Budúci režisér marvelovského Thora: Ragnarok Taika Waititi prichádza s ďalším hravým a sviežim dielom.
Novozélanďan Taika Waititi v roku 2014 bodoval (spolu s Jemaine Clementom) skvelou hororovou found footage komédiou What We Do in the Shadows (v ktorej si aj zahral). Teraz prichádza s dobrodružnou dramédiou Hunt For Wilderpeople, ktorá opäť nadchla divákov aj kritikov. Síce jeho predchádzajúci film neprekonala, to však neznamená, že by nešlo o dobré, vtipné a svieže dielko.
Pre tínedžera Rickyho sú najdôležitejšími vecami hip-hop, dobré tenisky a jedlo. Keďže nemá rodičov, vyrastá u rôznych pestúnov. Tí si ho často prehadzujú ako horúci zemiak, pretože Ricky je pomerne nezvládateľný. Napokon sa ocitne aj v rodine uhundraného Heca a jeho manželky Belly. Kým sa Ricky snaží ako-tak zabývať, Bella nečakane umrie a on ostáva s Hecom sám. A súhrou nešťastných okolností sú obaja nútení spolupracovať (aj keď si spočiatku lezú na nervy) a predierať sa nehostinnými lesmi. Pre Rickyho, ktorý prírodu videl maximálne vo videohrách to, pravdaže, nebude práve príjemné, ale nedá sa nič robiť. Po oboch hrdinoch je vyhlásené rozsiahle pátranie. Po krku im ide nielen polícia, ale aj jemne psychopatická sociálna pracovníčka Paula...
Priznám sa, že prvú štvrťhodinku ma nový Waititiho film príliš nebral. Hrdinovia na mňa pôsobili skôr nesympaticky a zdalo sa, že príbeh nič nové či zaujímavé neponúkne a bude zase len obligátnym tliachaním o návrate k prírode. Potom sa však hrdinovia dostanú do novozélandského buša a konečne nastáva tá pravá zábava. Tá neplynie len z faktu, že Ricky je mestský chlapec a uprostred prírody pôsobí ako stratené šteňa, ale aj zo zaujímavého deja, ktorý je pomerne bohatý na nečakané zvraty. Scenár dokáže hneď niekoľkokrát príjemne prekvapiť: to, čo sa zdá byť jasne nalinkovaným príbehom, odrazu uhne niekam úplne inam. Je to dané aj tým, že režisér pomerne často mení štýl a tón rozprávania, ale napriek tomu sa mu darí udržať kompaktnú atmosféru celku. Hunt for Wilderpeople začína ako dráma s humornými prvkami, pokračuje cez dobrodružno-realistické poňatie, aby vzápätí pridal na nadhľade a skočil do totálnej crazy komédie. Vzniká tak zvláštny mix, ktorý sa síce príliš nevzdaľuje realite, celý príbeh je však často mierne absurdný (trochu ako filmy Wesa Andersona). Je pravdou, že tieto prechody nie sú vždy úplne plynulé, ale tvoria svojsky namiešaný koktejl, ktorý stále udržiava vašu pozornosť. Waititimu patrí poklona, že to všetko dokázal ukočírovať. Iste, možno by bolo lepšie, keby neustále neskákal z jedného tónu do druhého, ale keď si predstavím, ako ľahko sa príbeh mohol režisérovi rozsypať, nezostáva mi nič než vystrúhať úctivú poklonu.
Herecky celému filmu vládne samozrejme dvojica Julian Dennison a Sam Neill (ktorého som ale spoznal až podľa záverečných titulkov). Napokon sa aj vďaka ich hereckým výkonom ukáže, že úvodná nezaujímavosť postáv bola do istej miery zámerom. Keď však s Rickym a Hecom strávime viac času, dokážeme si ich veľmi rýchlo obľúbiť. A to nie je problém, pretože obaja sú vtipní, jeden druhého skvele dopĺňajú a funguje medzi nimi príjemná dynamika. Takže nebudem klamať: postavy si ma napokon získali a ich príbeh tiež. Na konci som mal sto chutí pokračovať s nimi v ďalších bizarných dobrodružstvách. Škoda, že mi v tom zabránili záverečné titulky. Pokiaľ máte zmysel pre jemnú absurditu, inteligentný humor a určitú mieru štylizácie, určite Hunt for Wilderpeople neprehliadnite. Waititiho film totiž patrí k tomu najlepšiemu, čo sa v minulom roku v indie vodách urodilo.
