So stanom, ďalekohľadom a zápisníkom sa vybrala do džungle, dnes je z nej celosvetovo uznávaná vedkyňa s unikátnym projektom.
Pred takmer šesťdesiatimi rokmi prijala od rodinného priateľa pozvanie na návštevu Afriky, aby sa tam po jeho boku venovala pozorovaniu voľne žijúcich zvierat a po dobu jej dočasného pobytu mu vypomáhala na farme v Keni. Pre 23-ročnú Angličanku Jane Goodall, zanietenú milovníčku a ochrankyňu zvierat a voľnej prírody, bol tento výlet splneným snom. Vtedy však mladá žena pochádzajúca z Londýna ešte vôbec netušila, ako cesta za dobrodružstvom zmení celý jej nasledujúci život a že práve tento fascinujúci zážitok jej dodá odvahu k tomu, aby svoju záľubu premenila na celoživotné poslanie a stala sa tak celosvetovo uznávanou antropologičkou, primatologičkou a expertkou na šimpanzov s najdlhšie trvajúcim výskumným projektom takéhoto druhu v dejinách.
Jane Goodall sa narodila v roku 1934 v Londýne a svoje detstvo trávila s otcom - biznismenom a automobilovým pretekárom, matkou - ženou v domácnosti a príležitostnou spisovateľkou a svojou mladšou sestrou Judy, až pokým sa jej rodičia nerozviedli. V tom čase mala Jane iba osem rokov a z Londýna sa s matkou a sestrou presťahovala do prístavného mestečka Bournemouth, v ktorom žila jej stará mama a tety. Nadané dievča, ktoré už od útleho veku zaujímali zvieratá a jej najlepším priateľom sa stala pre ostatné deti hrôzostrašná plyšová opica darovaná jej otcom, bolo plne podporované vo vzdelávaní sa. V tom sa mu darilo výborne, a to aj napriek neobvyklému neurologickému stavu známemu ako tvárová slepota - neschopnosť rozoznávať tváre, ktorou Jane trpela. Po tom čo jej nebolo umožnené študovať na vysokej škole, sa presťahovala do Londýna, kde začala pracovať ako sekretárka pre dokumentárnu filmovú spoločnosť. V roku 1957 sa 23-ročnej Jane naskytla príležitosť na pozvanie vycestovať do Afriky, a tak sa bez zaváhania znovu vrátila do Bournemouthu a z platu servírky pracujúcej v miestnom hoteli si začala šetriť na cestu.
Jane so svojou plyšovou opicou, rodičmi a sestrou.
Po roku života v Keni sa na radu svojich priateľov skontaktovala s legendárnym kenským archeológom a paleontológom Louisom Leakeym, ktorý v mladej žene napriek chýbajúcemu odbornému vzdelaniu a vysokoškolskému titulu uvidel veľký potenciál a považoval ju za správnu osobu pre vedenie dlhodobej štúdie týkajúcej sa chýbajúcich údajov o správaní šimpanzov ako našich najbližších evolučných príbuzných. Vyslal ju na krátke štúdium do Londýna, aby ju po jej návrate mohol zamestnať ako svoju asistentku a umožnil jej sprevádzať ho spolu s jeho manželkou na ceste za novým archeologickým výskumom. Neskôr ju poveril samotnou štúdiou, avšak britské koloniálne úrady jej odmietli vydať povolenie potrebné na vycestovanie do rezervácie v blízkosti jazera Tanganika. Mladá osamelá žena pochádzajúca z civilizovaného Anglicka podľa nich nemala najmenšiu šancu prežiť v africkej buši. Jane v tom čase nepobavila iba úradníkov, ale aj ďalších skúsených odborníkov, ktorý jej plánovaný výskum považovali za vtip. Ona to však myslela úplne vážne, a tak v záujme splnenia požiadaviek pozvala do Afriky svoju mamu. Tá za ňou ochotne vycestovala a po získaní všetkých potrebných dokumentov dorazili so skromnou výbavou v podobe stanu, ďalekohľadu a zápisníkov v lete v roku 1960 do dnešnej Tanzánie.
Pri prechádzke dažďovým pralesom konečne stretla tvora, kvôli ktorému merala tak dlhú cestu a podľa vlastných slov jej jeho inteligentné správanie úplne vyrazilo dych. Pri pohľade na spôsob akým šimpanzy dokázali používať nástroje, ako si zabezpečovali potravu a navzájom sa o seba starali, dokonca si prejavovali lásku, vraj strácala akékoľvek slová. So svojimi zisteniami sa ihneď pochválila Louisovi, ktorý takisto nevychádzal z úžasu. Pozorované zvieratá spočiatku pri kontakte s ľudským votrelcom utekali, no postupne si získala dôveru jedného samca, ktorého pomenovala David Graybeard. Zdá sa vám to zvláštne? Pre Jane to nebolo nič výnimočné a už od samého začiatku odmietala šimpanzov číslovať. Číslovanie sa odporúčalo z dôvodu, aby sa medzi človekom a zvieraťom nevytvorila žiadna osobná, emocionálna väzba, avšak svojská vedkyňa mala na vec opačný názor a namiesto čísel zakaždým volila mená, čo sa považovalo za neželaný odklon od zavedenej praxe. Podľa Jane však zvieratá nie sú zameniteľnými vzorkami, ale jednotlivcami, čo neskôr bližšie rozobrala vo svojej knihe, kde sa venovala rozdielnym osobnostiam šimpanzov a ich zložitým rodinným vzťahom. Trvalo dva roky od jej príchodu, kým sa jej podarilo začleniť do skupiny šimpanzov, ktorých pozorovala. Jej prvým veľkým objavom bolo, že sú to tvory všežravé a nie bylinožravé ako sa dovtedy predpokladalo. Ďalším objavom bolo skutočne premyslené používanie rôznych nástrojov prírodného charakteru, čo bolo v tej dobe považované za určujúcu charakteristickú črtu ľudskej bytosti. Okrem obdivuhodných zručností skúmala aj ich emocionálne prejavy a citové väzby a mala možnosť vidieť využívanie sociálnych objatí na zmiernenie smútku, priateľské potľapkania či bozky. Okrem toho vo svojich dielach hovorí aj o primitívnom jazyku zahŕňajúcom viac ako 120 zvukov s konkrétnymi významami a tiež o agresivite, ktorá je vraj podobná ľudskému hnevu.
V roku 1962 sa Jane na istý čas znovu ocitla v Londýne. S Louisovou finančnou pomocou sa jej podarilo ako ôsmej v poradí bez predchádzajúceho potrebného vzdelania získať doktorát z etológie. Po obhájení práce jej kroky opäť smerovali do milovanej Afriky, kde sa zoznámila s holandským fotografom brázdiacim divokú prírodu, barónom Hugom van Lawickom, ktorého si o dva roky neskôr vzala za manžela a život šimpanzov tak začali skúmať a dokumentovať spoločne. Počas rokov života v divokej prírode si Jane prešla všeličím. Vyskúšala si spanie v stane s pavúkmi a hadmi, prežila leteckú haváriu, maláriu, brodenie sa v rieke plnej krokodílov a dokonca sa musela popasovať aj s únosom jej štyroch študentov rebelmi z Konga, kvôli čomu bola v neskoršom veku nútená opustiť univerzitu. Jane založila vlastnú inštitúciu, z jej viac ako 55 rokov trvajúceho výskumu vzišlo viacero významných vedeckých prác, za svoj prínos a obetu získala nespočetné množstvo prestížnych ocenení, bola vymenovaná za posla mieru, získala titul „Dame of the British Empire“ zodpovedajúci rytierskemu stavu a v súčasnosti vo veku 82 rokov cestuje po celom svete a okrem prezentovania svojej obdivuhodnej práce sa snaží formou prednášok a seminárov šíriť osvetu a napomínať k šetrnému zaobchádzaniu s prírodou.
Jane, jej manžel a ich syn Grub v Afrike.
