Žiadny obrovský rozpočet, megalomanské deštrukcie či neprestávajúca akcia. Nie, veľkoleposť tejto snímky spočíva v niečom celkom inom.
Nesmierne talentovaného muža menom Denis Villeneuve, ktorý sa vďaka svojmu nezameniteľnému rukopisu právom radí k tým najlepším tvorcom súčasnosti, určite netreba nijako bližšie predstavovať. Tento už onedlho čerstvý päťdesiatnik, príležitostný scenárista a v prvom rade stále viac a viac obľúbenejší režisér sa totiž za svoje pomerne krátke pôsobenie v Hollywoode stihol postarať už o nejeden vynikajúci počin. Je síce pravdou, že prostredníctvom artovejšie ladenej snímky Enemy ešte prevažne jednohlasné divácke nadšenie nezískal, už krátko na to nás však všetkých dokonale uzemnil hutným psychologickým thrillerom Prisoners. O necelé dva roky neskôr sa dokonca vytasil aj s poriadne atmosferickou, nervydrásajúcou lahôdkou Sicario a v ceste za úspechom mu tak nestálo už absolútne nič. Niet preto divu, že sa premiéra jeho sľubne vyzerajúceho sci-fi s názvom Arrival okamžite stala udalosťou z kategórie celosvetovo očakávaných. A my sme si to, samozrejme, nemohli nechať ujsť.
Čo sa samotného príbehu týka, ten nám predstavil Dr. Louise Banks (Amy Adams), odborníčku na lingvistiku, ktorú si najala vláda Spojených štátov potom, čo dvanástka tajomných mimozemských lodí vstúpila do zemskej atmosféry a ostala sa vznášať nad povrchom. Spoločne s fyzikom Ianom Donnellym (Jeremy Renner) dostane za úlohu s týmito bytosťami naviazať komunikáciu, skúmať ich pôsobenie na našu planétu a tiež odhaliť ich úmysly. A zatiaľ čo ľudstvo balansuje na pokraji globálnej vojny, Louise sa spolu so svojim tímom snaží vo veľmi obmedzenom čase nájsť potrebné odpovede. Aby ich však bola schopná získať, musí sa uchýliť k činom, ktoré môžu ohroziť nielen ju, ale možno aj osud celého sveta.
Podarilo sa teda kanadskému filmárovi opäť raz zabodovať? Pre tých nedočkavejších iba v skratke prezradím, že áno, pričom sa v nasledujúcich riadkoch pokúsim aj vysvetliť, prečo je tomu tak. Začnime ale pekne po poriadku. Ako už naznačili zverejnené trailery a ďalšie rôzne ukážky, Arrival rozhodne nie je tým druhom sci-fi, ktoré by disponovalo obrovským rozpočtom, majestátnymi deštrukciami či neprestávajúcou akciou. Nie, veľkoleposť tejto snímky spočíva v niečom celkom inom. A badať to už od úvodných sekúnd. V nich sledujeme sériu krátkych, no na strane druhej, emóciami nabitých útržkov zo života hlavnej hrdinky Louise, ktorá bude po celý zvyšok času akýmsi pomyselným mostíkom medzi divákmi a záhadnými mimozemskými návštevníkmi. Spolu s ňou sa teda postupne, krok za krokom oboznamujeme s novými situáciami, spoznávame najdôležitejšie figúrky na šachovnici a ponárame sa hlbšie do diania.
Stopáž filmu činí takmer dve hodiny a Villeneuve tento čas využíva priam majstrovsky. Nešliape zbytočne na plyn, z každej jednej sekundy je schopný vyžmýkať maximum a popritom vôbec nenudí. Robí skrátka to, čo ovláda a v čom je na rozdiel od drvivej väčšiny súčasných tvorcov na míle ďaleko. Pracuje s atmosférou. Je až neuveriteľné, s akou ľahkosťou dokáže vybudovať tak realistickú, znepokojivú a zároveň stiesnenú atmosféru, ktorá človeka šmahom ruky zdrapne a následne pohltí natoľko, až mu nakoniec neostáva nič iné, než ostať s nemým výrazom na tvári zarazený v sedačke a nechať sa iba naďalej unášať tým, na čo sa práve pozerá. A keď už si divák začína myslieť, že ho nič ďalšie nemôže prekvapiť, znovu prichádza Kanaďan, len aby ho v poslednej dvadsaťminútovke emočne rozsekal a dokonalým spôsobom tak vyviedol z omylu.
Vychádza totiž z výborného scenára a vďaka precíznej réžii servíruje jednu atraktívnu scénu za druhou. A pritom je úplne jedno, či sa návštevník kina pozerá na interakciu postáv a ich snahu o rozlúsknutie cudzieho jazyka, alebo ostáva v úžase pri pohľade na množstvo nádherných a doslova dychberúcich záberov. Villeneuve je inteligentný a všetko má perfektne premyslené, takže až v neskoršej fáze, kedy do seba začnú jednotlivé kúsky skladačky porade zapadať, zistíte, že predchádzajúce scény neboli iba zbytočnou vatou, ale mali svoj presný význam, ktorý sa odhalil až v pravý moment. Na výslednom efekte sa dozaista podpísal aj vynikajúci skladateľ Jóhann Jóhannsson, Denisov parťák z Islandu. Koniec koncov, už skladby ako Kangaru či Hydraulic Lift, ktoré boli sprístupnené niekoľko dní pred premiérou, dávali jasne najavo, že sa po vyššie spomínanej snímke Sicario dočkáme ďalšieho vynikajúceho hudobného doprovodu, plného ako znepokojivých, tak aj melancholickejších melódií. Ani po hereckej stránke nie je filmu čo vytknúť. Dôležitých postáv sa síce veľa neobjaví, štandardné výkony Jeremyho Rennera a Foresta Whitakera však boli tentokrát totálne zatienené famóznou Amy Adams. Tá by si po piatich nepremenných nomináciách už zlatú sošku skutočne zaslúžila. Nuž, teraz sa jej to možno konečne podarí. Za jednu jedinú chybičku krásy, ktorá mi na Arrival málinko prekážala, považujem slabšie triky v druhej polovici snímky.
Denis Villeneuve dokázal prekonať sám seba, čim definitívne potvrdil svoje miesto na režisérskej špičke. Berie si to najlepšie zo snímok ako Contact či Interstellar, pridáva svoj typický rukopis a celé to povyšuje na celkom novú úroveň. Sci-fi Arrival je vďaka veľmi precízne vybudovanej atmosfére po všetkých stránkach takmer dokonalým dielom, ktoré vás strhne, pohltí a nepustí až do úplného, emočne nesmierne silného konca. Zároveň však odkrýva aj niekoľko tém k zamysleniu sa, takže po projekcii vám nedá pokoj ešte minimálne niekoľko minút, hodín či dokonca dní. Je skvelé vedieť, že sa v súčasnej hollywoodskej produkcii plnej šablónovitých komiksových adaptácií a prepálených blockbuserov bez štipky srdiečka a hlbšej myšlienky nájdu aj také filmárske talenty ako Villeneuve, ktoré majú vlastnú víziu a z minima na papieri dokážu vyťažiť obrovské maximum. Som nadšený, tlieskam a teším sa na druhú projekciu. Budúcoročné pokračovanie Blade Runnera je v najlepších možných rukách. Arrival je pre mňa v tejto chvíli jednoznačným filmom roka. 9,5/10
