K dosiahnutiu kolapsu sa pacientovi doslova prevŕtala diera pomedzi rebrá a postihnuté časti pľúc boli vyplnené rôznymi materiálmi.
Zaujímavosti z oblasti medicíny 19. či 20. storočia, respektíve liečebné metódy, s ktorými by ste sa pravdepodobne nechceli stretnúť ani len omylom, nás vždy zaujímali. Články o lobotómii, detských relaxačných sirupoch s prídavkom čistého morfia či hydroterapii v podobe nedrobovoľných kúpeľov v horúcej či veľmi chladnej vode. Po dlhšom čase sa tak opäť vraciame k uzdravovaniu pacientov neštandardnými spôsobmi. Dokázali by ste si predstaviť, že vám bude v nemocnici poskytnutá práve takáto pomoc?
Plombage
Vek tuberkulózy sa odhaduje na 40 000 rokov. V dnešnej dobe sa 80 až 90% všetkých prípadov tuberkulózy týka práve ochorenia pľúc, avšak jej výskyt nie je zďaleka taký častý ako v priebehu minulých storočí či tisícročí. V 20. storočí táto rozšírená choroba, na ktorú nebol zaručený liek, spôsobila až 100-miliónov úmrtí, čo rozhodne nie je malé číslo. Ešte predtým, než sa začali na liečenie onemocnenia používať antibiotika, presnejšie streptomycin izolovaný v roku 1943 a podávaný pacientom od roku 1947 sa lekári domnievali, že odstráneniu pľúcnej tuberkulózy dopomôže takzvaná metóda plombage alebo aj lung balls.
Táto liečebná metóda sa zvykla používať v 30-tych až 50-tych rokoch minulého storočia so zameraním na pľúcnu tuberkulózu postihujúcu horné laloky pľúc. Doktori prišli s tak trochu bizarnou úvahou, že pokiaľ pľúca, konkrétne postihnuté laloky do istej miery fyzicky skolabujú, budú schopné značne rýchlejšej regenerácie. K dosiahnutiu kolapsu sa pacientovi doslova prevŕtala diera pomedzi rebrá a postihnuté časti pľúc boli vyplnené rôznymi materiálmi. Medzi najpopulárnejšie rozhodne patrili kvázi ping-pongové loptičky, olej, rôzne gumené predmety, parafín či gáza. Následne časť pľúc zlyhala. Vedľajšie účinky, ktoré sa dostavili skôr či neskôr snáď každému pacientovi, boli vnútorné krvácanie a infekcie, fistuly na pohrudnici, dýchacích cestách či prieduškách. Na fotografii nižšie môžete vidieť röntgenové snímky a tiež fatálny následok po vyplnení pľúc loptičkami.
Röntgenová snímka 80-ročnej pacientky, na ktorej môžeme vidieť implikované cudzie predmety
Radiačný drink
Približne pred 100 rokmi, keď prví výskumníci a vedci zaoberajúci sa radiáciou ako novinkou boli ešte stále nažive, vznikol v niečej hlave skutočne geniálny nápad: Radiácia by mohla a mala vyliečiť snáď všetky choroby sveta. Bolí vás chrbtica? Liečba radiáciou vám pomôže. Žiarenie ako také sa predávalo v naozaj rôznych podobách, či už amulety, ktoré prežiarili celú miestnosť alebo radiačné tabletky a v neposlednom rade radiačný drink alebo tiež voda obohatená o radón 222. Podnikatelia sa ihneď chytili tohto priam brilantného nápadu a na pultoch obchodov sa začali objavovať radónové vody. Jedinou “nevýhodou” bola doba expirácie, totiž polčas rozpadu radónu 222 je len 3,8 dňa, takže ku zákazníkom sa často dostala už takpovediac voda po záruke bez dostatočne veľkého žiarenia. Pre zaujímavosť, polčas rozpadu radónu 226, z ktorého 222 pochádza, je 1620 rokov.
Aktualizovanou verziou žiariacej vody bol takzvaný Radium Ore Revigator, pseudo-lekárske zariadenie, ktoré malo zaručiť, že vaša voda bude kvalitne ožiarená ešte predtým, ako ňou uhasíte smäd. Používal sa najmä v 20-tych a 30-tych rokoch minulého storočia. Zariadenie pripomínajúce vázu bolo lemované rádioaktívnymi materiálmi ako uránová či rádiová vložka. Ožiarenie vody prebiehalo niekoľko hodín, a tak bol Revigator napĺňaný zvyčajne večer, aby ste si ráno miesto kávičky mohli dať zopár dúškov špičkovej vody. Napomáhať mal liečeniu artritídy, problémom s trávením no a taktiež sa mal stať skvelým nástrojom v boji proti senilite. Aj napriek vysokým hladinám radónu a detekovateľných stopám po arzéne, olove či uráne bola takto obohatená voda len mierne zdraviu škodlivá.
Na predávanie rádioaktívnej vody ste museli získať potrebný certifikát, pričom tak ako v dnešnej dobe nechýbali kontroly, ktoré merali či vo vašich výrobkoch je dostatočne veľká úroveň radiácie, respektíve aspoň taká, akú ste propagovali na etikete. Špeciálne fľaštičky vody s názvom Radithor dokonca usmrtili kedysi známeho playboya Ebena Byersa. Denne vypil až tri flakóny tejto čarovnej tekutiny, čo mu priviedlo v roku 1932 zástavu srdca. V denníku Wall Street Journal sa po jeho smrti objavil titulok: “Rádioaktívna voda účinkovala dobre, až kým mu neodpadla sánka.”
Heroín
Po prvýkrát bol heroín syntetizovaný v roku 1874 anglickým chemikom Charlesom Ramley, ktorý sa k “všelieku” dostal náhodou počas mixovania morfínu s rôznymi kyselinami. Po niekoľkých experimentoch so zvieratami však od drogy upustil a opäť sa o nej začalo hovoriť až o 23 rokov neskôr, kedy sa o výrobu drogy zaslúžil Felix Hoffman, zamestnanec nemeckej chemickej a farmaceutickej spoločnosti Bayer. Derivát ópia mal byť podstatne účinnejší ako morfium a prvé testy prebiehali na zamestnancoch Bayeru. Až desaťnásobne účinnejší heroín v porovnaní s kodeínom bol propagovaný ako netoxická a zároveň nenávyková voľba pre liečenie astmy, bronchitídy či tuberkulózy. Hovorilo sa doslova o prielome v zdravotníctve, totiž na liečenie zápalu pľúc či spomínanej tuberkulózy sa používal kodeín, o ktorom sa však už vtedy vedelo, že je pri pravidelnom užívaní navýkový.
Kvôli chýbajúcim dlhodobým výskumom sa do popredia začal tlačiť heroín, inak povedané skvelé sedatívum utišujúce kašeľ. Už po prvom roku od uvedenia sa z neho stal obrovský hit minimálne medzi lekármi, totiž k širšej verejnosti sa dostal až o čosi neskôr. Dostupný bol v rôznych formách, spomeniem sirup proti kašľu, tabletky či v roztoku glycerolu ako nejaký magický elixír. Až 23 štátov povolilo predávať túto drogu, avšak už po pár mesiacoch sa ukázalo, že heroín nie je až taký nenávykový, ako sa tvrdilo. Masová výroba pokračovala až do roku 1913, kedy počet závislých ľudí bol už natoľko veľký, že sa Bayer rozhodol produkciu zastaviť. V roku 1920 až 1925 sa jeho výroba vo väčšine krajín stala ilegálnou.
Nižšie môžete vidieť reklamu, ktorá propagovala overenú medicínu pod názvom “Heroina” v rámci kampane bežiacej v španielskych novinách. Heroina mala napomáhať k liečeniu zápalu priedušiek u detí a taktiež nechýbal obrázok, ako matka kŕmi choré dievčatko liekom spolu so sloganom “kašeľ zmizne”. Zaujímavosťou je, že okolo roku 1920 bolo až 3,5% egyptskej populácie zo 14 miliónov obyvateľov závislej na heroíne.
Železné pľúca
Detská obrna patrí ešte i dnes medzi onemocnenia, s ktorými sa po prepuknutí v infikovanej osobe už len ťažko zápasí. Podľa vyhlásenia UNICEF-u je detská obrna veľkým problémom už iba v dvoch krajinách - Afganistane a Pakistane, totiž boj proti tomuto vírusu pokročil natoľko, že číslo nakazených obyvateľov je vôbec najnižšie v histórii. V časoch, kedy očkovanie či potláčanie symptómov nebolo ani zďaleka na takej úrovni, ako ho poznáme dnes, boli pacienti, predovšetkým deti trpiace detskou obrnou zodpovednou okrem iného aj za ochrnutie dýchacieho svalstva, na dlhé hodiny, dni či dokonca týždne odkázané ležať v uzavretej plechovej nádobe nazývanej iron lungs.
Hoci myšlienka “externých pľúc” tu bola už od 17. storočia, prvý funkčný model vynašiel v roku 1928 Philip Drinker. Je pravdou, že železné pľúca mnohokrát zachránili postihnutým deťom život, totiž tí, ktorí za pomoci prístroja ustáli rané fázy ochrnutia, viedli dlhý život. Dýchanie prebiehalo zmenou tlaku vo vnútri veľkej nádoby, avšak dotyčná osoba sa nezmohla na nič iné, než nekonečné ležanie popri sledovaní diania v zrkadielku nad hlavou. V porovnaní so súčasnými dýchacími prístrojmi umožňujúcimi pacientovi pohodlne sedieť a vykonávať aspoň ako-takú činnosť, sú železné pľúca iba kopa zastaraného šrotu. V 30-tych rokoch sa cena zariadenia pohybovala na úrovni 1500 dolárov, vtedy priemernej ceny rodinného domu. V roku 1959 bolo v Amerike ešte 1200 pacientov využívajúcich onen prístroj, po roku 2014 ich však zostalo iba 10. Najväčším maratóncom v oblasti ležania na chrbte v uzavretej nádobe sa stala June Middleton, ktorá sa tiež zapísala do Guinnessovej knihy rekordov pre svojich 60 rokov života strávených v železných pľúcach.
