Čo hovoria o smrti Ježiša doterajšie poznatky histórie?
Smrť jediného človeka zmenila vývoj západnej spoločnosti, ktorej sme súčasťou aj my, na dlhé tisícročia. Práve v týchto dňoch si kresťania po celom svete pripomínajú najväčší okamih svojho náboženstva - smrť a zmŕtvychvstanie Božieho syna. My sa však pozrieme na Ježiša - človeka z mäsa a kostí, ktorého súdny proces a smrť ovplyvňujú ľudstvo dodnes. Čo všetko z príbehu o mesiášovi možno považovať za historicky hodnoverné a kde sme už na pôde neoveriteľných informácií a otázok viery?
Ježišovo verejné vystupovanie
Záhadné na Ježišovom živote je už jeho samotné verejné vystúpenie. Nový zákon sa vyjadruje k jeho narodeniu (napr. Mt 1, 18-25) a potom sa evanjelisti v podstate odmlčali až po Ježišov krst Jánom Krstiteľom. Tak či onak, o väčšine Ježišovho života nevieme toho príliš veľa. Poznáme, že medzi vtedajšími Izraelitmi žil na prelome milénia istý Ježiš z Nazaretu, ktorý bol ľudovým kazateľom. Takých kazateľov však bolo vo vtedajšej Svätej zemi viac než dosť. O tom, že Ježiš z Nazaretu chodil po tejto zemi niet pochýb, no ďalej sa skúmanie jeho podstaty komplikuje. K tomu, čo vieme o Ježišovi sa vyjadruje viacero prameňov. Za základ v kresťanskom svete sa považujú tzv. kanonické evanjeliá podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána, ktoré tvoria tzv. Nový zákon. Okrem nich existuje množstvo apokryfných evanjelií, ktoré sa vyjadrujú k ostatným stránkam Ježišovho života. Cirkevné autority formujúceho sa náboženstva ich však nezaradili medzi kanonické texty. Nájdeme medzi nimi mnohé texty a niektoré vyznievajú kontroverzne už podľa svojho názvu, napríklad Evanjelium podľa Márie Magdalény, podľa Judáša alebo samotný Prameň Q. Treba však byť pomerne opatrný, pretože tieto názvy zvádzajú k myšlienkam na rôzne konšpiračné teórie, no v skutočnosti sú to len “pracovné” názvy starovekých textov, ktorých výpovedná hodnota zostáva stále otázna. Snáď len Prameň Q alebo Ježišovo evanjelium je čoraz viac považovaný za zdroj informácií pre väčšinu kanonických evanjelistov - Matúš, Marek a Lukáš. Podobnosť týchto troch textov (preto sa nazývajú tieto evanjeliá aj synoptické) dáva tušiť, že vychádzali z toho istého zdroja. Tým bol práve Prameň Q, ktorý zachytával mnohé Ježišove výroky, proroctvá a pod.
Ďalšími zdrojmi informácií sú nekresťanské pramene. Medzi tieto texty treba započítať napríklad židovského historika Jozefa Flavia, rímskeho autora Tacita alebo Plínia Mladšieho a pod. Väčšina týchto textov spomína iba istého Ježiša Krista, ktorý bol zakladateľom nového náboženstva a popravený bol v Jeruzaleme počas pôsobenia rímskeho prokurátora Pontia Piláta. Z pohľadu vtedajšej ríše bola totiž Ježišova smrť iba epizodickou záležitosťou. Rímska moc popravovala rôznych vzbúrencov celkom bežne. Ježiš si však zaslúžil pozornosť týchto autorov, ako zakladateľ nového hnutia, ktoré naberalo na sile. No a samozrejme, zdrojom (aspoň pre tento článok) sú aj informácie súčasných autorov. Z nich najviac odporúčam knihu od Davida Flussera: Ježíš, pôvodom českého židovského autora, ktorý zasadzuje Ježiša do kontextu doby, v ktorej žil (v češtine vyšlo vo vydavateľstve Oikoymenh v roku 2002).
No naspäť k Ježišovi Kristovi a k tomu, čo môžeme s určitosťou o ňom povedať. Tento článok nemôže všetky informácie podať v celej svojej šírke, a tak vyberám aspoň tie (podľa mňa) najpodstatnejšie. Ježiš bolo úplne bežné mužské meno medzi Izraelitmi, ktoré sa používalo v podobách Ješua, Jošua, Ješu a pod. Ak by sa, podľa tejto logiky, narodil pred niekoľkými desaťročiami na Slovensku, tak by pravdepodobne dostal, napríklad, meno František alebo Jozef. Znamená to, že jeho meno nebolo ničím výnimočné. Pochádzal z oblasti Galilea a pravdepodobne hovoril so svojimi učeníkmi vtedajším aramejským akcentom (napr. Mt 26, 73). Používal teda bežné nárečie, čiže ak to znovu prenesieme na naše súčasné pomery, tak Ježiš by pokojne mohol byť František z Malaciek alebo Jozef z Medzilaboriec, čo by bolo na jeho výslovnosti jasne poznať. Pôsobil, až do príchodu do Jeruzalema, na pomerne malom geografickom priestore. Pohyboval sa väčšinou v severnej a severozápadnej časti Galilejského (Genezaretského) jazera, čo bol geografický priestor rovnajúci sa približne súčasnému Bratislavskému kraju. Oblasť bola pomerne husto zaľudnená a Ježiš prechádzal z dediny do dediny, aby kázal vtedajšiemu obyvateľstvu.
Odsúdenie
Čoraz viac sa stával známym aj za hranicami Galilei a ako novodobý prorok sa stával čoraz väčším ohrozením pre vtedajšie politické špičky v krajine. Herodes Antipas, syn Herodesa Veľkého a Rimanmi dosadený vládca palestínskych provincií, sa obával silnejúcej moci týchto ľudových prorokov. Nechal popraviť Jána Krstiteľa, ktorého považoval za buriča a v Ježišovi videl jeho nástupcu.
Herodes Antipas na stredovekej iluminácii
Ježiš sa vládcu nesnažil presvedčiť o opaku, keďže jeho popularita stúpala a navyše sa rozhodol zúčastniť aj sviatku Pesach v Jeruzaleme, čo mohlo byť chápané ako deklarácia svojho vplyvu na obyvateľstvo. V tom čase sa do Jeruzalema zbiehali davy pútnikov z celého impéria, aby oslávili najväčší židovský sviatok a pripomenuli si exodus predkov z Egypta. To malo napokon podstatný vplyv na rýchle rozšírenie nového náboženstva. Podľa tradície Ježiš vošiel do Jeruzalema vítaný ako kráľ (Mk 11, 8-10). V skutočnosti tak vítali takmer všetkých, ktorí prichádzali na oslavy do hlavného mesta židovstva. Boli to slová Žalmu (Ž 118, 26), ktoré sa spievali na uvítanie pútnikov. Ježiš však nepatril k bežným pútnikom a pravdepodobne sa tešil aj patričnej vážnosti.
Už predtým sa dostal do viacerých teologických sporov s kňazmi, farizejmi a zákonníkmi, ktorí boli vykladačmi vtedajšej židovskej viery. Tu sa v podstate skrýva aj prvý problém Ježišovho neskoršieho odsúdenia, keď sa vzoprel Božiemu zákonu, tak ako ho vnímali Židia. Veľmi často ho chceli farizeji a vykladači Božieho slova "dostať", keď jeho výroky stavali do konfrontácie so slávnymi židovskými prorokmi. Pýtali sa ho na názor a keď ho povedal, tak oponovali, že Mojžiš kázal to a to. Ježiš na to odpovedal, “ale ja vám hovorím”. Tým v podstate poprel Mojžiša ako autoritu a teda aj vtedajší zákon. Zašiel však oveľa ďalej, keď otvorene kritizoval autority vtedajšieho židovstva. Nechal sa neraz počuť: “Beda vám farizeji a zákonníci, pokrytci!” (napr. Mt. 23, 13). Vystúpením voči židovskému zákonu si znepriatelil mnohých vplyvných Židov, ktorí si želali jeho odstavenie. To malo na jeho odsúdenie neskôr fatálne následky (Jn 19, 7).
Pre Rimanov neznamenal žiadnu skutočnú hrozbu, keďže jeho filozofický a ani náboženský vplyv nepovažovali za nebezpečný. Rimania trvali iba na zachovaní “pax romanum”, ktoré platilo v celej ríši. Ježiš však urobil ďalšiu osudnú chybu. V Jeruzaleme navštívil aj hlavný chrám, kde vyhnal všetkých predavačov a peňazomencov (Lk 19, 45-46). V súčasnosti je táto udalosť ospevovaná ako udalosť spravodlivého rozhorčenia nad zneužitím posvätného miesta. Jeruzalemský chrám sa však skladal z troch častí. Prvú časť nádvoria mohol navštíviť každý, Žid a aj (ne)Žid. Ďalšiu časť vnútorného chrámu mohol navštíviť iba Žid a napokon centrálna časť Bohostánku, kde mal prístup iba židovský kňaz. Židia prichádzali do chrámu, aby obetovali baránka, podľa tradície na znak zmierenia Boha a človeka. V chráme však nebolo možné zobrazovať akékoľvek ľudské či zvieracie podoby. Keďže v celej Rímskej ríši sa platilo rímskymi peniazmi, na ktorých bol vyobrazený cisár, museli si bohabojní Židia vymeniť tieto denáre za miestne platidlo (podobne, ako si dnes kupujeme žetóny, napríklad na kolotoč). Za tie si potom mohli kúpiť zviera, ktoré bolo kóšer a mohlo byť obetované v chráme.
Ježiš však evidentne nepochopil potrebu vtedajších zvykov v chráme a preto, inak pomerne potrebných, pracovníkov starovekej zmenárne začal rozháňať. Na tom by však nebolo ešte nič, čo by Rimanov popudilo, samozrejme, okrem narúšania verejného pokoja. Zákonníci a farizeji sa však chytili iniciatívy a Ježišovo vyčíňanie v chráme predstavili Pilátovi, ako pošpinenie autority cisára. Pilát bol pomerne prchký a dosť krutý človek, ktorý si takýto skrat miestneho kazateľa vysvetlil ako útok na autoritu Ríma. Neobstojí ani fakt, ktorý sa tak často pripomína pri neskoršom procese, keď sa Pilát pýta Krista, či je mesiáš. Rimania tomuto pojmu nerozumeli.
Bola to pre nich akási zmes duchovného a morálneho kazateľa, čo pre Rím nepredstavovalo problém. Preto by určite ani nikoho za také čosi nepopravili. Židia zasa chápali mesiáša ako vykupiteľa vo svetskom význame slova. Mesiáša si predstavovali ako vodcu povstania, ktorý Židov vymaní spod cudzej nadvlády. Ježiš tak nespĺňal predstavy o mesiášovi ani u Rimanov a ani u Židov. Pre Rimanov mesiáš, akého predstavoval Ježiš, nebol žiadnym problémom a pre Židov sa zasa Ježiš hlásajúci lásku k blížnemu i nepriateľovi vymykal akémukoľvek chápaniu pojmu. Ježišovo rebelantstvo voči náboženským autoritám a nafúknutý incident s mincami sa stali skutočnými zámienkami pre jeho proces a smrť.
Smrť
Pilát vnímal celý proces ako obyčajnú frašku. V podstate sa celkom rád vyvŕšil na každom, kto sa vzoprel rímskej (teda jeho) moci a Ježiš bol pre ňho iba jeden z mnohých. Toho dôkazom sú aj rôzne ponižujúce a výsmešné skutky, ktoré s Ježišom absolvoval. Evanjelisti a aj neskorší či súčasní teológovia sa snažia Piláta vykresliť v lepšom svetle a väčšinu viny zvaliť na židovských predstavených. Na Ježišovom odsúdení však niesli vinu obe strany a nedá sa povedať, ktorá by bola viac podstatná.
Pilát posielal Ježiša na výsluch k Herodovi Antipasovi, ktorý sa mal k jeho osudu vyjadriť. Predtým ho vypočúvali veľkňaz a aj farizeji a zákonníci, no konečný verdikt a aj väčšinu utrpenia spôsobil Pilát. Nechal ho napríklad ponížiť bičovaním a prehlásením za židovského kráľa. Mnohí autori sa domnievajú, že to bola v skutočnosti skúška židovskej vernosti voči cisárovi a zároveň potupa kohokoľvek, kto by sa chcel postaviť voči impériu. Nechal, aby si ľud vybral, koho má z úcty k židovskému sviatku, omilostiť. Sfanatizovaný dav si však podľa evanjelistov vyžiadal Ježišovu smrť. Bola to však Pilátova chyba, pretože neodhadol situáciu. Preukázal svoje malé znalosti o vtedajších pomeroch v krajine, ktorej bol miestodržiteľom. Barnabáš bol nielen zbojník a vrah, ale pre mnohých bol aj ľudový hrdina, ktorý viedol skupinu Židov v boji za oslobodenie. Barnabáš tak spĺňal oveľa viac kritéria, ktoré Židia vtedy pripisovali mesiášovi. V momente, keď im Pilát dal na výber, nebolo treba veľa, aby sa dav pridal k svojim náboženským predstaviteľom (kňazi, farizeji, zákonníci) a vyžiadali si Barnabášove prepustenie. Pilát síce podľa evanjelistov stále váhal, no pod hrozbou, že za zasadzovanie sa za buriča z Nazaretu, môže byť aj on sám ohrozený (“Ak ho prepustíš, nie si priateľom cisára!” Jn 19, 12), napokon rozhodol.
Ježiš bol popravený ukrižovaním, teda tým najhorším spôsobom, akým mohol byť človek v staroveku potrestaný. Počas výstupu na Golgotu, keďže v čase sviatkov nemohol byť v meste nikto popravený - musel sa trest vykonať za hradbami mesta, niesol iba horizontálne brvno kríža a nie celý kríž, ako ukazuje kresťanská tradícia. Pochod na miesto popravy je pomerne známy z tradície krížovej cesty. Na mieste popravy bolo horizontálne brvno (na ruky) pripevnené k vertikálnemu (nohy) a spolu vytvárali tvar písmena T. Pilát chcel, pravdepodobne, vniesť do celej popravy politický kontext, a tak nechal nad Ježišovu hlavu pripevniť tabuľku so známym nápisom I. N. R. I. (Iesus Nazarenus Rex Iudaeorum), aby pripomínal “skutočný” dôvod jeho popravy. Vďaka tabuľke, pravdepodobne, vznikla tradícia tzv. latinského kríža - †. Smrť na kríži bola krutá aj preto, že obvykle trvala dlho. Kati sa snažili obeť udržať čo najdlhšie pri živote, aby znásobili utrpenie. Počas Kristovej popravy však šlo o rýchlu záležitosť, keďže boli sviatky a v tom čase poprava nebola úplne normálna, bolo v záujme všetkých, aby bola demonštratívna, ale rýchla.
Tu sa v podstate faktografické informácie o Ježišovi končia, keďže jeho zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie prekračuje rámec akéhokoľvek vedeckého prístupu. Snáď zostáva len spomenúť, že Židia, ktorí sú už viac ako dvetisíc rokov označovaní za hlavných vinníkov Kristovej smrti, sú aj hlavnou príčinou existencie kresťanstva. Tisíce pútnikov, ktoré opúšťali Jeruzalem v nedeľu po sviatku Pesach, boli ohromení procesom s Ježišom, jeho popravou, ale hlavne informáciou o jeho skutočnom alebo údajnom zmŕtvychvstaní. Nikto v tom čase neoveroval pravdivosť informácie, ktorá sa šírila ako obrovská senzácia. No vďaka svojej senzačnosti a množstvu očitých svedkov, ktorí (minimálne) poznali niekoho, kto videl na vlastné oči prázdny hrob, sa kresťanstvo rýchlo rozšírilo po celej Rímskej ríši. Už v polovici 1. storočia n. l. (teda približne 30 rokov po Kristovej smrti) existovali silné komunity jeho nasledovníkov vo všetkých centrách ríše a aj v samotnom Ríme. Židia, ktorí sa stali jeho nasledovníkmi, tak nepriamo stvorili aj svojich neskorších prenasledovateľov.
