Konflikt v rokoch 1455 až 1485, ktorý rozhodol o novej vládnucej dynastii Anglicka.
V polovici 15. storočia bolo Anglicko v krízovej situácii nevídaných rozmerov. Definitívna porážka v storočnej vojne znamenala stratu takmer všetkých dŕžav Plantagenetovcov na území Francúzska, s výnimkou mesta Calais. Vláda Henricha VI. bola poznačená pasivitou a nerozhodnosťou, medzi obyvateľstvom sa začali objavovať anarchistické sklony, šľachta často konala na vlastnú päsť, nezávisle od vôle kráľa. Aj keď sa Anglicko len v roku 1453 dostalo z dlhého konfliktu s Francúzskom, čoskoro mal ďalší vzplanúť priamo v jeho vnútri – v roku 1455 vypukol v krajine mocenský zápas neskôr nazvaný Vojna ruží. Ten prebehol medzi dvoma vedľajšími vetvami rodu Plantegenetovcov – Yorkovcami (erb s bielou ružou) a Lancasterovcami (erb s červenou ružou).
Príčin bolo viacero: okrem samotnej neúspešnej vlády Henricha VI., ktorá bola mnohými považovaná za neadekvátnu a dehonestujúcu, to bola aj zlá hospodárska situácia (strata území vo Francúzsku sa negatívne podpísala na príjmoch anglických vlastníkov pôdy) a bezprostredne aj agitácia Richarda, vojvodu z Yorku, ktorý tvrdil, že kráľ Henrich (z rodu Lancasterovcov) nemá nárok na trón. Narážal tým ešte na koniec predošlého storočia, v ktorom Henrich Bolingbrook (taktiež Lancaster), násilím zosadil svojho bratranca Richarda II. Plantageneta z trónu a uzurpoval si ho ako Henrich IV.
Vojvoda z Yorku teda vzniesol svoj vlastný nárok na trón, odvíjajúc ho od rodinného puta cez matkinu stranu, s Eduardom III., starým otcom zosadeného kráľa. Richard využil nepriazeň kráľa Henricha VI. medzi strednou a nižšou šľachtou a zámožnými mešťanmi a postavil sa na ich čelo. S definitívnou porážkou Anglicka v roku 1453 navyše kráľa zasiahla duševná choroba, ktorá ho de-facto odstavila z trónu, čo Richardovi uvoľnilo cestu k pozícii regenta a lorda protektora. Svoju novo nadobudnutú moc Richard neváhal použiť proti svojim politickým oponentom, najmä voči Edmundovi Beaufortovi, vojvodovi zo Somersetu, ktorý bol striktným podporovateľom Lancasterovcov. Toho dal uväzniť medzi prvými, avšak kráľ Henrich sa čoskoro uzdravil a vojvodu z temnice prepustil. Následne sa zišiel anglický parlament, ktorý však pozostával iba zo šľachticov v opozícii k rodu Yorkovcom. Richardov neúspešný apel na kráľa ho podnietil k zhromaždeniu vojska, s ktorým vytiahol proti armáde anglického panovníka. K prvému stretu Vojny ruží teda došlo 22. mája 1455 v úzkych uličkách mesta St. Albans, severne od Londýna. Samotná bitka bola veľmi brutálna a intenzívna. Úspešne z nej vzišli Yorkovci na čele s Richardom, porazených Lancasterovcov nezastupoval nikto iný ako Edmund Beaufort, vojvoda somersetský. Ten sa nového dňa nedožil, počas bitky padol pod salvou nepriateľských šípov.
Richardovi sa kráľa podarilo po bitke presvedčiť, že nebojuje proti nemu, ale proti jeho intrigujúcim a skorumpovaným radcom, ktorí mali na svedomí rozkrádanie kráľovského majetku. Panovník teda vyhlásil pre vojvodu z Yorku a jeho spojencov amnestiu, čoskoro však dostal ďalší záchvat duševnej choroby a jeho autorita sa natrvalo rozplynula. Šľachtické rody sa definitívne rozštiepili na dva tábory a ďalšej vojne tak nebolo možné zabrániť. Kráľova manželka Margaréta z Anjou chopila záležitosti do vlastných rúk, Yorkovcom skonfiškovala majetok a vyhlásila ich za nepriateľov kráľa a ľudu. V roku 1459 po bitke pri Ludford Bridge bol York donútený utiecť do Írska, jeho spojenci zamierili do Calais, odkiaľ podnikali strategické nájazdy na oslabenú monarchiu. O rok neskôr sa však miska váh opäť obrátila, aj keď iba dočasne. V bitke pri Northamptone, 10. júna 1460, Richardov spojenec vojvoda z Warwicku pomocou zrady zajal kráľa Henricha a učinil z neho politickú bábku. Vojvoda z Yorku dorazil do Londýna ako víťaz, spolu s parlamentom sa dohodol na tom, že kráľom síce ostane Henrich, jeho nástupcom sa však stane Richard a jeho potomstvo. K tomu však nedošlo, pretože 30. decembra toho istého roku vytiahli pomstychtiví Lancasterovci na Londýn, Richard im s vojskom vyšiel oproti a stretli sa v brutálnej bitke pri Wakefielde. Tu utŕžili Yorkovci drvivú porážku, lord protektor bol zabitý a mnoho jeho spojencov zajatých, mučených a čoskoro popravených.
Na scénu však vstúpil Richardov syn Eduard, ktorý si nárokoval trón na základe otcovej dohody s parlamentom. Medzitým sa Margaréte podarilo ľsťou oslobodiť Henricha, avšak nepresvedčila Londýnčanov o tom, že Lancasterovci majú byť naďalej panovníkmi. Namiesto toho vpustili do mesta Eduarda, ktorý sa ako Eduard IV. stáva roku 1461 kráľom. V najbližšom období centralizuje svoju moc a odoláva pokusom Lancasterovcov o návrat na trón – pri jednom z povstaní Henricha dokonca opätovne zajal. Pomaličky sa obnovuje poriadok a obchod so zahraničím, konsolidujú sa anglické vzťahy s Francúzskom. Tento relatívny pokoj však vydržal necelú dekádu. Kráľ sa totižto začal sporiť o vládu s bývalým spojencom jeho otca, vojvodom z Warwicku. Ten jednak túžil po moci a jednak sa cítil urazený, keď kráľ odmietol jeho návrh na svadbu s rodinou francúzskeho kráľa. Práve s jeho podporou sa v roku 1470 vylodil zvyšky „červenej ruže“ v Anglicku, Eduarda donútili utiecť do Burgundska a na trón opäť dosadili Henricha VI. Ani toto riešenie však nebolo konečné.
S podporou burgundského panovníka sa Eduard vylodil v Anglicku, zhromaždil vojsko u stále verných šľachticov a v roku 1471 sa opäť posadil na anglický trón. Podarilo sa mu poraziť vojsko vojvodu z Warwicku a jeho samotného zabiť, rovnako porazil Lancasterovcov na čele s Margarétou (ktorú Yorkovci zajali). Po návrate z ťaženia nechal v Toweru ubiť na smrť Henricha VI. a definitívne sa chopil moci. Zaviedol politiku represálií a preventívnych opatrení, najmä aby sa vyhol budúcim snahám protivníkov o trón. Tieto rozhodnutia mali však negatívnu odozvu u šľachticov, medzi ktorými bol aj budúci kráľ Henrich Tudor, ktorí sa kvôli narastajúcemu napätiu radšej rozhodol pre odchod z Anglicka. Taktiež vzrastajúce škriepky s vlastnou krvou o pozemky a bohatstvo nepridali Yorkovcom na popularite. V roku 1483 však mocný panovník z neznámych príčin zomiera a v Anglicku na chvíľu zavládne mocenské vákuum.
Trón si z titulu moci nárokuje Richard, vojvoda z Gloucesteru (a brat zosnulého Eduarda), ktorý má v krajine obrovské územné a majetkové dŕžavy. Alžbeta Woodvillová, vdova po Eduardovi, však presadí na trón svojho syna Eduarda, ktorý ako Eduard V. vydrží na tróne iba necelé dva mesiace, keďže strýko ho vyhlásil za nelegitímneho, pričom sa sám korunuje za kráľa Richarda III. - politicky bol oveľa silnejší než Lancestrovci. To sa však stretlo s obrovskými výhradami populácie, či už urodzeného alebo nižšieho pôvodu. Tí si za svojho spasiteľa zvolili práve Henricha Tudora, ktorý sa napokon v roku 1485 so svojimi prívržencami v Anglicku aj naozaj vylodí. V bitke pri Bosworthe 22. augusta poráža Richarda III., ktorý kvôli svojej nepopularite len ťažko zháňal mužov. Richard spoločne so svojimi vernými veľmožmi v bitke padol, a posledný potomok Lancasterov s kráľovskou krvou bol korunovaný ako Henrich VII. Následne sa oženil s dcérou Eduarda IV. Alžbetou, čím spojil červenú a bielu ružu do spoločného Tudorovského znaku. Krvavá vojna trvajúca tri desaťročia však nerozhodla len o silnej vládnucej dynastií, vyhladila tiež členov vyššej šľachty, z pôvodných sedemdesiatich lordov v parlamente ich na konci konfliktu zostalo len osemnásť.
V ďalších rokoch tento schopný panovník dôsledne konsolidoval svoju moc. Potlačil ešte niekoľko menších povstaní, odstránil nepriateľov i agitátorov a upokojil podráždené obyvateľstvo. Najvýznamnejším dôsledkom Vojny ruží bola zmena na tróne, rod Plantagenetovcov definitívne nahradili Tudorovci, ktorých vláda zmenila profil kráľovstva na nepoznanie. Zároveň klesá moc šľachtictva a rodí sa nová vrstva – meštiacka buržoázia. Vláda Henricha VII. je taktiež považovaná za príchod renesancie do Anglicka.
