Najznámejší čarodejkobijec, ktorý sa spoločne so svojou inkvizičnou čatou neštítil ani tých najbarbarskejších metód.
Väčšina z nás pozná obdobie inkvizície a procesov s čarodejnicami len z filmov a fantastických príbehov. Pravdou však je, že toto temné obdobie tvorí dôležitú súčasť dejín mnohých krajín a národov. Ľudia boli prenasledovaní, mučení a popravovaní za rôzne prečiny, pričom nad niektorými nám v dnešnej dobe zostáva rozum stáť. Samozrejme, každá minca má dve strany a pri nepochopení a krútení hlavou nad myšlienkovými pochodmi inkvizície si musíme tiež pamätať, že keď ľudia niečomu nerozumejú alebo sa toho boja, veľmi ľahko skĺznu do pazúrov davovej psychózy a extrémizmu. V období honu na čarodejnice zohrávala dôležitú a nezastupiteľnú úlohu cirkev, ktorej predstavitelia v mene Boha a zo strachu pred diablom umučili stovky ľudí. Tak ako aj v iných krajinách, mali procesy s čarodejnicami svoje miesto aj v Anglicku 17. storočia, kde sa viac ako iné skloňovalo meno Matthewa Hopkinsa, talentovaného mladého advokáta a možno až priveľmi úspešného lovca čarodejníc.
Podľa dostupných informácií sa mal najznámejší lovec čarodejníc narodiť asi v roku 1620 v anglickom Suffolku ako štvrté dieťa do rodiny puritánskeho kňaza Jamesa Hopkinsa, kde zrejme pramenil jeho záujem o odhaľovanie bosoriek a ľudí posadnutých diablom. Pre nezachovanie dobových dokumentov sa o jeho živote pred rokom 1644 vie len veľmi málo, poznáme len záblesky toho, čomu sa v tom čase venoval. Nič menej, asi v roku 1640 sa presťahoval do anglického Essexu, kde sa prezentoval ako gentleman a šikovný advokát podieľajúci sa na usvedčovaní bosoriek počas čarodejníckych procesov.
Kariéra Matthewa Hopkinsa bola spojená s menom John Stearn, ktorý bol jeho pravou rukou a známym „katom“ špecializujúcim sa na pichanie šidla do ľudských orgánov a genitálií. V každom prípade, ich vzájomná spolupráca plodila výsledky, s ktorými boli spokojní všetci. Cirkev, spoločnosť aj oni sami až na odsúdených. Za neuveriteľne krátky čas vystopovali, usvedčili a popravili viac čarodejníc ako ktorýkoľvek ich kolega alebo predchodca z radov inkvizítorov. Hopkinsovi a Stearnovi sa tým darilo ľahko si získavať verejnosť na svoju stranu, keďže vládlo presvedčenie, že len s Božím požehnaním môžu byť tak úspešní. Prvou obeťou ich besnenia bola jednooká Elizabeth Clarková, ktorej matku už dávno predtým obvinili a obesili ako čarodejnicu. Ovdovená starena bola uvrhnutá do žalára a podrobená “zdravotnej prehliadke“, pričom sa na jej tele našli tri bradavky (neskôr poznávací znak čarodejníc), čo podľa slov inkvizítorov „nepatrí k znakom počestnej ženy.“ Protiprávne ju brutálne mučili, odopierali jej spánok a jedlo. Nakoniec po štyroch dňoch útrap Elizabeth priznala, že: „telesne obcovala s diablom šesť alebo sedem rokov, že sa jej zjavoval tri-štyrikrát do týždňa pri posteli, líhal s ňou a spali spolu polovicu noci, mal podobu gentlemana s vyšívanou stuhou a vysoký bol ako riadny muž. A povedal jej: "Bessie, musím s tebou ležať." Údajne vlastnila aj piatich pomocníkov, škriatkov: bielu mačku Holt, čierneho zajaca Sack-and-Sugar, tchora Newesa, kokeršpaniela Jamaru a chrta Vinger Toma. Počas inkvizičného súdu osem ľudí prisahalo, že vyššie spomenutých pomocníkov diabla videli na vlastné oči. Samotná Elizabeth udala počas vypočúvania ďalších 5 žien, no počet konečných obvinených dosiahol číslo 29. Všetci zbedačení a brutálne mučení sa postavili v meste Chelmsford pred svetský súd, ktorý dňa 29. júla 1645 vyniesol ten najvyšší možný trest. Po tomto prvotnom úspechu sa verejne vyhlásil za hlavného lovca čarodejníc s poverením od samotného parlamentu.
A tak sa vo víre občianskej vojny v Anglicku strhla ďalšia ničivá búrka v podobe honu na čarodejnice, ktorá v 17. storočí nemala obdobu. Hopkins vykonával činnosť a funkciu samozvaného generálneho lovca čarodejníc prevažne vo východnom Anglicku, kde sa so začiatkom jeho kariéry a so zdvíhajúcou sa vlnou obáv vytrácali prípady, kedy dedinčania lynčovali čarodejnice a brali tým právo do vlastných rúk. Práce tak pribúdalo a Hopkins musel rozšíriť rady svojej inkvizičnej čaty. Pribral k sebe Mary Philipsovú, špecialistku na zisťovanie čertových znamienok či dvojicu sadistov Edwarda Parsleya a Frances Millsovú, ktorí sa nezastavili ani pred tými najbarbarskejšími mučiacimi metódami. Ich obeťami boli najbezbrannejší členovia spoločnosti: chudobní, starí, v minulosti trestaní ľudia, na ktorých sa ostatní mešťania a dedinčania sťažovali.
Hopkins je autorom diela The Discovery of Witches – Odhaľovanie čarodejníc, kde popisuje svoju cestu ku kariére inkvizítora ako božiu prozreteľnosť. Tvrdí, že len náhodou objavil čarodejnícku skrýšu po tom, ako si vypočul rozhovory žien v dedine o tom, ako obcovali s diablom a uzatvárali zmluvy s diablom. V knihe ďalej opisuje všetky svoje metódy vyhľadávania, odhaľovania a vypočúvania čarodejníc. Jeho odporúčania a praktiky boli zakotvené v mnohých zákonoch a všeobecných postupoch a pravidlách pre inkvizítorov. Stal sa z neho naslovovzatý odborník na čarodejnice a jeho rady a pomoc si žiadalo čoraz viac dedín a miest, za čo si, samozrejme, účtoval nemalé poplatky. Spolu so Stearnom s ním po Anglicku cestovalo aj niekoľko žien, ktoré dosvedčovali jeho poverenie odhaľovať a sčítavať bosorky. Tento taktický manéver zvyšoval dôveryhodnosť a odbúraval strach. Hopkinsovi sa musí uznať jeho schopnosť predvídať reakcie ľudí, bol to dobrý rečník schopný manipulovať jednoduchými ľuďmi z dedín a veľmi dobre vedel čo a kedy povedať. Samozrejme, nezastupiteľnú úlohu tu zohrával aj strach odporovať, pýtať sa alebo akokoľvek spochybniť rozhodnutie inkvizítora. Nik sa nechcel dostal do podozrenia zo spriahnutia sa s diablom len preto, že si dovolil vysloviť pochybnosti o práve alebo spravodlivosti počas šialenstva bosoráckych procesov.
Hopkins bol bezpochyby talentovaný človek a jednou z jeho silných vlastností bola kreativita, ktorú využil aj pri vypočúvaní podozrivých. Počas Hopkinsovej kariéry bolo Anglicko o niečo humánnejšie než okolité krajiny a zakazovalo fyzické mučenie, to však inkvizítorom nebránilo nájsť si iné spôsoby ako dosiahnuť priznania, pravdivé či nepravdivé. Obľúbenou technikou bola Torturae Insomniae, teda mučenie nespavosťou, kedy obvinenému nedovolili spať ani jedinú minútu. Takéto psychické trýznenie sa dalo vydržať najviac 4 dni, po ktorých bol človek úplne dezorientovaný, slabý, vyčerpaný, na pokraji nervového zrútenia. Vtedy ako znak priznania stačilo zašomranie či obyčajné zívnutie. Ďalšou obľúbenou metódou bolo týranie hladom a smädom, čo malo v konečnom dôsledku rovnaké účinky. Hopkins a jeho asistenti si veľmi rýchlo uvedomili, že dokážu aj bez špinavého fyzického mučenia človeka utýrať a prinútiť ho povedať to, čo potrebovali počuť. Až do roku 1645 boli obľúbené aj vodné – plávacie testy, po roku 1645 bolo nutné mať pri tejto skúške odobrenie od vypočúvaného, takže sa od týchto skúšok dosť upustilo. Plávací test spočíval v tom, že obvineného priviazali o stoličku, ktorú spolu s ním hodili do vody. Ak vyplával, znamenalo to, že ho voda odmieta a je v spolku s diablom, ak nevyplával bol síce nevinný, ale tak či tak mŕtvy.
Pri podozrení z bosoráctva sa vždy pátralo aj po znameniach diabla. Hľadali sa rôzne znaky na tele, ktoré by indikovali službu satanovi. Jazvy, pokazené zuby, znamienka, kožné anomálie, bradavice, škvrny, popáleniny, vrodené defekty... čokoľvek sa odlišovalo od normy prijateľnej pre cirkev a jej zástupcov, teda inkvizíciu, toho obdobia, mohlo byť považované za diablov znak. V prípade, že znamenie nenašli, dalo sa ľahko vytvoriť. Keď bol človek z bosoráctva už obvinený len veľmi výnimočne sa mu podarilo očistiť a obvinení zbaviť. Dalo by sa povedať, že vo väčšine prípadov sa obvinenie rovnalo odsúdeniu, obzvlášť ak bol proces vedený pod taktovkou Matthewa Hopkinsa.
Nie všetci však zastávali názory Hopkinsa a jeho prívržencov. Pre mnohých to boli príliš radikálni a sfanatizovaní ľudia a ako takí nebezpeční a bolo potrebné zbaviť ich moci. Jeden z najsilnejších opozičných hlasov patril Johnovi Gauleovi. Spolu s viacerými duchovnými a kňazmi odsudzovali Hopkinsove metódy a postupy. Tvrdili, že využíva mučenie a trýznenie na dosiahnutie priznaní, že sa ľudia zbavovali nežiaducich občanov obvinením z bosoráctva. Taktiež ho obviňovali z brania úplatkov, zneužívania financií určených na vyhľadávanie bosoriek a procesy. Tieto stupňujúce sa negatívne ohlasy nakoniec spútali moc inkvizičnej čaty a čiastočne oklieštili jeho možnosti a právomoci.
Matthew Hopkins zomrel vo svojom dome 12.8.1647 na tuberkulózu. Je otázne či si ho smrť v takom nízkom veku našla náhodou, alebo to bola vyššia moc, ktorá sa už nemohla ďalej prizerať jeho bezuzdnému vyčíňaniu. Zanechal za sebou viac otázok ako odpovedí, mnoho mŕtvych a utýraných ľudí a legendu hodnú filmového plátna.
Samotné meno Matthew Hopkins je rovnako známe ako inkvizícia samotná, avšak skôr v zmysle istého strašiaka. Stalo sa synonymom pre podlého a zlého informátora, ktorý sa neštíti ničoho, aby uspokojil svoje fanatické túžby a predstavy. Ťažko povedať, či z neho človeka, ktorým bol, vytvorila výchova a prostredie, v ktorom vyrastal spolu s puritánskym otcom, alebo sa so zárodkami tohto šialenstva už narodil. Pravdou však zostáva, že to bol muž mnohých talentov. Mal neuveriteľný dar reči, ktorým disponovali mnohé veľké osobnosti histórie. Či už išlo o panovníkov, diktátorov, tyranov alebo osvietencov snažiacich sa zlepšiť svet. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že svoj talent presvedčiť, zmanipulovať a sfanatizovať davy využili na diametrálne rozdielne ciele. Disponoval fantáziou a kreativitou, čo dokázal pri vypočúvacích metódach a odporúčaniach pre prax, taktiež bol bystrý s dostatočnou inteligenčnou výbavou, bez čoho by sa asi nestal takým slávnym a tiež obávaným mužom svojej doby. Nech už boli jeho pohnútky akékoľvek, nech už veril v čokoľvek, jedno je nemenné. Matthew Hopkins je meno, ktoré pozná svet aj 400 rokov po jeho smrti a bude poznať aj naďalej vďaka jeho neľudskej krutosti a nezmyselným vykonštruovaným procesom, ktoré si vyžiadali život viac než 260 osôb.
