V roku 1212 sa vo Francúzsku a Nemecku zhromaždili skupiny zbedačených detí, ktoré mali svojou nevinnosťou poraziť ozbrojené vojská moslimov.
V západnej Európe sa v druhej polovici 11. storočia pod vplyvom reformného clunyjského hnutia zvýšilo povedomie o náboženstve. Verejnosť sa začala viac zaujímať o jeho dejiny, najmä o sväté miesta - predovšetkým o Jeruzalem. V roku 1095 však toto miesto obrovského náboženského významu napadli Arabi a jeho kresťanské obyvateľstvo vyhnali. Nepriamo tak započali krvavý trend, počas ktorého sa v mene Ježiša Krista bojovalo proti nevercom a to nielen na Blízkom Východe, ale aj v severnej Európe, na Balkáne či Byzantskej ríši. Pápež Urban II. totiž ešte v tom istom roku vyhlásil prvú križiacku výpravu, ktorej účelom bolo prinavrátiť Jeruzalem do rúk kresťanskej cirkvi.
Rytieri s vyšitým krížom na hrudi tak pochodovali Európou a Malou Áziou až do doby, kedy po krvavej bitke roku 1099 Jeruzalem nedobyli. Mesto však v nasledujúcich rokoch a storočiach neustále menilo majiteľov, čo kresťanské autority neustále podnecovalo k vyhlasovaniu ďalších výprav križiackych vojsk. O niečo vyše sto rokov, keď sväté mesto bolo opäť v rukách moslimov, konkrétne v roku 1212, sa udiala udalosť, ktorá je dodnes opradená rúškom tajomstva, dohadov a povier. Dostala názov Detská križiacka výprava.
Aj napriek svojmu názvu nešlo o oficiálne vyhlásenú výpravu, nakoľko to bolo iba v právomoci pápeža. Vtedajší pápež Inocent III. však k tomuto kroku nikdy nepristúpil, celá iniciatíva vzišla z radov jej účastníkov, ktorých tvorili v prevažnej miere mladí ľudia. Tí pochádzali predovšetkým z nižších, chudobnejších spoločenských vrstiev, nechýbali však medzi nimi ani roľníci, ženy a dokonca ani starší ľudia. Väčšina jej účastníkov naozaj zložila križiacky sľub a na hrudi nosili kríž. Názov detská pochádza pravdepodobne z latinského pueri, čo znamená dieťa, resp. chlapec - sú však aj hlasy tvrdiace, že toto slovo označovalo skôr chudobných ľudí, tvoriacich v tomto hnutí majoritu. Výprava prebiehala v dvoch hlavných prúdoch - francúzsky a nemecký. Aj keď je možné a pravdepodobné, že niektorí účastníci boli členmi oboch, prebiehali osobitne, hoci mali veľmi podobné osudy a neúspešný koniec.
Myšlienka výpravy sa zrodila v júni roku 1212 pravdepodobne vo Francúzsku, kde panovali horlivé kresťanské nálady, namierené jednak proti moslimom samotným (tí neboli len v Jeruzaleme, ale aj na susednom Pyrenejskom polostrove), ale aj proti francúzskym albigéncom - katarom, ktorých pápež vyhlásil za nepriateľov cirkvi. Mladí ľudia - pueri - sa začali zhromažďovať v regióne okolo mesta Saint-Denis, malo ich údajne byť 15 až 30-tisíc a na ich čele mal stáť mladík Štefan z Cloyes. Ten hlásal, že ich výprava je požehnaná jediným pravým bohom a že sa pred nimi rozostúpi more, podobne ako tomu bolo v Biblii. Tvrdil, že deti sú vhodnejšími účastníkmi výpravy ako dospelí, lebo sú čistejšie. Aj napriek tomu však plánoval Svätú zem dobyť železom a krvou. Štefan pri sebe niesol list, ktorý údajne dostal od samotného Ježiša a plánoval ho odovzdať francúzskemu kráľovi Filipovi II. Mocný panovník však nebol myšlienkou výpravy nadšený a údajne dokonca požadoval jej rozpustenie. Je však isté, že z celého Francúzska sa na stranu odhodlancov pridalo množstvo ľudí, najmä mladých chlapcov, ale i dievčat, dokonca aj šľachticov, kňazov a iných ľudí. Nie je známy ich konečný počet, ani presná trasa, existujú však záznamy, že sa dostali do Marseille, kde o nich akákoľvek zmienka končí. Či sa vôbec dostali do Svätej zeme, je neisté.
Práve z krajiny galského kohúta pravdepodobne prenikli myšlienky výpravy aj do susedných nemeckých štátov. Tu sa na čelo pueri postavil istý Mikuláš z Kolína. Ten rovnako horel za myšlienku výpravy, rovnako tvrdil, že sa pred deťmi rozostúpi more, Jeruzalem však nechcel dobyť silou, ale konverziou nevercov. Členov tvorili opäť rôznorodé živly, avšak stále dominovali deti a mládež, najmä z radov chudoby a roľníkov. Štefan viedol dav, čítajúci údajne 20 000 hláv, cez juh Nemecka, Švajčiarsko, Alpy, až ku bránam Janova v Taliansku. Už počas tejto cesty mnoho z detí zahynulo, najdrastickejšie štatistiky hovoria o dvoch tretinách. Tu si križiaci rozložili svoj hlavný stan a čakali, že sa pred nimi more naozaj rozostúpi. Keď sa tak však nestalo, mnoho z nich rady križiakov opustilo. Niekoľko tisíc ich však ostalo žiť v tomto janovskom prístavnom meste, nakoľko lacná pracovná sila tu bola vždy vítaná. Existujú taktiež správy, že malému množstvu z nich sa aj podarilo nalodiť a dostať sa do Palestíny, ich osud je však opäť neznámy, podobne ako pri ich francúzskych rovesníkoch, pravdepodobne však boli predaní alebo usmrtení.
Výprava sa teda skončila fiaskom v oboch svojich hlavných prúdoch. Deti neboli na dlhú cestu pripravené ani materiálne, ani fyzicky. Nakoľko im chýbal oficiálny patronát cirkvi a pápeža, po ceste sa nestretli s prílišnou solidaritou ostatných kresťanov. Taktiež mladí vodcovia, či už Štefan, alebo Mikuláš, ktorí síce horeli svojimi ideálmi, nedisponovali organizačnými schopnosťami riadiť takéto veľké množstvo ľudí. Do dnešného dňa nie je presne známe, koľko z udalostí tzv. detskej výpravy sa naozaj aj udialo a či k nej vôbec došlo tak, ako to je zachytené v stredovekých kronikách. Mnoho detí však v tomto roku zahynulo, resp. bolo predaných do otroctva, prípadne bolo donútených k tvrdým prácam - nie je však isté, či pochodovali pod križiackou vlajkou. Vo všeobecnosti však panuje názor, že udalosti v tomto roku, resp. odhodlanie verejnosti zakročiť proti moslimskej nadvláde nad Jeruzalemom, prispeli k vyhláseniu piatej križiackej výpravy, ku ktorému došlo v roku 1213. Ani tá však Svätú zem nedobyla.
