Zažili sme noc na opustenom cintoríne, kde pochovali 4-tisíc psychiatrických pacientov. Satanisti si tu užívajú zvrátené seansy

Starý Golf opúšťa vysvietené centrum stovežatej Prahy a smeruje do čoraz väčšej temnoty. Keď sa ocitne na výpadovke, reže si to asfaltkou rýchlejšie, než je bezpečné. Naháňa sa na miesto, o ktorom vie, že mu odtiaľ nikto neutečie. „Je hrozne blízko života a zároveň tak ďaleko,“ zašomre si šofér pod nos, zatiaľ čo zapína diaľkové svetlá.

Vydať sa sem ho donútili jeho blízki, rovnako ako pacientov tamojšej psychiatrickej liečebne. V tomto prípade však s iným cieľom, než je liečba. Motorom posádky je totiž číra zvedavosť.

Keď posádka minie aj posledné vysvietené okná rodinných domov a panelákov, ponorí sa do absolútnej tmy. Autom sa cez štrkovú cestu vyšplhá k mohutnej, skorodovanej bráne patriacej „cintorínu bláznov“. Zlý pocit donúti vodiča zostať v sedačke, a tak bezpečie auta opúšťajú iba traja odvážlivci.

Hromžia, keďže si na cestu dokážu svietiť len baterkou v telefóne, ktorá je na tento účel slabá. Dovidia maximálne na meter pred seba, a to ani nie natoľko zreteľne, aby si boli istí, či nešliapu po niečom pietnom mieste. „Tomu sa na tomto cintoríne asi nevyhneš,“ utrúsi dievča vedúce skupinku, keď začuje, ako jej pod nohami praská zosušený brečtan.

Po niekoľkých krokoch sa ocitajú v tme. Vybil sa telefón. Nohy sa im ešte viac rozochvejú a ich telá premkne mrazivý závan. „Veď som mala ešte 13 %,“ pošepká vyklepaným hlasom, na čo pohotovo reaguje jej kamarát. Z plného hrdla zakričí vodičovi, aby rozsvietil svetlá auta parkujúceho pred bránou.

V sekunde cintorín zaplaví priezračný jas, natoľko silný, že je možné dovidieť na jeho koniec. Skupinka si však ani nestihne vydýchnuť, keď sa z auta ozve krik: „Bežte sem, rýchlo!“

Zadychčaní sa rozbehnú a s úžasom civejú na svojho kamaráta za volantom. Po bledej tvári mu stekajú kvapky potu a mieri natoľko intenzívny pohľad smerom k cintorínu, až mu idú vypadnúť oči z jamiek. „Tebe čo je? Vyzeráš, ako keby si práve videl ducha,“ zažartuje dievča. Vodič sa pomaly otočí a ticho odpovie: „Asi som aj videl. Celý čas vedľa vás nehybne stála čierna postava v klobúku. A práve z teba, z teba nespustila oči.“

Toto je len jedna z príhod, ktoré sa spájajú s Bohnickým ústavným cintorínom, nachádzajúcim sa v okrajovej časti Prahy. Keďže ide o jedno z najtajomnejších miest strednej Európy, rozhodli sme sa ho navštíviť, samozrejme, pod rúškom noci.

Ešte predtým, než sa však s nami vydáš na túto „desivú jazdu“, radi by sme ti pripomenuli, že navštevovať miesta opradené legendami môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto ak sa ti články s podobnou tematikou páčia, nezabudni nás podporiť vstupom do klubu Refresher+.

„Ja viem, že si to ty, dedko.“

Je zhruba pol piatej poobede, keď opúšťam historické centrum Prahy. Ponáhľam sa preľudnenými uličkami do preplneného metra cez hlučné ulice posiate desiatkami áut. Vydýchnem si až v poloprázdnom autobuse smerujúcom do Bohníc.

Zatiaľ čo hľadím na západ slnka cez roztrasené okno riedko obsadenej linky, pristihnem sa pri úmorných myšlienkach. Premýšľam nad zabudnutím. Slovo „zabudnutie“ totiž najpresnejšie definuje osud mojej cieľovej zastávky, najvyľudnenejšieho miesta v celej Prahe, prezývaného ako „cintorín bláznov“.

Pomenovali ho tak domáci, keďže pôvodne patril k bohnickej psychiatrickej liečebni. Od jeho vzniku, datujúceho sa do roku 1909, tu pochovali vyše štyritisíctristo pacientov, medzi nimi aj násilníkov a vrahov, čo z neho údajne robí najväčší cintorín duševne chorých na našom svetadiele.