Podľa psychológov patríš totiž medzi najsilnejších ľudí.
Stáva sa mi to často. V kine ma rozľútostí neblahý osud hlavného hrdinu a ihneď pocítim hrču v krku, s ktorou bojujem. Ak by som bola sama doma, tak si pekne s úľavou poplačem a potom si s vylepšenou náladou pôjdem nalakovať nechty alebo nájsť si niečo dobré v chladničke. Ale čo robiť v kine? Desí ma predstava, že sa zažnú svetlá a ľudia ma uvidia s lesklými červenými očami. Čo si budú myslieť? Že som psychicky labilná žena pred nervovým zrútením? Čo ak tam stretnem nejakých známych? Tak radšej len zhlboka dýcham a snažím sa tú hrču rozpustiť úmyselným vyhýbavým myslením na to, že si večer ešte musím umyť vlasy a pripraviť si veci na druhý deň. Niekedy to ale proste nejde, a tak si len hánkami nenápadne stieram slzy predstierajúc, že mám niečo v oku a na ceste z kina pozerám len do zeme a dúfam, že chôdza po čerstvom vzduchu mi rýchlo odpuchne tvár. Nepotrebujem totiž rady typu: „Ty plačeš? Veď to bol len film!“ Spoznávaš sa pri tom aj ty?
Koniec lásky Rosie a Lea na plávajúcej kryhe
Ak aj ty patríš k ľuďom, ktorí plačú počas sledovania filmov, čítania kníh či počúvania podcastov, tak sa podľa psychológov nemáš za čo hanbiť. Práve naopak. Máš totiž niečo, čo mnohým ľuďom chýba: empatiu. Takí narcisti či sociopati sú bez nej a svoje životy prežijú bez toho, že by si vedeli predstaviť emócie alebo život z pohľadu niekoho iného. Staranie sa o city iných si vyžaduje aj veľa sily. Život vie byť k mnohým ľuďom krutý a to, že sa vieš vcítiť do ich kože a precítiť ich bolesť, niečo to o tebe vypovedá. To, že si silná, aby ste zvládla ich pocity. Silná za ostatných. Chápeš, odkiaľ pochádzajú a čo cítia.
Začalo ti škŕkať v bruchu pri sledovaní hladomoru?
I keď ide len o fiktívnu postavičku vo filme či knihe, dokazuje to, že máš srdce na správnom mieste, a to srdce sa vie zlomiť aj pre ostatných. Na konci filmu či knihy sa však dá opäť bez problémov dokopy. To, že sa vieš takto rýchlo zregenerovať, vypovedá nielen o tvojej sile, ale taktiež hovorí niečo o tvojej inteligencii, ktorá ľahko rozlišuje realitu od fikcie. Empatia nie je samozrejme jediný dôvod, prečo ľudia pri filmoch plačú. Ľudia plačú, aj keď sa ocitnú v podobnej situácii, v akej sa nachádza hlavný hrdina. Sú to často slzy spomienok a pripomenutých konkrétnych situácií, ktoré vedia byť bolestivé. Prebieha tam akási katarzia, ktorá umožňuje vyplaviť nakopené city a spomienky zdravým spôsobom a dosiahnuť tak výsledný povznášajúci a očisťujúci účinok.
Inokedy slzy tečú prúdom, keď si jednoducho okúzlená umeleckou dokonalosťou filmu. Volá sa to Stendhalov syndróm a znamená, že sa ťa umelecké dielo dotklo natoľko, až spôsobilo fyzické a emocionálne symptómy. Pre ľudí, ktorí sú ľahko ovplyvniteľní môže byť sledovanie dobrého filmu, rádiovej šou alebo aj čítanie dobrého komiksu skúškou, ako si udržať pokrovú tvár. Taktiež to môže byť ako jazda na kolotoči, ktorá nás núti čeliť a osvojiť si emócie, ktorým sa iní vyhýbajú. To si vyžaduje dosť sily a odvahy. Možno to nie je ten typ sily, ktorí si ľudia predstavujú, keď hovoria o silnom človeku, ale je to najdôležitejší druh emocionálnej sily. Aj keď nezdvíhaš sto kilovú činku, skúmanie a čelenie tvojim pocitom ťa vie posilniť.
Spoznávaš sa v článku aj ty? Alebo skôr patríš do kategórie, ktorá sa nedá ničím emocionálne rozhádzať?
