Obete Ďatlovovho priesmyku mali vytrhnuté očné buľvy. Partia Rusov tam v roku 1959 zomrela tak záhadne, že to dodnes nevysvetlili

Odbočili z trasy, rozložili si veci na táborenie a na druhý deň už boli všetci mŕtvi. Niektorých členov výpravy našli bez oblečenia s odreninami, telám ďalších chýbali oči a jedna mladá žena prišla o jazyk. Čo sa stalo s ruskými turistami z Ďatlovovho priesmyku, ktorých podľa rôznych teórií zabil yeti, väzni z gulagu či infrazvukové vlny?

Zo stanov sa rozbehli do mrazu bosí

12. februára 1959 sa im mali po návrate z horskej turistiky telegraficky ozvať z osady Vižaj. Tak to aspoň sľúbili športovému klubu. V tom čase však už ich telá mrzli na Hore smrti. Členovia výpravy boli fyzicky zdatnými mladými ľuďmi a na cestu sa kvalitne pripravili. S tým, čo ich v horách čakalo, však nemohli vôbec počítať. Na nebezpečnú expedíciu sa vybrali desiati, vrátil sa iba jeden – Jurij Judin. Z výpravy ho vyradili zdravotné problémy.

„Jeho ischiatické nervy sa opäť rozhoreli a rozhodol sa ísť domov. Taká škoda,“ zapísala si do denníka Zindaya Kolmogorovová podľa BBC. Paradoxne mu však zdravotné ťažkosti zachránili život. Kým sa dobrovoľní záchranári pozostávajúci zo študentov, z priateľov a rodiny dostali k prvým obetiam, prešli ďalšie takmer 2 týždne. 26. februára objavili rozrezané stany nezvestných Rusov postavené v plytkej jame. Nikto v nich však nebol.

V stanoch našli ich doklady, fľašu alkoholu, jedlo a iné vybavenie. Mäso v stanoch bolo pokrájané a zdalo sa, ako keby si skupina plánovala niečo uvariť, no z neznámeho dôvodu musela rýchlo utiecť preč. Stopy v snehu naznačovali, že niektorí vybehli do mrazu iba v ponožkách alebo s jednou topánkou. Ako keby mali naponáhlo. Vonku bolo pritom niekoľko desiatok stupňov pod nulou.

Prvé telá boli takmer nahé

O pol kilometra nižšie našli dvojicu ľudských tiel, oblečené len v spodnej bielizni. Nemali pritom obuté ani topánky. Išlo o Juriho Dorošenka a Juriho Krivoniščenka, ktorí sa podľa rozloženého ohniska pred smrťou pokúšali neúspešne zahriať. To, že boli bez oblečenia, môže vysvetľovať aj podchladenie, pri ktorom mohli mať pocit, že horia, a tak konali kontraproduktívne.

Koža na ich telách bola mierne zodretá. Časti ľudského tkaniva na neďalekom strome nasvedčovali, že sa naň pokúšali vyliezť. Pravdepodobne s cieľom odtrhnúť konáre na oheň. Podľa prieskumnej skupiny, ktorá ich videla ako prvá, boli ruky a nohy obetí červenohnedej farby. 

V neďalekej vzdialenosti smerom k táborisku v snehu ležali s istým odstupom medzi sebou telá Zinaidy Kolmogorovovej, Rustema Slobodina a lídra ich skupiny Igora Ďatlova. Toho matka presviedčala, aby na výpravu so svojimi kamarátmi nešiel, pretože by sa mal radšej venovať písaniu diplomovej práce.

To, že mu nakoniec dovolila ísť, si nikdy neprestala vyčítať. „Bude to poslednýkrát, mama,“ chlácholil ju Ďatlov podľa BBC. Jeho telo našla pátracia skupina ležiac na chrbte, pričom rukami zvieral brezovú vetvu. Tak ako ostatní jeho kolegovia zomrel na podchladenie. Vzhľadom na rozmiestnenie tiel sa vyšetrovatelia nazdávajú, že sa trojica neúspešne pokúšala o návrat do táboriska.

Vražední Mansiovia alebo jadrové testy?

Cieľom skupiny Rusov bol vrchol hory Otorten. Ich prvou vlakovou zastávkou zo Sverdlovsku (dnešný Jekaterinburg) sa koncom januára 1959 stalo mesto Serov, odkiaľ sa presunuli do Ivdeľu. Následne autobusom cestovali do osady Vižaj.

Trasa k osade Vižaj nie je na nižšie priloženej mape Google Maps vyznačená, pretože tadiaľ podľa záznamov aplikácie nevedie žiadna cesta. Ďalej sa už smerom k hore Otorten museli vydať na lyžiach.

Pri zastávke v ďalšej osade ich opustil Jurij Judin, ktorý bol v zlom zdravotnom stave. Vďaka tomu sa stal jediným preživším členom výpravy. Pri výstupe sa Rusi v zlom počasí nechtiac odklonili z plánovanej trasy a miesto vrcholu hory Otorten smerovali k Hore smrti (Kholat Syakhl), kde 2. februára 1959 (niektoré zdroje, ako je National Geographic, uvádzajú 1. február) museli rozložiť veci na táborenie.

„Keby som mal možnosť položiť Bohu len jednu otázku, znela by takto – Čo sa v tú noc naozaj stalo mojim priateľom?“ cituje The St. Petersburg Times slová preživšieho člena skupiny, ktorý nikdy neuveril, že za ich smrťou stála sila prírody. Judin zomrel vo veku 75 rokov. O prípade chcel na dôchodku napísať knihu, no nikdy ju nedokončil.

V priebehu vyšetrovania sa pracovalo aj s verziou, že Rusov zabili Mansiovia, členovia miestneho etnika, a preto mnohých odviedli a niektorých údajne mučili. Boli to pritom práve Mansiovia, ktorí pomáhali pri hľadaní tiel a aj vďaka nim sa našli posledné 4 obete.

Chýbali im očné buľvy či jazyk

Posledné 4 telá našli záchranári po takmer 3 mesiacoch, keď sa už roztápal sneh. Pôvodne boli uväznené v rokline pod návalom snehu. Ich príčina úmrtia je pritom najväčšou záhadou.

Nikolaj Thibeaux-Brignolles mal rozdrvenú lebku, Ludmila Alexandrovna Dubininová podľa pitvy utrpela vnútorné krvácanie z hrudníka, chýbal jej jazyk aj oči. Bez očí našli aj Semjona Zolotarjova, ktorý mal značne poranený hrudník. Spoločne pri trojici zomrel aj posledný člen výpravy Alexander Kolevatov, ktorému chýbalo obočie. Niektorí z členov skupiny, ktorých telá našli v rokline, mali na sebe cudzie oblečenie. Zrejme teda zomreli v inom čase a mŕtvych kamarátov vyzliekli, aby sa lepšie zahriali.

Teória: Útok yetiho – teórii o snežnom mužovi nasvedčovalo viacero drobností, ako napríklad jedna z fotografií so záhadnou osobou v pozadí, zápis členov výpravy v denníku spomínajúci snežného muža či brutálne zranenia. Zápis bol však zrejme myslený ako vtip a zranenia členov výpravy spôsobilo pravdepodobne extrémne počasie či miestna zver. Na mieste neboli podľa vyšetrovateľov stopy nikoho iného než 9 členov výpravy.

Podľa odborného názoru lekárov ich zabila sila tlaku, ktorú prirovnali k autonehode, píše web Dyatlov Pass zameraný na záhadnú tragédiu. Predpokladá sa, že sa pod nimi prelomil sneh. Následný pád a neskorší nával snehu mohol spôsobiť zlomeniny, myslí si bývalý vyšetrovateľ Sergej Skryabač. O oči a jazyk ich mohla pripraviť miestna zver.

Oficiálna verzia znie, že ruských turistov v Ďatlovovom priesmyku zo stanov vyhnala menšia lavína, a tak zvnútra rozrezali stan a utiekli preč. Na túto možnosť poukazuje aj výskum uverejnený vo vedeckom časopise Nature.

Počas extrémne nízkych teplôt, ktoré atakovali až –30 či –40 °C, a vo vetre, ktorý bol na úrovni orkánu, nemali veľkú šancu prežiť. Po viac ako 60 rokoch od udalosti je však nepravdepodobné, že raz niekto príde s verziou, ktorej by uverili všetci. Teórií o záhade v Ďatlovovom priesmyku je príliš veľa a ich podporovatelia sa svojej pravdy len tak nevzdajú.