Kašľať na výšku a ísť radšej hneď po strednej alebo po ukončení povinnej školskej dochádzky robiť niečo praktické? Všetko záleží len na nás.
Ako ste už z nadpisu mohli vydedukovať, pripravili sme si pre vás rozhovor ohľadom vzdelávania v našej krajine. Naše otázky sme sa rozhodli položiť skutočnému odborníkovi, a to Jánovi Machajovi, riaditeľovi neziskovej organizácie EDULAB. Pozhovárali sme sa s ním o tom, ako je to v skutočnosti s našimi školami, prečo sa oplatí študovať aj momentálne podceňované humanitné odbory a tiež aj na jeho subjektívne názory na ďalšie témy. Odpovede sa dozviete v odstavcoch nižšie a zároveň aj veríme, že si každý z vás z nich niečo zoberie. Poďme na to.
Vyzerá to tak, že slovenskému školstvu dobre rozumiete. Ako to teda v súčasnosti s ním vyzerá, resp. vedeli by ste ozrejmiť jeho aktuálny stav z vášho subjektívneho pohľadu?
Ťažko sa odpovedá na takú všeobecnú otázku. Všeobecná otázka zvádza k všeobecným odpovediam. Možno aj to je problém, keď o školstve premýšľame. Len vtedy, ak rozmeníme tento kolos na drobné, môžeme nájsť príčiny stavu, v ktorom sa nachádza. Mňa zaujímajú dva konkrétne problémy - ako sa v škole učí a akí sú učitelia, ktorí učia. V tej prvej oblasti je naším najväčším nepriateľom diktovanie poznámok a memorovanie - pokiaľ tieto činnosti v škole dominujú. Môj učiteľ na filozofickej fakulte hovoril, že diktovanie je smrť predmetu a ja s ním súhlasím. Aj to, akí ľudia vyučujú s týmto úzko súvisí. Tu je kľúčové, aby učiteľský stav vo všeobecnosti omladol. Nie len vekom, ale aj myslením. Stále panuje názor, že učiteľstvo je skôr poslanie ako povolanie. Akoby učiteľ proste bol učiteľom a bola to jeho substancia. Proste si učiteľ a hotovo. To potom nabáda k tomu, aby sme si mysleli, že učiteľ sa už ďalej vzdelávať nemusí. A to je kameň úrazu. Učitelia sa síce vzdelávajú v programoch celoživotného vzdelávania, ale toto vzdelávanie je odrazom výučby v školách. Je formálne, nepraktické a neefektívne.
Mnohí majú na náš vzdelávací systém prevažne negatívne názory. Ako sme na tom v porovnaní s ostatnými krajinami v okolí? Nie je situácia predsa len všade rovnaká?
Žijeme v rovnakej dobe ako ostatné štáty sveta. Extrémizmus, populizmus a rôzne “alternatívne” konšpiračné idey sa šíria ako kedysi iné nebezpečné ideológie. V tomto čelí školstvo v celej Európe a možno na celom svete rovnakej výzve - ako vrátiť vedeckému poznaniu, ktoré stojí na vedeckej metóde a slobode skúmania jeho miesto. Musíme v škole naučiť to, že rovnako ako v prírodných vedách aj v ostatných oblastiach života musí poznanie a názor stáť na faktoch a nie na domnienkach - pretože len na základe faktov sa vieme racionálne rozhodnúť. V stredoeurópskom priestore, špeciálne v bývalých krajinách východného bloku, je situácia veľmi podobná a správnu cestu len hľadáme. A aj ak by sme ju rýchlo našli, otázka je ako sa, napríklad na Slovensku, obrovský mechanizmus školstva dokáže reformovať. Len učiteľov je okolo 80 000 - dokážeme efektívne rozvíjať ich kompetencie, aby učitelia dokázali zaujať, inšpirovať, kultivovať?
Stretávate sa s budúcimi učiteľmi a zaúčate ich. Majú vôbec nejakú motiváciu sa zaradiť do učiteľského kolobehu a snažiť sa vychovávať budúce generácie?
Samozrejme. Aj keď práve “vychovávať budúce generácie” nemusí byť ich primárny cieľ. Úplne stačí, ak majú radi svoj predmet a chcú inšpirovať aj ostatných. Učiteľské aprobácie študuje možno až príliš veľa študentov. Otázka je, či do škôl idú tí najschopnejší a ak áno, tak ako dlho tam zotrvajú. V tomto som skeptický. Myslím, že nevieme dostať do škôl elitu z na učiteľstvo zameraných študentov a ak sa to aj náhodou podarí, tak tam nevydržia dlho.
Ak by ste mali tú moc, čo by ste na slovenskom školstve zmenili?
Školstvo sa zmení, keď spoločnosť zmení pohľad na vzdelanie. Vzdelanie musí byť prioritou nielen politikov, ale aj rodičov a nakoniec samotných učiteľov a žiakov. Nepríde žiaden zázračný zásah zhora, školstvo bude také, aké si ho spravíme. Čo by som zmenil ja nie je dôležité. Nie je v silách jednotlivca naznačiť premeny, ktorými musí prejsť. Myslím si, že jeden z kľúčových problémov je vzdelávanie pedagógov a kultúra práce v škole. Učitelia by mali pracovať viac v tíme, spoločne, inovovať učenie zvnútra. Jeden z dôležitých momentov môže byť napríklad aj mentorstvo, resp. koučing učiteľov, ktorý môže nahradiť tradičné a neefektívne vzdelávanie. V Edulabe sme jeden taký pilotný projekt realizovali a ukázal nám, že individuálna práca s učiteľmi je určite jednou z ciest zmeny.
Existuje nádej, že budeme na slovenské školstvo niekedy v neďalekej budúcnosti hrdí, pretože bude efektívne a bude produkovať ľudí, ktorých treba?
Nádej určite existuje. Veď stav vecí sa vždy dá zmeniť k lepšiemu a to aj v beznádejnejšej situácii ako v ktorej sme my. Chcem však zdôrazniť, že hrdí budeme, keď naše školy nebudú “produkovať" ľudí. Úlohou školy je podľa mňa človeka a občana, ktorý sa sám rozhodne, kde ho treba. Škola by mala pomôcť realizovať potenciál skrytý v každom z nás a nie slepo produkovať pracovnú silu pre trh práce. Samozrejme zamestnanosť je tiež dôležitá, ale v mojej perspektíve je podstatnejší človek ako individualita.
S akými ambíciami by mali ísť študenti stredných škôl na univerzity? Točí sa všetko iba okolo titulov alebo sa vo vysokoškolskom vzdelávaní ukrýva niečo oveľa dôležitejšie?
Nechcem súdiť motiváciu, s akou idú študenti na vysoké školy. Ak je to “len” titul, nech sa páči. Ale domnievam sa, že v takom prípade je to premeškaná príležitosť - v praxi by sa dalo tých 5 rokov využiť aj zmysluplnejšie. Na druhej strane 5 rokov na univerzite poskytne mladému človeku priestor na štúdium, ktoré ak je zodpovedné, tak otvorí nové obzory.
Ako však vieme, po skončení školy je potrebné si nájsť prácu. Tvrdíte, že študent si svoje budúce zamestnanie, teda pracovné miesto musí postupnými krôčikmi budovať sám, tehlu po tehle a nie nejako vyčkávať, kým po ňom niekto „skočí“. Ako to myslíte?
Myslím si, že napríklad v Bratislave nie je až taký problém nájsť si prácu. Problém je nájsť si prácu, ktorá nie je len obživou, ale aj sebarealizáciou. Na trhu práce sú stále prítomné nadnárodné korporácie, ktoré radi zamestnajú mladého človeka plného energie. Ale nie každému to vyhovuje. Cesta za sebarealizáciou sa podľa mňa skladá zo štyroch krokov.
1. Začnite od začiatku - uvedomte si, že profesionálna kariéra sa nezačína na promócii, ale na zápise do 1. ročníka. Štúdium je ako zamestnanie, ale veľmi luxusné - nikto vás nenúti dennodenne robiť to, čo vás nemusí baviť. Sem tam cez skúškové, ale inak je to priestor pre váš rozvoj a hľadanie témy.
2. Nájdite tému - ak už idem na vysokú školu, je to preto, že ma jej smerovanie zaujíma. Ale každé štúdium je široké. Ak študujem históriu, ťahá ma to k antike, stredoveku, k hospodárstvu, kultúre, priemyslu? Čo je téma, ku ktorej ma pociťujem príťažlivosť? Ak ju nemáte alebo nenájdete, možno ste si vybrali zlú školu. Téma je cesta k vnútornej motivácii a môže vyústiť k celoživotnej vášni, okolo ktorej sa točí aj kariéra. A samozrejme je to zárodok bakalárskej, diplomovej či dizertačnej práce. U mňa to bolo učenie, ale na začiatku štúdia som to ani len netušil.
3. Nájdite svojho guru - na každej katedre sú odborníci, ktorí o danej téme vedia o čosi viac ako začiatočník. Treba ich nájsť a nechať sa nimi viesť aspoň počas prvých krokov. Takýto učiteľ odporučí knihy, ktoré treba čítať a tie, ktoré rozhodne netreba čítať. Nasmeruje, dá základy, ktoré umožnia napredovanie omnoho rýchlejšie, ako keby sme sa hľadali úplne sami.
4. Približujte štúdium k téme - ak je mojou témou učenie a na seminári z filozofie práve riešime Nietzecheho, tak budem hľadať jeho názor na pedagogiku. Aký bol učiteľ, má nejakú koncepciu školy? Štúdium vysokej školy bez témy je ako rýchla cesta okolo sveta. Naučíte sa zo všetkého niečo, ale nič do hĺbky. Štúdium v perspektíve vašej témy z vás spraví odborníka aspoň v jednej oblasti.
A na záver - štúdium si treba užiť. Nie len po tej hedonistickej stránke, ale aj intelektuálne, nikdy potom na to poriadne už čas mať nebudete.
Sú podľa vás humanitné odbory skutočne „na zahodenie“? Mládež je presviedčaná, že informatika a prírodné vedy im zaručia nemalé peniaze a skutočný zmysel štúdia, no humanitné odbory sú v súčasnosti akoby v úzadí a dosť podceňované.
Študoval som históriu a filozofiu a keby som sa rozhodoval znova, zvolím si tú istú kombináciu. Humanitné disciplíny sú inak zamerané ako prírodovedné. Sú menej pragmatické, neučia ako ovládať prírodu. Smerujú však k hlbšiemu poznaniu súvislostí sveta, ktorý vytvoril človek. Napríklad matematika, fyzika, či programovanie nikdy nevyriešia problémy slovenského školstva. Sú to “len” nástroje na ich riešenie. A podobných problémov je okolo nás obrovské množstvo. Či už v svetovom meradle - vzostup populizmu a extrémizmu, destabilizácia zahraničnej politiky atď., alebo v našom, slovenskom kontexte - školstvo, kultúra politického života, rómska problematika atď. Sú to humanitné disciplíny, ktoré musia prichádzať z ideami v týchto oblastiach. Takže práve naopak – dnes potrebujeme ľudí s humanitným vzdelaním, pretože otázok je stále viac.
Kvantum mladých ľudí dnes na vzdelanie kašle. Vraj nepotrebujú vysokú školu, pretože by maximálne skončili v McDonalde servírujúc hambáče. Je toto skutočne dobrý prístup?
Nevidím nič zlé na tom, že niekto servíruje hambáče. Možno školu ozaj nepotrebuje. Svet je plný ľudí, ktorí to niekam dotiahli aj bez školy a takých, ktorí nedokázali nič a mali skvelé vzdelanie. Univerzálny postup sa asi nedá nájsť. Ja som si tiež v istom životnom období nemyslel, že budem študovať a nakoniec som dokončil doktorát na filozofickej fakulte. Ale jedna predstava je mylná univerzálne - že vzdelávanie sa končí školou. Je to práve naopak, učenie sa skončením školy začína. Pretože bez celoživotného vzdelávania hrozí človeku, že skončí tak ako naše školstvo. Mentálne zostarne a stratí schopnosť prispôsobiť sa.
Veľmi pekne vám ďakujeme za váš čas a ešte ako býva u nás zvykom, odkázali by ste na záver niečo čitateľom?
Minulý týždeň som objavil aplikáciu, ktorá motivuje k dobrým návykom. Volá sa Momentum a dá sa do nej pridať akákoľvek činnosť, ktorú by sme chceli robiť, ale z rôznych dôvodov sa nám to nedarí. Písať denník, meditovať, cvičiť, na obsahu nezáleží. Aplikácia sleduje, či sa nám darí plniť stanovené ciele. Vraj sa po dvadsiatich opakovaniach vytvorí zvyk. Je to skvelá pomôcka pri osobnom rozvoji, pretože ten sa vždy začína prvým malým krokom.
