Posledná panovníčka z rodu Tudorovcov.
Mocná žena označovaná vo svetových dejinách ako panovníčka zlatého veku Anglicka. Počas alžbetínskej éry získala ostrovná krajina medzinárodnú prestíž a zámorské územia, čím sa nepriamo položili základy najväčšej koloniálnej ríše v histórii ľudstva.
Alžbeta I. sa narodila 7. septembra roku 1533 ako druhé dieťa vtedajšieho anglického kráľa Henricha VIII. a jeho druhej ženy Anny Boleynovej. Monarcha však nebol príliš nadšený z narodenia malej princeznej, keďže si prial syna, ktorý by po jeho smrti zdedil trónu. V čase keď so svojou prvou ženou Katarínou Aragonskou, s ktorou mal tiež jednu dcéru, zrušil Henrich manželstvo, rýchlo si našiel náhradu v podobe novej milenky Anny. Vtedy ešte netušil, že ho za jeho prelietavosť stihne krutý osud. Po dvoch Anniných potratoch sa totiž kráľovskému páru narodilo konečne zdravé dieťa, avšak mužský potomok to nebol, a tak kráľovná skončila na príkaz šialeného despotu na popravisku, pričom bola trojročná Alžbeta vyhlásená za nelegitímneho a nesvojprávneho potomka. Aj napriek tomu, že kráľ sa odmietal sám akokoľvek starať o dieťa alebo ho čo i len navštevovať, doprial mu na vtedajšiu dobu výbornú úroveň vzdelania. Alžbeta údajne ovládala sedem rôznych jazykov, z toho predovšetkým materskú angličtinu, ďalej latinčinu, francúzštinu a gréčtinu. V roku 1550 ukončila svoje štúdium a stala sa tak jednou z najvzdelanejších žien z anglickej šľachty.
Tri roky pred ukončením štúdia kráľ zomrel, a tak pripadla starostlivosť o Alžbetu do rúk Hernichovej poslednej ženy – Kataríny Parrovej. Tá sa hneď po smrti šialeného depotu vydala za Thomasa Seymoura, ktorý v živote mladej Alžbety zanechal fatálne následky. Muž v strednom veku sa začal až príliš zaujímať o trinásťročné dievča, trávil s ňou veľa času a neskôr ju začal navštevovať po nociach aj v jej komnatách. Keď sa Katarína dozvedela o manželovom zneužívaní neplnoletej Alžbety, okamžite ju poslala preč na odľahlý vidiek. Zakrátko ale Katarína po pôrode zomrela a Thomas Seymour nečakal ani okamih, ihneď sa snažil vyhľadať Alžbetu, aby jej mohol ponúknuť sobáš. Tá však túto zvrátenú ponuku radikálne odmietla.
Medzitým sa opäť uvoľnilo miesto na kráľovskom tróne, a tak naň nastúpila vzdialená príbuzná Tudorovcov, princezná Jana Greyová. Keď sa o tom dozvedela kráľova prvá dcéra z prvého manželstva, dcéra spomínanej Kataríny Aragonskej, menom Mária I. Tudorová, okamžite sa chopila príležitosti a zamierila spolu s mladšou nevlastnou sestrou Alžbetou do Londýna. Svoju príbuznú Janu zvrhla nekompromisne z trónu a vydobyla si tak právoplatné miesto panovníčky Anglicka. Avšak vláda Márie bola sprevádzaná krutovládou a zlými rozhodnutiami. Aj napriek tomu, že spočiatku prisľúbila voľné pôsobenie protestantskej cirkvi, začala neskôr rušiť Henrichove revolučné reformy, čo priviedlo roku 1554 poddaných k vzbure. Po ich krvavom potlačení bola Alžbeta obvinená z údajnej podpory vzbúrencov, nakoľko sa verejne šírila myšlienka, že práve Alžbeta by bola vhodnejšou následníčkou trónu. Našťastie mladú princeznú nedala sestra popraviť, skončila však na dva mesiace za múrmi towerského väzenia a následne asi rok v domácom väzení. O tri roky neskôr bezdetná kráľovná Mária I. zomiera na rakovinu vaječníkov a vymenováva svoju nevlastnú sestru za svoju nástupkyňu.
V čase, keď sa v roku 1558 dostala dvadsaťpäťročná Alžbeta na trón, bolo Anglicko zruinované finančnou krízou, ale aj náboženskými nepokojmi. V tých rokoch stratilo impérium aj svoje posledné dŕžavy vo Francúzsku a čelilo vážnemu ohrozeniu zo strany Španielska. Alžbeta sa preto obklopila schopnými radcami na čele s Williamom Cecilom, s ktorým začali spoločne riešiť jednotlivé problémy krajiny. Prvou ťaživou otázkou bolo náboženstvo, keďže Angličania chceli späť svoju anglikánsku cirkev, o ktorú ich pripravila vláda Márie I. Kráľovná sa preto rozhodla znova obnoviť reformácie a vybudovať tak cirkev zameranú na obidve vetvy, protestantskú i katolícku. Snažila sa o kompromis medzi poddanými vyznávajúcimi dve rozličné náboženstvá, preto sa nestala najvyššou hlavou cirkvi, ale len jej najvyšším správcom. Druhou najdôležitejšou otázkou boli kolónie mimo Európy. Alžbeta podporila expedičné plavby na čele so Sirom Francisom Drakeom, ten sa spolu so svojou skupinou odvážlivcov vydal do Južnej a Severnej Ameriky, kde raboval španielske fregaty naložené pokladmi. Mocná panovníčka rovnako podporovala obchodné styky s exotickými krajinami, vďaka čomu boli položené základy britského impéria, ktoré sa malo v blízkej budúcnosti ujať pozície svetového hegemóna. Okrem toho nastal v ostrovnej krajine rozmach vzdelávania – otvárali sa nové školy, nastal pokrok v tlači, vďaka tvorbám známeho básnika Williama Shakespeara vzrástol záujem o divadlo, literatúru a umenie.
Vo všeobecnosti si Anglicko držalo politickú neutralitu, teda snažilo sa vojensky príliš nezasahovať do európskych konfliktov, ale len nenápadne podporovať svojich spojencov a udržovať tak krehkú rovnováhu v Európe. Avšak koncom júla 1588 smerovala k anglickým brehom obrovská španielska flotila ako odplata za napádanie kolónií v Amerike. Vtedy ešte nik netušil, že táto udalosť bude označovaná ako jedno z najväčších víťazstiev v anglickej histórii. Anglická flotila vedená Francisom Drakeom porazila dovtedy najmocnejšie loďstvo sveta. K tejto udalosti sa viaže aj Alžbetin odhodlaný príhovor vojakom: „Mám telo slabej a krehkej ženy, ale takisto mám srdce a guráž kráľa Anglicka! Buď zvíťazíme alebo tu zahyniem.“ Svoju statočnosť preukázala znova ešte krátko pred svojou smrťou v roku 1603, kedy v Írsku potlačila povstanie podnecované pomstychtivými Španielmi.
Od jej nástupu na trón bolo dôležitou otázkou jej manželstvo a potomstvo. Alžbeta sa tiež zapísala do dejín ako jedna z mála panovníčok, ktoré sa nikdy nevydali. V skutočnosti však mala obrovské množstvo milencov a obdivovateľov, avšak každého z nich radikálne odmietla. Historici majú viacero teórií k jej nekompromisnému rozhodnutiu, jedna z nich hovorí o traume zo zneužívania Thomasom Seymourom. Iní zase tvrdia, že kráľovná prehlásila, že by ju prítomnosť manžela mohla oslabiť o jej politické schopnosti a racionálny úsudok. Pravý dôvod však ostáva stále záhadou. Vzhľadom na to, že „Panenská kráľovná“ ani po mileneckých aférach nepočala žiadneho následníka trónu, radcovia sa začali obávať o budúcnosť koruny. Vybrala si preto za pokračovateľa dynastie Jakuba Stuarta (Jakub l.), ktorý si u nej vďaka absolútnej lojalite zabezpečil bezmedznú priazeň. Okrem toho bol ale v skutočnosti prvým potenciálnym nasledovníkom, keďže Jakubova prastará matka bola sestrou Henricha VIII., nárok na trón bol teda naozaj legitímny.
Kráľovná nosila na hlave korunu takmer štyridsaťpäť rokov a ako panovníčku ju rešpektovali doma i v cudzine. Nazývali ju aj Good Queen Bess (dobrá kráľovná Bess) vzhľadom na to, že sa zaslúžila o úctyhodný rozvoj celej krajiny. Napriek tomu ju označovali za samoľúbu, panovačnú, prchkú a vzdorovitú s občas nevyberaným slovníkom. Nebola údajne ani fyzicky krásna – jej tvár bola príliš výrazná, nos príliš dlhý, špicatý a pleť trochu pritmavá až špinavá. Mala však nádherné zlatočervené vlasy a nápadne krásne ruky s dlhými jemnými prstami. Bola štíhla a vedela sa nádherne obliekať a líčiť. Ostatných vždy uchvátila okrem dokonale upraveného vzhľadu aj spoločenským vystupovaním, vyjadrovaním, vedomosťami a aj pohotovosťou. Na sklonku života sa však stala zatrpknutou a trpela rôznymi psychickými poruchami - depresiou a melanchóliou.
Napriek svojim neduhom sa stala Alžbeta I. žijúcou legendou. Po porážke španielskej armády sa stala obávanou a rešpektovanou panovníčkou aj u takých významných krajín, akými vtedy boli Španielsko, Francúzsko a Svätá rímska ríša. Pod jej vládou získal anglický národ sebavedomie a pocit zvrchovanosti, ktoré mu zostali až do dnešných dní. Alžbeta bola prvým tudorovským panovníkom, vládnucim v súlade s názormi parlamentu, šľachty a svojich radcov. Až do súčasnej doby je považovaná za jednu z najväčších panovníčok celého britského ostrova. Niektorí o nej dodnes hovoria ako o žene, ktorá bola rozvážnou osobnosťou vo svete násilníckych šialencov. Svet opustila v Londýne 24. marca roku 1603.
