Najslávnejší vládca Novobabylonskej ríše.
Nebukadnesar II. (asi 630- 562 pr. Kr, vládol 605- 562 pr. Kr.) ako druhý kráľ z rodu chaldejského, ktorého otec založil mocnú Novobabylonskú ríšu a on sám ju priviedol k najväčšiemu rozkvetu, kedy ovládol všetky obchodné cesty v Mezopotámii (oblasť medzi ázijskými riekami Eufrat a Tigris). Do histórie vstúpil ako muž plný rozporov, neľútostný a krutý dobyvateľ, ale aj ako milujúci manžel, schopný urobiť nemožné pre potešenie svojej manželky. Na jednej strane Bibliou zobrazovaný ako tyranský šialenec, ničiteľ celej Judey a zarytý nepriateľ Židov. Na strane druhej ako dobyvateľ „Úrodného polmesiaca“ od Jeruzalema až po Perský záliv či budovateľ najväčšieho hlavného mesta tej doby – Babylonu, vrátane jedného zo siedmich divov sveta v staroveku – Semiradiných visutých záhrad. Hoci pre Európu predstavuje okrajovú historickú postavu, o čom svedčí aj fakt, že grécky historik Herodotos opisujúci vo svojom diele o dve storočia neskôr Babylon ho ani len nespomenul, tak dnešnými Iránčanmi (kde sa územie Babylonu rozprestieralo) je považovaný za najmocnejšieho vladára.
Babylon si od svojich najslávnejších čias Chammurapiho – vládcu Starobabylonskej ríše (nastúpil na trón 1792) prechádzal rôznymi turbulentnými, viac či menej úspešnými obdobiami. Od roku 1595 pr. Kr. ho držal permanentne v područí kmeň Chassitov a neskôr mestský štát Elam (juhozápadný Irán). Jediným svetlým okamihom po dlhých stáročiach utláčania bola práve jeho porážka a nastúpenie Nebukadnesara I. na babylonský trón v roku 1124 pr. Kr., tento mocný panovník zároveň založil silnú dynastiu udržujúcu nad starovekou veľríšou ochrannú ruku desiatky rokov. Keď sa v roku 626 pr. Kr. stal správcom Babylonu Nabopolasar, otec Nebukadnesara II. a uzurpoval si vládu od Asýrskeho kráľa, začalo sa druhé zlaté obdobie Babylonu – obdobie takzvanej Novobabylonskej ríše.
Nabopolasarovou uzurpáciou babylonského trónu sa automaticky začala vojna medzi Asýriou a Babylonom, z ktorej vďaka spojenectvu s Médmi vzišiel ako víťaz Babylon. Na začiatku vlády využil Nabopolasar rastúcu nechuť Babylončanov voči asýrskej nadvláde a v roku 616 pr. Kr vytiahol sám so svojou armádou prvýkrát proti nenávidenému nepriateľovi, avšak neúspešne. Z porážky sa poučil a uzavrel spojenectvo s kráľom Médov Cyaxaresom. Médovia patrili k najsilnejším mestským štátom na území dnešného Iránu a vďaka tomuto spojenectvu spečateného sobášom Nebukadnesara II. a Cyaxaresovej dcéry Amytis prestala šťastena Asýrčanom žičiť, pričom v priebehu nasledujúcich štyroch rokov utŕžili niekoľko nepríjemných porážok. Ako rozhodujúce sa ukázalo trojmesačné obliehanie ich hlavného mesta Ninive (na severe dn. Iraku) v roku 612 pr. Kr., pri ktorom umrel aj samotný asýrsky kráľ, čo prispelo k tomu, že odpor Asýrie začal pomaly upadať. To bol prakticky koniec nedávno zdanlivo všemocnej ríši, nakoľko väčšina asýrskych miest padla do konca roka 612 do rúk Babylončanov. Po páde posledného oporného bodu, mesta Charran, chýbal už len posledný krok k absolútnemu víťazstvu – poraziť Egypt, spojenca Asýrie. Egypťania získali kontrolu nad Palestínou, a to buď oportunisticky vlastným menom alebo za podpory susedných spojencov. Posledný úder Egyptu zasadil práve Nebukadnesar II. v roku 605, vtedy ešte babylonský korunný princ dvakrát porazil Egypťanov, na Carchemish a na Chamatu pri egyptskej hranici, kde prakticky zničil ich elitné jadro armády. Asýrsky odpor touto porážkou úplne zmizol a ich krajina sa stala súčasťou Novobabylonskej ríše- budúceho hegemónneho územia úrodného polmesiaca.
Po tejto bitke sa Nebukadnesar II. ponáhľal do hlavného mesta Babylon, nakoľko sa dopočul, že jeho otec umiera. Tak sa stalo, že ešte v rovnakom roku, ako sa odohrala táto rozhodujúca bitka, prebehla aj Nebukadnesarova korunovácia za kráľa Novobabylonskej ríše. Korunovácia prebehla so všetkou pompéznosťou v chráme boha Marduka, kde prosil, aby domov, ktorý vybuduje, bol večný, aby sa mohol plne nasýtiť jeho krásou, chcel, aby dosiahol vysoký vek s hojným potomstvom a aby mohol užívať hold ako kráľ všetkých regiónov celého ľudstva. Táto jeho modlitba sa mu do veľkej miery aj naplnila, pretože za jeho vlády sa stal Babylon najväčším mestom vtedajšieho sveta a o jeho kráse sa hovorí dodnes. Navyše si zabezpečil kontrolu nad všetkými obchodnými cestami v Mezopotámii, čo sa dá považovať za ovládnutie vtedy známeho sveta.
Svoj sen si začal plniť hneď po korunovácii, v priebehu júna až decembra 604 pr. Kr si podrobuje celé územie Sýrie a Palestíny vrátane Judey, ktorá sa mu zaviazala platiť dane. To naopak odmieta mesto Askaklon, a tak je v roku 603 pr. Kr. podrobené násilím, pričom sa mocný vladár týmto aktom prebojuje až k hranici Egypta. S týmto slávnym starovekým štátom následne zvádzal boje podobné šachovej partii každoročne po dobu štyroch rokov v Levante (oblasť východného Stredomoria). V týchto bojoch nedokázala získať ani jedna strana prevahu a v roku 601 pr. Kr. skončili doslova patom. Vzburu v Judey zaznamenal a hneď aj potlačil v rokoch 598-597 pr. Kr., ale o desať rokov neskôr Judea, povzbudená falošnou vidinou egyptskej podpory znovu rebelovala a znovu neúspešne. Tentoraz to však Židia aj trpko oľutovali, pretože ich hlavné a posvätné mesto Jeruzalem po osemnásťmesačnom obliehaní padlo. Dobyvatelia zničili chrámy a mesto vypálil do základov. Kráľ Judey si však nedal povedať a k ďalším nepokojom došlo už nasledujúci rok, hoci prorok Jeremiáš varoval, že po sebe idúce spochybnenie moci Babylonu bude mať neblahé následky. Podľa prorokových tvrdení až 4600 ľudí dal najmocnejší vladár v okolí deportovať z Judska v dôsledku tohto povstania (Jeremiáš 52: 28-30).
Toto bola však len druhá vlna násilného vysťahovania Židov do Babylonu, teda takzvaného babylonského zajatia Židov, pretože už pri prvom dobytí Jeruzalema presídlil Nebukadnesar do svojho hlavného mesta okolo 20 000 Židov. Izraeliti toto presídlenie znášali s ťažkým srdcom a práve toto je dôvodom, prečo je v Biblii tento vládca zobrazovaný ako zhýralec a šialenec a jeho milované mesto Babylon ako mesto nerestí a hriechov. Pravdou však je, že značnej časti Židov sa tam nežilo vôbec zle, mohli si tam vytvoriť vlastnú komunitu a vydobyli si pomerne slušné životné podmienky, dokonca vďaka tomu, že pôda v Babylone dávala oveľa viac úrody než v Palestíne, aj určitého blahobytu. Pravdou však je, že tunajšie prostredie sa im zdalo príliš cudzie a znemožnilo im pokračovať v ich tradíciách vo vzdelávaní či dodržiavaní náboženských obradov a museli hľadať kompromisy. Judea však nebola jediná, čo babylonskému kráľovi robila problémy, aj pacifikácia Libanonu, ktorú potreboval kvôli dodávkam cédrového dreva, trvala až 13 rokov. Tento zdanlivo nepodstatný a nudný výpočet jeho najvýznamnejších expanzívnych úspechov má poukázať na fakt, že svoju modlitbu k Mardukovi pri svojej korunovácii myslel smrteľne vážne a kráľom všetkých regiónov celého ľudstva sa v podstate naozaj stal, hoci tomu obetoval roky pobytu mimo svojej ríše.
Po potlačení poslednej veľkej vzbury v Eleme sa následne mocný panovník sústredil na druhú časť svojich túžob – vybudovanie domova , ktorý by bol večný a aby sa mohol plne nasýtiť jeho krásou. Počas jeho vlády hlavné mesto jeho ríše zažilo priam stavebnú horúčku. Najskôr pozlátil otcov kráľovský palác, ďalej rozšíril pozostávajúce dve veľké kráľovské sály a tri súkromné izby o ďalšie štyri chrámové jednotky vzájomne prepojené priechodmi s obrovskou trónnou sálou. Pri stavbe jeho letného sídla sa prejavila jeho jemnejšia stránka, nakoľko schválil vybudovanie už na začiatku spomínaných Semiradiných visutých záhrad. Táto stavba podľa legendy mala byť aktom lásky, pretože Nebukadesarovej manželke sa cnelo po rodnej hornatej Médii, a tak jej kráľ, aby ju utešil, nechal vystavať 40 metrov vysoký umelý vrch s visutými terasovitými záhradami s flórou z celej ríše, so zložitým umelým zavlažovaním. Iným vladárovým megalomanským stavebným projektom sa stala z Biblie svetoznáma babylonská veža, čo bol vlastne obrovský zikkurat (veža slúžiaca na náboženské účely). Postavili ju dávno pred jeho vládou, ale v tom čase sa nachádzala vo veľmi zlom stave a práve on sa podujal na jej rekonštrukciu. Zo svojho štvorcového základu pyramídovito siahala až do výšky 90 metrov, pričom kráľ mal za cieľ, aby súperila s nebesiami. Okrem týchto veľkolepých projektov nepozabudol ani na bežnú výstavbu ako stovky chrámov zasvätených rôznym bohom či mestské hradby. Avšak aj túto bežnú stavbu potrebnú na ochranu mesta či stavieb zabezpečujúcich mestu ochranu bohov povýšil do úplne iných dimenzií.
Mesto nechal obohnať dvojitými hradbami vysokými minimálne 22 metrov, medzeru medzi nimi zaplnil strategicky vodou. Najlepším potvrdením tohto tvrdenia je však Ištarina brána - jedna z ôsmich vstupných brán, ako jediná však bola pokrytá vrstvou svetle modrých tehál a zobrazujúca drakov, levov a býkov a niesla meno bohyne lásky a vojny, stojac na Ceste procesie, vedúcej do mestskej štvrti chrámov a palácov, pričom len tých väčších narátali historici 43. Za čias Nebukadnesara II. dosiahol počet obyvateľov Babylonu pravdepodobne až miliónovú hranicu, čím sa stal najväčším mestom vtedajšieho sveta a kópiu Ištarinej brány možno obdivovať v Berlínskom múzeu. O splnení druhej časti jeho priania, že sa jeho domov, ktorý vybudoval, stal večným a že sa mohol plne nasýtiť jeho krásou, nemôže byť pochýb. Podľa knihy proroka Daniela, však na sklonku svojej vlády mocný panovník prepadá šialenstvu, zasiahnutý božím hnevom za prílišnú pýchu a opovážlivosť prichádza o rozum a žije po dobu siedmych rokov medzi zvieratami. Nahý sa potuluje po jaskyniach, vyje na mesiac a živí sa surovým mäsom. Táto choroba je dnes stotožňovaná so zriedkavou psychickou poruchou – lykantropiou.
Nabukadnesar zomiera v roku 562 pr. Kr., takže sa dá povedať, že sa naplnila aj časť modlitby o jeho dlhovekosti. Zanechal po sebe aj potomkov, ktorí však ani zďaleka nezažiarili tak ako on, to je však už iný príbeh. Možno však konštatovať, že Nebukadnesar II. svojou úspešnou expanzívnou politikou a ambicióznou prestavbou Babylonu zanechal v histórii nezmazateľnú stopu a stal sa tak v podstate nesmrteľným. Svedčí o tom aj fakt, že k nemu prirovnávali slávneho Napoleona či to, že sa jeho činy sa stali námetom Verdiho opery Nabucco.
