ich remeselné zručnosti. V druhej časti si predstavíme ďalšie ocenené snímky zasadené do historicky presných období. Nazrieme aj do zákulisia fantazijných svetov, kde kostýmoví dizajnéri tvoria s väčšou voľnosťou a kreativitou.
