Spravodajský portál pre modernú generáciu, ktorá sa zaujíma o aktuálne dianie.
Zaujíma ťa aktuálne dianie? Správy z domova aj zo sveta nájdeš na spravodajskom webe. Čítaj reportáže, rozhovory aj komentáre z rôznych oblastí. Sleduj Refresher News, ak chceš byť v obraze.
Kliknutím na tlačidlo ťa presmerujeme na news.refresher.sk
Pozri si naše tipy na darčeky, ktoré by sme si kúpili aj my 🤩
9. septembra 2016 o 14:49
Čas čítania 0:00
johnnybravo

Smrť neznamená koniec. Indonézsky rituál vykopávania a čistenia mŕtvol ti možno príde zvláštny, ale funguje už dlhé roky

ZAUJÍMAVOSTI
Uložiť Uložené

Ľudia Toraja takto žijú už celé storočie.

Hlboko v indonézskych horách provincie Južné Sulawesi žili až do sedemdesiatych rokov minulého storočia mnohé dediny oddelené od moderného sveta. Ľudia, ktorí dostali od holandských misionárov ešte začiatkom 20. storočia, kedy nastal prvý kontakt medzi okolitým svetom a pôvodnými obyvateľmi, meno Toraja, si dodnes zachovávajú svoje tradície a zvyky datujúce sa desiatky a desiatky rokov do minulosti. V súčasnosti sa odhaduje, že by ich v Indonézii malo žiť ešte niečo viac ako milión a aj keby sa medzi nich nezamiešali cudzinci, nemali by veľký problém s prežitím, pretože medzi ľuďmi Toraja platia pravidlá hovoriace o tom, že manželské zväzky v rámci rodiny nie sú problémom, ak si človek nájde partnera bratranca alebo sesternicu zo štvrtého kolena. Kultúra týchto obyvateľov patrí medzi najfascinujúcejšie oblasti indonézskeho života, no aj v nej sa nájde čosi, čo ľudia zo Západu nedokážu pochopiť. Miestni obyvatelia totiž svojim mŕtvym príbuzným vyjadrujú úctu špeciálnym spôsobom.

Miestna kultúra vníma smrť a všetko s ňou spojené oveľa inak než sme na to zvyknutí. Ľudia tu už desiatky rokov nepovažujú smrť za koniec života, ale veria, že ide len o jeden z prirodzených procesov na dlhej životnej ceste a podľa toho sa k nej aj stavajú. Ak niekto v dedine zomrie a jeho rodina ešte nemá dostatok prostriedkov na vystrojenie pompézneho pohrebu, telo sa nepochová v skromnosti, ale zostane niekoľko dní, ba pokojne i mesiacov zabalené vo vrstvách látky, aby sa zabránilo jeho rozloženiu a znehodnoteniu. Rodina sa potom snaží získať prostriedky a keď ich má dostatok, nasleduje pohreb, aký si ešte nikdy nevidel. Niektoré z nich trvajú aj celý týždeň a k telám sa nepristupuje výlučne so slzami v očiach, pretože smrť neznamená koniec, iba fázu. Miestni okolo tiel tancujú, spievajú a tieto rituály by určite bežný Európan považoval za pritiahnuté za vlasy, lenže kto sme, aby sme sa niekomu miešali do kultúry, podľa ktorej sa riadi už toľké roky?

Pohreb patrí medzi významné udalosti v dedine, no ani zďaleka nedosahuje rozmery toho, čo sa odohráva každé tri roky. Zídu sa ľudia z celého okolia a vykopávajú svojich pochovaných príbuzných, aby sa aj oni mohli zúčastniť festivalu s názvom Ma’nene, čo by sa vo voľnom preklade dalo vnímať ako festival čistenia mŕtvych tiel. Zistenia odborníkov hovoria o tom, že aa festival koná minimálne posledných 100 rokov a miestni obyvatelia cítia obrovskú hrdosť, keď sa o ich zvyky zaujíma celý svet a ochotne pózujú fotografom s pozostatkami svojich príbuzných. Festival však nie je zameraný len na predvádzanie zosnulých. Príbuzní sa starajú najmä o to, aby sa telá mŕtvych nerozložili do takej miery, že by ich už nebolo možné rozoznať, a preto ich nielen čistia alebo v prípade potreby jemne opravujú, oni ich ešte aj pravidelne prezliekajú a doprajú im čistučké oblečenie na ďalšie tri roky, ktoré strávia pod zemou. Ďalšou dôležitou súčasťou rituálu je aj oprava a rekonštrukcia samotných truhiel. Tri roky v zemi neprospejú ani mierne upraveným dreveným truhlám a väčšinou sa po vybratí nebožtíka, jeho umytí a prezlečení rozoberie aj truhla a vyrobí sa nová, aby mu v pokračovaní posmrtného života nič nechýbalo.

Ľudia Toraja tiež veria v to, že po smrti a odchode z pozemského sveta by sa duša zosnulého mala vrátiť späť do dediny, kde sa narodil. Kvôli tomu sa nestáva veľmi často, že by sa veľké skupiny ľudí sťahovali z jednej dediny do druhej alebo niekde úplne inde, keďže strach o dušu im to jednoducho nedovolí. Keby zomreli ďaleko od svojho rodiska, ich duša by sa možno nevedela sama vrátiť späť domov a zostala by navždy uväznená vo vzduchoprázdne, čo by mŕtvemu človeku nedovolilo pokračovať v ďalšom živote. Občas sa preto ľudia po svojich zosnulých príbuzných vyberú aj desiatky kilometrov ďaleko, len aby im zaručili bezproblémový prechod z pozemského života do toho posmrtného. Pre bežného Európana zvyknutého na obyčajný pohreb a následné navštevovanie cintorína určite indonézske rituály vyznievajú trochu zvláštne, no keby sme sa takýmto štýlom starali o svojich mŕtvych viac než storočie aj tu, považovali by sme to za úplne normálne.

Domov
Zdieľať
Diskusia