Ako sa strach z Osmanov premenil na krvavé jatky.
Príbehy, tajomstvá, historky a legendy. Ako sa hovorí, históriu píšu víťazi, ale niekedy sa skrátka ani víťazom nepodarí vyniknúť až do takej miery, ako by si to sami želali, a strápnia sa pred celým svetom. Nasledujúci príbeh sa síce odohral ešte v 18. storočí, keď už ľudia zaznamenávali každú druhú vec na oficiálnych listinách, ale je celkom možné, že bitka pri Karánsebese nebola zaznamenaná hneď po tom, čo sa stala, pretože sa za jej priebeh vlastne jej účastníci hanbili.
Aby sme ale nezačali poverami, pozrieme sa na to, čo o konflikte medzi Rakúskom a Osmanskou ríšou z rokov 1787 až 1791 hovoria fakty. Nejde tak celkom úplne o osobitnú vojnu medzi dvomi ríšami, pretože hlavným konfliktom v tom čase bola rusko-turecká vojna. Na čele Ruského cárstva vtedy stála Katarína Veľká a keďže Rakúsko malo s Ruskom spojeneckú dohodu, Jozef II., syn Márie Terézie, sa rozhodol pomôcť svojmu spojencovi v bojoch proti Osmanom aj vojensky a vyslal na pomoc armádu. Čo sa týka samotnej vojny, Rakúsko z nej dokopy vôbec neprofitovalo kvôli mieru, ktorý podpísalo na jej konci, avšak aspoň čiastočne dopomohlo Rusom, ktorý vo vojne získali región Jedisan rozprestierajúci sa na území dnešnej Ukrajiny. Turci síce stratili významné územia, kde sa predtým usídlili Tatári, ale ruský partner v podobe Rakúska aspoň bol prinútený vrátiť všetky územia získané v bojoch okrem jedného rumunského mesta a malého územia pri Chorvátsku.
Hlavnou udalosťou tohto článku by však nemala byť samotná vojna, ale iba jedna časť z nej, ktorá ti po dočítaní príde taká bláznivá, až jej nebudeš veriť. A je celkom možné, že sa udalosti bitky pri Karánsebese v skutočnosti nestali presne tak, ako to opisujú historické listiny, pretože prvé zápisky o nej sa objavili až približne 40 rokov po tom, čo sa mali odohrať, avšak bizarnosť celej bitky nás prinútila naštudovať si o nej niečo a potom ti ju priblížiť.
Začali by sme tým, že sa všetko malo odohrať pri dnešnom rumunskom meste Caransebeș, ktoré sa nachádza iba niekoľko desiatok kilometrov od rieky Dunaj. Práve Dunaj zaujímal v spomínanej vojne obe strany vo veľkej miere, pretože tvoril prírodnú hranicu, ktorú nepriateľ nemal nikdy pokoriť a mal sa pri nej zastaviť. O kontrolu nad Dunajom sa v tom čase na území dnešného Rumunska a v priľahlých oblastiach aktívne bojovalo a raz mali navrch Turci a inokedy zase Rakúšania. Len rok po začiatku vojny sa však odohrala krvavá bitka, pri ktorej v priebehu niekoľkých hodín zomrelo viac ako desať tisíc mužov, ktorí sa pôvodne síce prišli pobiť za kontrolu nad Dunajom, ale dopadli oveľa bizarnejšie.
Magický dátum mal byť 17. september roku 1788. Rakúšania vyslali ku rumunskému mestu armádu pozostávajúcu zo 100-tisíc mužov a keďže sa potrebovali porozdeľovať a vypočuť si svoje úlohy, celá družina sa utáborila neďaleko mesta, netrpezlivo čakajúc na mohutnú osmanskú ofenzívu. Keďže čakanie na Godota nie je tou najlepšou alternatívou, ako stráviť vojnový večer, dopredu bolo vyslaných niekoľko desiatok mužov s úlohou preskúmať blízke územie a zistiť, či sa náhodu Turci niekde neutáborili. Husári neváhali a vydali sa na prieskum, avšak čoskoro narazili na rieku Timis a keď ju prekročili, nečakali ich tam žiadni Turci, ba práve naopak, privítali ich Cigáni. Keďže Cigánom hneď napadlo, že by na vojakoch mohli zarobiť, ponúkli im trochu jedla a najmä alkoholu, čo vojaci samozrejme neodmietli a namiesto prieskumu sa utáborili neďaleko rieky a pustili sa do hodovania. Vôbec ich nezaujímalo, že útok Osmanov mohol prísť kedykoľvek, a tak pili a jedli, čo im sily stačili. Prešlo zopár desiatok minút a keď rakúska armáda nedostala žiadne informácie od prieskumnej skupiny, ku rieke Timis sa začali presúvať skupiny ďalších vojakov. Azda nikto nebol prekvapený, keď zazrel Husárov s alkoholom, ale práve číra tekutina spôsobila, že sa pohodový večer premenil na krvavé jatky. Prichádzajúci vojaci zacítili vôňu alkoholu a keďže si chceli vypiť aj oni, požiadali hodujúcich Husárov, aby sa s nimi rozdelili. Tí však boli v takom podguráženom stave, že nemali akúkoľvek chuť deliť sa o hocičo, a tak sa začala hádka, ktorá sa prehupla do bitky a čo čert nechcel, odrazu padol výstrel.
Problémom však nemusel byť iba alkohol, ale aj rozmanité národnostné zloženie rakúskej armády, keďže v nej bok po boku bojovali vojaci hovoriaci po nemecky, česky, taliansky, chorvátsky či srbsky. Komunikácia preto bola na bode mrazu a keď padol prvý výstrel, mnohí vojaci sa zľakli natoľko, že sa odrazu začali po tábore ozývať výkriky, že Turci útočia. Stovky vojakov sa rozutekali po okolí, pretože na útok a skutočný boj neboli vôbec pripravení, ale mnohí sa chopili zbrane a začali strieľať po všetkom, čo sa pred nimi pohlo. Jazdci povyskakovali na kone a vydali sa do útoku, netušiac, že bojujú proti vlastným mužom skrytým pod rúškom noci. O nič lepšie to nebolo ani po tom, čo sa jazdectvo vracalo späť do tábora, pretože v domnienke, že útočia osmanské kone, vojaci spustili paľbu aj po koňoch a vyzabíjali si tak dôležitú súčasť armády. Krvavé jatky trvali dlhé minúty a jedna legenda dokonca hovorí o tom, že keď sa nemecky hovoriaci velitelia snažili situáciu zastaviť nemeckým slovom Halt!, iné národnosti vyrozumeli, že Osmania kričia Alah, a tak začali strieľať ešte hustejšie ako predtým. Keď vojaci po dlhom boji konečne pochopili, že Turci nie sú nikde na blízku a útočia iba vlastní na vlastných, celá armáda sa stiahla, avšak zanechala za sebou spomínaných desať tisíc mŕtvych vojakov, čo bolo takmer 10 percent z celkového počtu armády.
Aby toho ešte nakoniec nebolo málo, o dva dni neskôr prekročila rieku Timis konečne aj Osmanská armáda, ale jej vojaci iba neveriacky pozerali na to, čo po rakúskom boji zostalo. Prekvapení Turci využili situáciu vo svoj prospech a strategicky dôležitý Karánsebes dobyli takmer okamžite, keďže zmätení Rakúšania po krvavom boji vo vlastných radoch netušili, čo sa to vlastne deje a či už sú tu ozajstní Turci.
Nakoniec dodávame, že o bitke pri Karánsebese máme informácie iba z druhej ruky z niekoľkých historických publikácií, takže sa nikdy s určitosťou nebude dať povedať, koľko percent príbehu, ktorý si práve dočítal, bolo aj skutočne pravdivých. Ak sa ale pozrieme na všetky faktory zahŕňajúce alkohol, rozdielne jazyky a tmu noci, nezdá sa nám verzia o bitke vo vlastných radoch až taká pritiahnutá za vlasy. Koniec koncov, to už musíš posúdiť sám.
