Úchvatné nebeské divadlo nie len zo severného pólu.
Vidieť polárnu žiaru je zážitkom na celý život. Ak chceš ísť na istotu, mal by si vycestovať smerom na severný alebo južný pól, výnimočne však môžeš mať šťastie aj v našich končinách. O tom svedčia aj historické mýty - v stredovekej Európe bola polárna žiara pokladaná za duchov stredovekých bojovníkov. Inuiti zas žiaru pokladali za svetlo nebeskej pochodne, ktorá určuje cestu dušiam do nebeskej ríše. A pritom je za všetkým len fyzika.
Aj napriek tomu, že sa o polárnej žiare hovorí ako o na póloch bežnom úkaze, aj tam ju zazrieť nie je úplne bežnou záležitosťou - všetky okolnosti skrátka musia sedieť. Polárna žiara alebo latinsky aurora, vzniká pri nárazoch slnečného vetra do atmosféry. Slnečný vietor je silný prúd elementárnych častíc (zväčša protónov a elektrónov), ktoré boli vypudené slnečnou gravitáciou. Tie narážajú do častíc v atmosfére a prebieha takzvaná excitácia nárazom. Pri zrážke elektrónu s normálnym atómom si atóm preberie energiu z elektrónu k sebe - tým pádom jej má navyše. V atómovom obale je niekoľko vrstiev, po ktorých elektróny obiehajú, a pri prebytočnej energii jeden z elektrónov excituje, teda sa posunie o vrstvu vyššie. Na vyššej vrstve však už elektróny sú, preto je pre toho nového problém udržať sa tam. Po čase sa energia spotrebuje a doteraz excitovaný elektrón klesne späť na pôvodnú vrstvu. Vtedy sa zas energia tvorí a vylúči sa svetlo v podobe fotónu. Poskakujúce elektróny takto tvoria prekrásne nebeské divadlo.
Zafarbenie polárnej žiary môže byť rôzne - od klasickej zelenej cez modrú, až po jasnožltú. Všetko to závisí od mnohých faktorov - či už od teploty v mezosfére, kde sa zrážky dejú, od atómov, do ktorých častice narážajú, alebo od rýchlosti slnečného vetra (v priemere približne tri milióny kilometrov za hodinu, asi 330-krát pomalšie než svetlo). Tá závisí od slnečnej aktivity - krivka výkonnosti Slnka sa kolíše v jedenásťročnom cykle, v maximálnych hodnotách môžeme pozorovať polárnu žiaru dokonca až v Taliansku.
Existuje množstvo mýtov, ktoré hovoria o súvislosti medzi polárnou žiarou a aktuálnym počasím - špeciálne je vyzdvihované napríklad mrholenie kvôli kvapôčkam ohýbajúcim svetlo, pravdou však je, že aktuálne poveternostné podmienky nemajú s očarujúcou žiarou nič spoločné. Polárna žiara sa totiž vytvára niekoľko desiatok kilometrov nad troposférou, vrstvou, kde sa odohrávajú zmeny počasia.
Narozdiel od počasia si však ľudia dokážu vytvoriť polárnu žiaru sami - napríklad výbuchom atómovej bomby. 9. júla 1962 otestovali USA bombu Starfish Prime. Výbuch bomby rozštiepil atómy a ich častice vystrelil obrovskou rýchlosťou, ktorá v danom momente stačila konkurovať slnečnému vetru - do atmosféry narazili častice z vnútornej strany a prvá umelá polárna žiara bola na svete. Jej farba bola oranžová, no bohužiaľ bola z väčšej časti zahalená v oblakoch. Jas však bolo vidno napríklad aj z Honolulu vzdialeného 1500 kilometrov.
Aj keď je tá fyzikálna časť skutočne zaujímavá, omnoho fascinujúcejšie je to, čo sa práve vtedy deje na oblohe. Ak si ešte nemal to šťastie polárnu žiaru uvidieť, slnečná aktivita vrcholí znovu v roku 2025, možno teda budeme mať šťastie aj v našich končinách. A ak si už tú česť mal, ostáva nám len ticho závidieť.
