Od začiatku vývoja po vydanie hry prešla takmer dekáda. Oplatilo sa na The Last Guardian čakať tak dlho?
Ťažko sa tomu verí, ale už dnes po dlhých rokoch čakania vychádza The Last Guardian, exkluzívna príbehovka od Fumita Uedy, mastermindu zodpovedného za Ico a Shadow of the Colossus. Po svojich dvoch hrách o láske, respektíve priateľstve, sa rozhodol vzťah medzi dvomi bytosťami prebádať hlbšie. Vývoj jeho doposiaľ najambicióznejšej hry s názvom The Last Guardian započal v roku 2007, oficiálne ohlásenie potom prišlo na E3 v roku 2009 s tým, že titul mal vyjsť hneď na ďalší rok. Potom ale prišlo peklo, ktoré vyústilo v zrušenie hry, následné hádky Uedy so Sony (čo skončilo Uedovým odchodom a založením štúdia genDesign) a smútok fanúšikov. O pár rokov neskôr sme na E3 videli nové gameplay zábery a starší z vás zrejme šaleli. Ja osobne som nanešťastie nemal tú česť zachytiť prvé Uedove hry, rovnako tak som na hypetrain TLG naskočil len pred pár rokmi. Odvtedy som si však stihol vypestovať veľmi vysoké očakávania. Či sa ich podarilo naplniť sa dočítate v dnešnej recenzii.
Ak máte radi hry o budovaní vzťahu s rôznymi fantasy prvkami, The Last Guardian je práve pre vás. Oplýva jedným obrovským levelom, ktorý brázdite bez akéhokoľvek načítavania, nie ste v ňom však sami. O nepriateľoch či priateľoch nič hovoriť nechceme. Akékoľvek informácie o deji sa dajú pokladať za spoiler a po takom dlhom čakaní vám jednoducho hovoríme, aby ste ani nič podobné na internete nevyhľadávali, nepozerali gameplay videá a rovno sa vrhli do vlastného zážitku. Nejde pritom o klasický príbeh dobra proti zlu, no to zistíte až v priebehu hry. Štýl vyrozprávania deja má chybičky, to čo vám však povie nedostatky prekrýva. Častokrát budete na obrazovku zízať v nemom úžasne, najmä keď dorazíte do cieľovej roviny plnej emócií a šokujúcich odhalení. Autori sa trochu netradične rozhodli príbeh vyrozprávať akoby nezaujatému divákovi. Nič nevysvetľujú, nechcú umelo šokovať ani vyrozprávať stáročia dlhú mytológiu. Gamesa je záznamom veľkého a celkom náhodného dobrodružstva bezmenného chlapca a tvora menom Trico, ktorí sa spriatelia a sú ochotní položiť za toho druhého život. Nejde však len o nascriptované správanie a postupné budovanie vzťahu medzi nimi. Aj ja ako hráč som sa do Trica zamiloval a bolelo ma každé jedno jeho zranenie. Emócie a autentickosť pevného vzťahu však neprišli hneď.
Recenzovalo sa na konzole PS4 Pro a všetky nižšie priložené obrázky sú screenshoty z vlastného hrania
Takéto silné puto sa tvorilo počas viacerých situácií, kedy obom išlo o život, kedy si navzájom pomáhali a aj vo chvíľach, uvedomenia si, že bez toho druhého nevedia vydržať. A podobný pocit som mal aj ja. Akonáhle sa Trico vzdialil či stratil z dohľadu, necítil som sa tak sebaisto. Je vaším priateľom, ochrancom a jedinou šancou na záchranu, rozhodne však nie je vaším miláčikom. Trico nie je psík ani žiadny domáci maznáčik. Koná svojvoľne, častokrát vás neuposlúchne, respektíve si dá na čas, kým si rozmyslí, čo vlastne chce robiť ďalej. A hladný sa navyše nepohne ani o centimeter. Jednak na to vývojári už dávnejšie upozorňovali, jednak sa asi chytali slamky. Je pravda, že Trico nie je váš verný sluha a je to zviera s vlastnými záujmami, osobnosťou a zrejme aj názormi, miestami však jeho konanie spôsobí každému hráčovi malé záchvaty nervov.
Neupočúvnutie rozkazu, respektíve o niečo horší variant, jeho pravý opak, nesmierne kazia zážitok z hrania. Názorný príklad: Keď sa 5 minút štveráte po vežičkách a Trico sa namiesto výskoku do inej strany rozhodne, že sa vlastne vráti na úplný začiatok - smerom dole... skúste sa presviedčať, že to bude mať krásne finále, kvôli ktorému sa to oplatí vydržať. Prakticky neriešiteľné sú aj situácie, kedy sa Trico ocitne v úzkych chodbách, kde sa budete motať 5 minút. Všetko potom závisí od šťastia, náhody a toho, či bude mať AI svetlú chvíľku. Častokrát sa pritom obrovské zviera do týchto situácií dostane samo, čo irituje ešte viac, keďže ste si vedomí, že nie ste na chybe. Raritným nebude ani problém s prekonávaním istých prekážok. Až príliš dlho a príliš často sa ocitnete pred potrebným výskokom, ktorý Trico nie a nie učiniť. Prejde aj 5-10 minút, kým sa vám podarí zviera správne nasmerovať a kým pochopí, kam má vyskočiť a ako následne pokračovať. Akokoľvek veľmi si Trica zamilujete, občas mu nepekne vynadáte. Chudáčisko za to ale nemôže. Môžu za to vývojári, ktorí za 9 rokov nedokázali vytvoriť AI hodnú tohto titulu. Zmrvili tak dynamický priebeh celej hry.
AI Trica bohužiaľ nie je jediným problém The Last Guardian. A pokiaľ ma pamäť neklame, oveľa lepšie to nebolo ani pri predchádzajúcich Uedových počinoch, aspoň čo som sa dočítal z hodnotení iných hráčov. Kamera nezlobí, kamera vyložene irituje. To, že sa ťažko robili screeny do recenzie je maličkosť. Za oveľa väčší problém pokladám Tricove predieranie sa malými otvormi a úzkymi chodbami. Načrtli sme to už vyššie, no je potrebné zmieniť, že dané problémy sa nevzťahujú "len" na ovládanie, ale i kameru. Nie je intiuitívna a už vôbec nepomáha hráčovi v lepšej orientácii. Častokrát nevidíte absolútne nič (alebo Tricove vnútornosti), hlavne kvôli nevhodnému uhlu a pritom by úplne stačilo, keby v takýchto úzkych chodbách kamera zaberala Trica odzadu, až kým sa nedostane do otvoreného priestranstva. Množstvo herných mechaník je zastaralých a odzrkadlilo sa to na viacerých herných aspektoch viditeľných aj pre bežných hráčov. Bohužiaľ, kamera hapruje aj v exteriéroch a dokonca ani nie je vybalansovaná. Niekedy potrebujete kamerou hýbať pomalšie, inokedy rýchlejšie, engine si to však nekontroluje a vy sa jednoducho stratíte. Je nepochopiteľné, prečo je kamera v takom stave, najmä vzhľadom na fakt, že hovoríme o titule založenom na preskúmavaní prostredia. Mierne ma hnevalo aj lozenie po Tricovi, ktoré si miestami vyžadovalo až príliš mnoho času. Sečteno a podtrženo: Pri hraní The Last Guardian celkom možno prídete o nervy, no stojí za to. Je mi ľúto, že musím zájsť až tak ďaleko, no inak sa nedá. Frustrácia z kamery a AI Trica znižuje celkový dojem z hry ako takej, čo je škoda, keďže je bohatá v mnohých iných smeroch.
V prvom rade musíme pochváliť hudbu (a ozvučenie celkovo). Tá sa vyznamenala v hneď niekoľkých pasážach, pričom vás jej jemné, ale i tempo gradujúce tóny sprevádzajú od začiatku až do konca priam bravúrne. Vývojári si dali záležať aj na animáciách, ktoré viacero ľudí odsúdi, no neprávom. Na chybe je totiž sem-tam fyzika, ktorá sa občas nepekne pohrá s chlapcovým a Tricovým telom, čo má za následok divné animácie. Tie sú však vo všeobecnosti na vysokej úrovni. Skúste sa pri lození či chodení po úzkej kladke zamerať na chlapcove chodidlá. Vo všeobecnosti ale platí, že ovládanie nie je jednoduché, najmä keď zistíte, že chlapča veľmi rado zakopne o každý možný schodík a všetko ho brzdí.
Síce som kritizoval AI Trica a kameru celkovo, nemôžem však zabudnúť opísať pocity z lozenia a skákania počas toho, ako ste zachytení na zvierati. Prvé dva-tri skoky boli vyslovene poeticky nádherné. Rýchlo si na úžasný pocit z jazdy na Tricovi zvyknete, či už ide o lozenie, skákanie alebo pomalú chôdzu. Minimálne v začiatkoch ide o čarovné momenty, na ktoré som sám čakal dlhé roky a v tomto ohľade ma hra nesklamala, ba naopak, na tieto chvíle budem ešte dlho a rád spomínať. Gameplay je zábavný, čas rýchlo odsýpa a level designéri boli natoľko rozumní, že časté striedanie interiérov a exteriérov pomôže jednak atmosfére, jednak zníženiu stereotypu, ktorý je cítiť na každom kroku. Len žartujem, stereotyp je to posledné, čo vám pri hraní najnovšej PlayStation exkluzivity napadne. Keď už sme ale pri tých exteriéroch a interiéroch, je potrebné zmieniť, že práve vnútra chrámov a všetkých stavieb sa na sebe až príliš veľmi podobajú, málokedy vyčnievajú z priemeru a takmer nikdy nezaujmú, jednoducho ich vždy čo najrýchlejšie preskáčete. Zachraňujú to však exteriéry, priam gigantické pieskovisko so síce lineárnym postupom, našťastie však pôsobiacim úplne prirodzene, takže máte ako hráč pocit, že si cestu vyberáte sami. Navodiť takýto dojem u lineárnej hry je nesmierne pôsobivé. A rovnako pôsobivý je aj obrovský a nádherný svet The Last Guardian. Hlavne na miestach, kde sa spájajú ľudské výtvory a príroda. Samotné veže či provizórne mostíky považujem za nesmierne originálnu prácu arti directorov a dizajnérov (z hľadiska ich zapojenia do gameplaya). Tí vytvorili vskutku živo vyzerajúce prostredie plné prekvapení.
Okrem zábavného skákania po vežičkách a všemožných zážitkov s Tricom ma potešil najmä základný koncept gameplayu - hádanky a postup bez nápovied. Žiadne šipky, žiadna mapa, žiadne pomocné postavy. Na všetko musíte prísť sami. Behom tých 10-15 hodín hrania narazíte na množstvo ľahších, ale i na pár náročnejších prekážok. Nedá sa však povedať, že by vás zabrzdili na 10 minút a znepríjemňovali hranie. Na druhej strane, môže sa stať, že prídete na riešenie, no potrebujete k tomu Trica a... a ten neposlúcha alebo AI nechápe, čo od nej chcete (vodný level, skákanie cez prekážky alebo momenty, kedy vám na malých priestoroch zavadzia Trico samotný). Vo všeobecnosti však platí, že hádanky sú logické a pri niektorých sa zapotíte, o to lepší pocit však máte, keď na ne prídete. Majte však na pamäti, že niekedy je to najjednoduchšie riešenie správne, hoci prostredie naznačuje inak. Po čase navyše už trochu pochopíte, ako vývojári postavili jednotné levely a ako im prísť na zúbok. Pri dnešnom neuveriteľnom počte casual hier som však za The Last Guardian veľmi vdačný. Podobné koncepty sa už dávno presťahovali na indie scénu, aj preto som rád, že Uedov najnovší projekt vyšiel s takým oneskorením. Len ťažko budete podobnú hru hľadať na AAA poli v roku 2016/2017.
V konečnom dôsledku môžem s pokojným svedomím prehlásiť, že The Last Guardian ponúka zábavný, chytľavý a inteligentne plynúci gameplay, ktorý si vyžaduje hráčovu neustálu pozornosť a logické zmýšľanie. Ak sa prenesiete cez významné faktory iritujúce váš postup hrou kaziac gameplay ako taký, hru si užijete. A to najmä vďaka veľmi citlivému prístupu k nazretiu do vzťahu Trica s chlapcom či pozornosti, ktorú venovali zvieraťu. Stačí si všímať, ako na vás Trico postupne dohliada oveľa viac, snaží sa u vás držať čo najbližšie a vy doslova cítite na jeho správaní a hernom prejave, že sa s ním postupne zbližujete viac a viac, až sa pristihnete, že ste s ním emočne spätí. Zatiaľ čo prvá polovica trpí pomalším tempom, tá druhá začína a končí veľkolepo. Emócie nahrádzajú skvelé hrateľnostné pasáže, príbeh naberie na obrátkach a vám je na konci ľúto, že sa s Tricom a chlapcom musíte rozlúčiť.
Očakávaniam uškodil tak trochu zbytočný, ale pochopiteľný hype tvorený najmä fanúšikmi Uedovej tvorby a hráčmi, ktorí na titul čakali dlhé roky. Po tých rokoch by som čakal, že niektoré základné herné mechanizmy budú zvládnuté lepšie. Všetko to ale vynahrádza nádherný príbeh, čarovné momenty, skvelý pocit z hrania a surové prekvapenie vo finále, ktoré vám učaruje ako svojím priebehom, tak vizuálnou stránkou. Tá je svojím spôsobom podmanivá, či vám ale bude vyhovovať, záleží len na vašich preferenciách. Ani ja však nemôžem ignorovať fádnosť farieb a absenciu väčšieho množstva detailov. The Last Guardian je nepochybne poeticky vyzretým dielom, bohužiaľ, v mechanikách sa mal točiť už pred pár rokmi. Zastaralosť je citeľná, nemá však významný vplyv na celkovú kvalitu. Je len na vás, koľkokrát a aké veľké sliny ste ochotní prehltnúť, len aby ste kúzelné dobrodružstvo Trica a malého chlapca prežili. A ja vám ho odporúčam všetkými desiatimi. The Last Guardian je nádherná hra a hoci by som s hodnotením išiel veľmi rád vyššie, objektivita mi káže neignorovať rôznorodé herné mechanizmy. Koncepčne totiž neboli dotiahnuté ani k základným hráčskym potrebám. 8/10
PS: Na to, že celkom možno ide o updatnutý PS4 build má hra veľké problémy s frameratom, čo je pri zastaralejších textúrach neprípustné.
PS2: Veľká vďaka Sony a Uedovmu tímu, že nám The Last Guardian nakoniec priniesli. Svoje miesto na poli videohernej histórie si tento titul bezpochyby vydobyje.
