Smrť neznamená koniec. Indonézsky rituál vykopávania a čistenia mŕtvol ti možno príde zvláštny, ale funguje už dlhé roky

Pohreb patrí medzi významné udalosti v dedine, no ani zďaleka nedosahuje rozmery toho, čo sa odohráva každé tri roky. Zídu sa ľudia z celého okolia a vykopávajú svojich pochovaných príbuzných, aby sa aj oni mohli zúčastniť festivalu s názvom Ma’nene, čo by sa vo voľnom preklade dalo vnímať ako festival čistenia mŕtvych tiel. Zistenia odborníkov hovoria o tom, že aa festival koná minimálne posledných 100 rokov a miestni obyvatelia cítia obrovskú hrdosť, keď sa o ich zvyky zaujíma celý svet a ochotne pózujú fotografom s pozostatkami svojich príbuzných. Festival však nie je zameraný len na predvádzanie zosnulých. Príbuzní sa starajú najmä o to, aby sa telá mŕtvych nerozložili do takej miery, že by ich už nebolo možné rozoznať, a preto ich nielen čistia alebo v prípade potreby jemne opravujú, oni ich ešte aj pravidelne prezliekajú a doprajú im čistučké oblečenie na ďalšie tri roky, ktoré strávia pod zemou. Ďalšou dôležitou súčasťou rituálu je aj oprava a rekonštrukcia samotných truhiel. Tri roky v zemi neprospejú ani mierne upraveným dreveným truhlám a väčšinou sa po vybratí nebožtíka, jeho umytí a prezlečení rozoberie aj truhla a vyrobí sa nová, aby mu v pokračovaní posmrtného života nič nechýbalo.

Ľudia Toraja tiež veria v to, že po smrti a odchode z pozemského sveta by sa duša zosnulého mala vrátiť späť do dediny, kde sa narodil. Kvôli tomu sa nestáva veľmi často, že by sa veľké skupiny ľudí sťahovali z jednej dediny do druhej alebo niekde úplne inde, keďže strach o dušu im to jednoducho nedovolí. Keby zomreli ďaleko od svojho rodiska, ich duša by sa možno nevedela sama vrátiť späť domov a zostala by navždy uväznená vo vzduchoprázdne, čo by mŕtvemu človeku nedovolilo pokračovať v ďalšom živote. Občas sa preto ľudia po svojich zosnulých príbuzných vyberú aj desiatky kilometrov ďaleko, len aby im zaručili bezproblémový prechod z pozemského života do toho posmrtného. Pre bežného Európana zvyknutého na obyčajný pohreb a následné navštevovanie cintorína určite indonézske rituály vyznievajú trochu zvláštne, no keby sme sa takýmto štýlom starali o svojich mŕtvych viac než storočie aj tu, považovali by sme to za úplne normálne.