Pozreli sme sa na zúbok hororu, ktorý získal mnohých obdivovateľov, ale divákov rozdelil na dva tábory.
Čarodejnica od Roberta Eggersa je bezpochyby jeden z najvýraznejších hororov, aké nám rok 2016 priniesol. Niektorí diváci síce nadávali, pretože režisér išiel tvrdo proti všetkým očakávaniam, vykašľal sa na ľakačky a doručil nekompromisne temnú a autorskú víziu. V tomto článku si povieme niečo o samotnom nakrúcaní, o Eggersových inšpiráciách a rôznych iných zaujímavostiach. Veríme, že pohľad do zákulisia bude pútavý aj pre tých, ktorých Čarodejnica príliš neoslovila. Článok bude obsahovať spoilery, takže bacha!
Ako vieme aj zo samotného záveru, film bol inšpirovaný rôznymi príbehmi a rozprávkami, ale aj dobovými dokumentmi o čarodejníckych procesoch. Samotný režisér považuje Čarodejnicu za mimoriadne osobné dielo: „Vyrastal som v Novom Anglicku a moje prvé nočné mory boli o čarodejniciach. Bolo mi jasné, že ak urobím nejaký film, bude to sakra osobné a bude to dobré.“ Eggers pracoval ako návrhár kostýmov, popri zamestnaní si však spisoval nápady. Ako prezradil, materiál, zbieral celé štyri roky. Prechodným domovom sa mu stala Newyorská verejná knižnica, kde zháňal akékoľvek pramene o Koloniálnej ére a Puritánoch. Veľkou inšpiráciou mu boli aj obrazy Francisca Goyu, Hansa Baldunga a dobové drevoryty.
Francisco Goya: Witches' Sabbath
Tvorcovia každý aspekt konzultovali s historikmi, odborníkmi na angličtinu 17. storočia, odievanie a hospodárstvo. Všetko muselo byť verné realite, ako sa len dalo. Čarodejnica mala doslova pôsobiť ako „nočná mora z minulosti“.
Hans Baldung: The Witches Sabbath
Prakticky každý detail má svoju oporu v reálnej histórii alebo písomných záznamoch. Repliky Caleba (Harvey Scrimshaw) počas jeho posadnutosti sú prebraté zo zápisov čarodejníckych procesov v Connecticute (prebiehali v rokoch 1647 až 1697). Keď napokon Caleb v náboženskej extáze umiera, recituje pri tom časti modlitby Jonathana Winthropa, jedného zo zakladateľov Puritanizmu v Novom Anglicku. Mnoho dialógov pochádza zo spisov prominentného puritánskeho duchovného Cottona Mathera. Ten bol známy ako horlivý podporovateľ čarodejníckych procesov a ich priebehy veľmi detailne popisoval vo svojich knihách či pamfletoch. Niektorí diváci si kládli otázku, v akom jazyku hovoria čarodejnice pri záverečnom sabate. Nie sú to len náhodné zhluky slov, ktoré tvorcovia vymysleli na pľaci, ale tiež majú svoju oporu v dobovej literatúre.
RECENZIA: Severan
14. apríla 2022, 15:30
Sú v takzvanom jazyku Enoch. Ten skonštruovali John Dee a Edward Kelley, mystici z konca 16. storočia. Tvrdili, že tento jazyk je prazákladom všetkých svetových jazykov. Okrem iného má ísť o jazyk, ktorým hovoril Adam v Rajskej záhrade a ktorým hovoria aj anjeli a démoni. Dee a Kelley vytvorili množstvo prekladov do angličtiny a ich „19 Enochiánskych kľúčov“ sa stále používa pri rôznych novopohanských ceremoniálnych magických obradoch. V mierne modifikovanej podobe ich do svojej Satanskej biblie dokonca prevzal aj Anton LaVey. V prípade Čarodejnice sa použil konkrétne jedenásty kľúč, ktorého preklad si môže prečítať tu. „Niektoré slová sme ale vynechali, niekde zase pozmenili výslovnosť. Predsa len... žiadnu temnú entitu sme vyvolať netúžili,“ skonštatoval ironicky režisér.
Historická presnosť sa netýkala len scenára. Tvorcovia chceli, aby boli všetky stavby postavené len s pomocou náradia, ktoré bolo dostupné v 17. storočí. Šaty mali byť ušité ručne. Kameraman Jarin Blaschke dodal, že sa nakrúcalo takmer výlučne za pomoci prirodzeného svetla. Tvorcov tým pádom dosť potrápilo počasie. „Potrebovali sme pochmúrne, jesenné počasie. Potom vyšlo slnko a všetci sme prepadli depresii.“ Nakrúcalo sa 25 dní, ale podľa všetkých išlo o veľmi náročný proces. Anya Taylor-Joy, ktorá stvárnila Thomasin, prezradila, že sa všetci v zásade „vzdali svojho normálneho života. Nemali sme žiadne wi-fi, žiadne mobily...“ Nakrúcanie však označila za úžasné.
Všetky dialógy sú nahovorené angličtinou 17. storočia. Tomu je podriadená konštrukcia viet a témy dialógov. Herci však prekvapivo nemali s jazykom najmenší problém. Ralph Ineson (William) a Kate Dickie (Katherine) sa dlho pohybujú na divadelných doskách a hrali v mnohých Shakespearových hrách, takže to pre nich nebola novinka. Anya Taylor-Joy však potrebovala pochytiť správny prízvuk. Preto trávila veľa času s Lucasom Dawsonom (Jonas). Lucas mal v tej dobe šesť rokov a mal presne ten typ akcentu, ktorý bol potrebný. Stačilo im teda vždy hodinku pokonverzovať a Anya sa okamžite chytila. Medzi filmármi platí nepísané pravidlo, že nakrúcať s deťmi a zvieratami je vždy náročné. O Lucasa Dawsona a Ellie Grainger (Mercy) sa staral doslova celý štáb. Boli tiež prítomní ich rodičia. „Deti samozrejme ani len netušili, čo vlastne točíme,“ povedal Eggers. „Celý príbeh vďaka nám vnímali v dosť odlišnej verzii. Trochu ako disneyovku.“
Na moment sa vrátime k spomínanej scéne Calebovho posadnutia. Robert Eggers priznal, že mu táto scéna robila starosti. „Bola to extrémne ťažká a náročná scéna. Veľký kus práce odviedli Ralph a Kate, rovnako Harveyho otec. Vedeli sme, že ak to nebude fungovať, rozsype sa celý film.“ Keďže Harvey nepoznal priamy význam slov, ktoré mal hovoriť, potreboval režisér nájsť niečo, čím by poriadne vybičoval jeho emócie. Riešenie sa našlo. Harvey je veľký fanúšik futbalu a tak mu Ralph Ineson repliky scenára „prekladal“ do „futbalového žargónu“. Detskí herci brali nakrúcanie skôr ako zábavu a podľa tvorcov ich nikdy ani nenapadlo, že nakrúcajú niečo strašidelné.
Viac problémové boli zvieratá. Teda, nie všetky. „Mali sme trénerov pre všetky zvieratá. Kone, králika, sliepky... A vôbec neboli problémy. Scénu s havranom sme dokonca natočili na prvýkrát,“ priznal režisér. Kate Dickie však dodáva, že to pre ňu bola zatiaľ najdesivejšia skúsenosť v živote. Kto ale robil najväčší problém? Nikto iný, ako Charlie. Charlie bol cap, ktorý si strihol nezabudnuteľného Black Phillipa. Režisér pôvodne z praktických dôvodov chcel, aby ho stvárnili traja rôzni capi. Napokon všetky scény musel odmakať Charlie. Ale ani do toho sa mu príliš nechcelo.
„Keď sme potrebovali, aby sa správal násilne, tak chcel spať. Ak mal proste len stáť na mieste, tak behal okolo ako šialený,“ vypočítava Robert Eggers. Ralph Ineson, ktorý si konfrontáciu s Black Phillipom užil najviac, popísal ich vzťah ako „nenávisť na prvý pohľad.“ A dodal: „Mal len dva módy: buď nerobil nič, alebo na mňa útočil.“ Štvrtý deň natáčania mu Charlie rohmi vrazil do rebier. „Všetko ma bolelo. Zvyšok natáčania som strávil nadopovaný liekmi proti bolesti,“ spomínal Ineson. Pôvodne sa plánovalo, že Black Phillip sa objaví vo viacerých scénach, ale po týchto strastiplných skúsenostiach ho už mali všetci plné zuby. V scéne, kde ho dvojičky naháňajú po dvore, bolo zviera v skutočnosti uviazané na vodítku (ktoré neskôr digitálne odstránili), keďže Charlie bol skutočne nevyspytateľný.
Robert Eggers pôvodne koketoval s myšlienkou, že Čarodejnicu odpremiéruje skôr cez niektoré streamovacie médium (do úvahy prichádzal Netflix). Rôznym kľučkami osudu sa však jeho „novoanglická legenda“ ocitla na festivale v Sundance a spôsobila hotové šialenstvo. Čarodejnica zožala vynikajúce kritické ohlasy a odniesla si dve ceny (Najlepšia réžia a najlepší debut). Recenzenti chválili réžiu, atmosféru, artový tón a všetkých hercov. Mnohí o Čarodejnici hovorili ako o „novodobej hororovej klasike“, či o „jednom z najznepokojivejších hororov poslednej doby.“ Netrvalo dlho a film sa dostal do širokej distribúcie. Štúdio A24 rozbehlo marketingovú kampaň a do kín nalákalo mnoho divákov. Veľká časť z nich ale ostala rozčarovaná, poprípade vyslovene sklamaná či dokonca nahnevaná. Kritička Lesley Coffin napísala, že štúdio A24 urobilo veľkú chybu, že Čarodejnicu prezentovalo ako strašidelný horor. „Nie preto, že by nespĺňal túto kategóriu, ale kvôli sile očakávaní. Čím menej o filme viete, tým viac sa vám bude páčiť,“ uzavrela. Eggers si bol hypu, ktorý sa rozpútal vedomý a nebol ním dvakrát nadšený. „Samozrejme, verím tomu filmu a stojím si za ním,“ vysvetlil. „Lenže mám dojem, že až príliš hrotia očakávania. Ale čo s tým môžem robiť?“ Napokon poznamenal, že ak by po celej tej reklamnej masáži videl Čarodejnicu ako radový divák, jeho reakcia by tiež zrejme bola v štýle: „Eh, v pohode. A to je všetko?“
A aby sme na záver pridali trochu kontroverzie: o Čarodejnici sa veľmi pochvalne vyjadrili neteistickí satanisti z aktivistickej skupiny The Satanic Temple. Štúdio dokonca išlo do rizika a túto skutočnosť využilo pri propagácii.
Keď sa samotného Roberta Eggersa pýtali, čo hovorí na to, že sa o jeho horore vyjadrujú pochvalne príslušníci The Satanic Temple, len lakonicky prehodil: „Je fajn mať fanúšikov.“ Nemôžeme nesúhlasiť!
Na úplný záver ešte niekoľko krátkych zaujímavostí:
- Text záverečnej piesne pochádza z hymnusu Alas, and Did My Saviour Bleed od Isaaca Wattsa (1674-1748). Watts napísal mnoho podobných oslavných piesní. Veľa z nich sa spieva dodnes. Hudba hrajúca počas záverečných titulkov je zase skladba Isle of Wight. Jej autorstvo sa pripisuje matematikovi a učiteľovi hudby Hughovi Wilsonovi (1766-1824).
- Mark Korven pri komponovaní hudby využíval len nástroje, ktoré boli dostupné v období, kedy sa odohráva dej filmu.
- Dej je zasadený do roku 1630, teda 62 rokov pred neslávne známymi procesmi v Saleme.
- Ralph Ineson a Kate Dickie hrali v seriáli Game of Thrones. Nikdy sa však neobjavili v spoločnej scéne.
- Inšpiráciou Roberta Eggersa boli filmy, ako The Shining Stanleyho Kubricka, Nosferatu F. W. Murnaua, diela Ingmara Bergmana (najmä Hodina vlka), Carla Theodora Dreyera či Andreja Tarkovského.
- Mnohí diváci sa pokúšali udalosti vo filme vysvetliť racionálne. Napr. paranoidnou schizofréniou či otravou zo zhnitých plodín (ktoré môžu spôsobovať halucinácie). Podobným spôsobom sa niektorí historici pokúšali objasniť aj náboženskú hystériu v Saleme.
- Anya Taylor-Joy sa priznala, že nemá príliš rada horory. Pred Čarodejnicou jej utkvel v pamäti hlavne The Blair Witch Project (1999). Bola tak vydesená, že sa zaprisahala, že si už nikdy žiadny horor nepozrie.
- Black Phillip sa stal jednou z najobľúbenejších postáv novodobej hororovej histórie. Má dokonca vlastné konto na Twitteri.
- O filme sa veľmi pochvalne vyjadrilo aj množstvo historikov. Spisovateľ Stephen King film opísal ako myšlienkovo hlboký, napínavý a atmosférický.
- Castingové video Anye Taylor-Joy bolo vôbec prvé, ktoré režisér videl. A pre herečku samotnú to bola prvá regulérna filmová úloha.
- K dnešnému dňu má Čarodejnica na svojom konte celkom 25 rôznych ocenení a 42 nominácií.
