Talentovaný Kanaďan patrí k tomu najlepšiemu, čo sa za posledné roky dostalo do Hollywoodu.
Keď sa akýkoľvek fanúšik filmu obzrie späť za uplynulým rokom a posnaží sa utriediť si rebríček svojich obľúbených filmov, vieme vám zaručiť, že jeden pôvodne nenápadný thriller sa bude na prvých priečkach opakovať v 9 z 10 prípadov. Správne. Reč je o Sicariu, ktoré si od nás z redakcie odnieslo v podobnom zaspomínaní tretie miesto a predbehli ho iba Star Wars a Mad Max. Nemôžete sa nám čudovať. Atmosferická jazda naháňajúca husiu kožu viac ako väčšina hororov obdržala celkovo tri nominácie na Oscara, tri na BAFTA Awards, jednu z Cannes....nebudem vás naťahovať. Celkovo je ich niečo okolo 100. Nie sme tu však kvôli jedinému filmu. Práve naopak. Sme tu kvôli jednému režisérovi, ktorému sa podarilo tak potichu rozvíriť vody, že sa to považovalo za neuveriteľné. Denis Villeneuve však dozaista nie je nafúknutou bublinou a my vás o tom radi presvedčíme.
Ešte predtým si však dovolíme napísať vám krátky postreh od jedného používateľa z IMDb, ktorý jeho kariéru prirovnáva ku Christopherovi Nolanovi. „Obaja natočili nízkorozpočtové filmy, ktoré sa dajú brať ako prehliadka skvelých hereckých výkonov jednotlivca (Memento s Guyom Pearcom od Nolana a Enemy s Jakeom Gyllenhaalom od Denisa). Obaja natočili perfektný film so stredným budgetom, ktorý bol prijatý viac ako dobre (The Prestige od Nolana a Prisoners od Denisa). Obaja natočili perfektný film so stredným budgetom, kde využili trojicu známych hercov v hlavných rolách (Hilary Swank, Al Pacino, Robin Williams v Insomnii od Nolana a Emily Blunt, Josh Brolin, Benicio Del Toro v Sicariu od Denisa). Obaja sa tiež pustili/púšťajú do teritória veľkých a nečakaných blockusterov (Batman pre Nolana a Blade Runner pre Denisa)." Samozrejme, že to chronologicky nesedí a dalo by sa ľahko protiargumentovať, ale postreh zaujímavý, čo myslíte? Skôr sme názoru, že by mohol z pomyselného trónu zosadiť Davida Finchera. Začnime však poporiadku.
(Denis s legendárnym kameramanom Rogerom Deakinsom pri natáčaní Prisoners)
Tento Kanaďan s výrazným francúzskym prízvukom sa narodil v roku 1967 na predmestí Quebecku, v mestskej časti Gentilly. Ešte pred tým, ako objavil svoju lásku k filmu, ho fascinovala veda, no v laboratóriu sa dlho neohrial, keďže začínal tušiť, kam ho ťahá srdce. Začal teda študovať filmové umenia na Université du Québec à Montréal a jeho pracovitosť mu priniesla ovocie už v 21. roku života, keď bol akreditovaný ako režisér televízneho dokumentu. O dva roky na to dokonca vyhral svoju prvú súťaž mládežníckych filmov, a práve to ho neskôr nakoplo na tvorbu svojho prvého projektu REW-FFWD, ktorý bol bezpochyby zaujímavý a už v ňom mladý Denis ukázal základné filmárske črty (aj napriek dokumentárnej forme), ktoré ho sprevádzajú až dodnes. Náležite si vydobyl skvelé ohlasy u publika a v tomto čase ho ocenilo už aj zahraničie, keďže získal ocenenie na filmovom festivale v Locarne a to všetko ako 27-ročný, bez akejkoľvek pomoci štúdia. Dokument si môžete pozrieť na tomto odkaze. Podobné úspechy ho čakali aj pri antológii krátkych filmov s názvom Cosmos, no prvé, zlomové projekty prišli až o dva roky neskôr.
Prečo zlomové? Lebo vtedy 31-ročný Denis prestal otáľať, chytil do ruky pero a napísal si scenár k svojmu prvému dlhému filmu, ktorý si patrične zrežíroval. Bez akejkoľvek zaujatosti musíme priznať, že romantická komédia Un 32 août sur terre/August 32nd on Earth pôsobí ako debut nadmieru dospelo a vyzreto. Už tu sa mladý režisér pustil na dráhu uveriteľných ľudských emócii a dokonca ukázal, že aj jeho komediálne vložky naozaj stoja za to. Príbeh o žene spytujúcej si vlastnú smrteľnosť po takmer tragickej autonehode pôsobí priveľmi silno, tak sa rozhodol, že príbeh doplní o jej rozhodnutie mať dieťa s najlepším priateľom, ktorý súhlasí, ale iba pod podmienkou, že to bude na púšti. Už podľa popisu si môžete byť istí, že o príjemný zážitok máte postarané. Film bol dokonca premietaný na festivale v Cannes, kde sa mu okrem nominácie dostalo aj množstvo chvály.
Podobný recept, ale s vymeneným pomerom ingrediencií použil v roku 2000 pri svojom druhom celovečeráku s názvom Maelström. Ak poznáte ponurý film Enemy z roku 2013, verte, že toto je jeho duchovný predchodca. Bláznivá cesta do podvedomia ženy, ktorá prekonala potrat a na prechode zrazila muža, spája elementy tak odlišné, že divák ostáva častokrát zarazený ľahkosťou, s akou ich režisér kombinuje. Zvláštny čierny humor, mystická symbolika, smútok, alkohol a drogy, sex, napätie a k tomu všetkému je hlavným rozprávačom stará deformovaná ryba, ktorá je zároveň porcovaná. Denis sa už v tomto filme začal hrať s farebnou škálou, ktorou filmu dodal patričný čudesný efekt a diváci sa nezmohli na nič iné, len nemý úžas. Aj napriek úžasným hodnoteniam sa režisér takmer na dekádu odmlčal, lebo si chcel vyhradiť viac času pre svoju manželku a deti a podľa jeho vlastných slov ho „extrémne zdržiavalo písanie scenára, na ktorý naozaj nemal talent." Svoje mlčanie sem tam prerušil nejakým dokumentom či kraťasom a práve jeden ho dostal opäť do sedla. Nesie názov Next Floor a myslím, že slová sú k nemu úplne zbytočné. Už je vám jasné, že Kanadský sympaťák neholduje chamtivej spoločnosti?
Síce zahriaty, ale nezabehnutý režisér už vo svojej dovtedajšej tvorbe vyskúšal mnoho trikov, ktoré mu zakaždým vyšli, no to, čo prišlo potom, vyrazilo dych všetkým fanúšikom kvalitného filmu. Nikto totiž nečakal, že by sfilmoval práve čierny deň kanadských dejín, kedy sa na najprestížnejšej vysokej škole odohral krvavý masaker, v ktorom bolo zabitých 14 žien a ďalších 14 bolo zranených. Audiovizuálna hodnota filmu Polytechnique, rovnako ako jeho citový podtón sú neuveriteľné. Villeneuve vynechal všetky farby a ponechal iba čiernu a bielu, pridal melancholickú hudbu, perfektne zapracoval na práci s dynamikou kamery a čo je pre neho typické aj dnes, naučil sa pracovať s tichom. Nie s úplným, ale s ťaživým tichom, ktoré naháňa zimomriavky po vašom chrbte. Zdá sa vám, že je to vychválené? Tak sa rovno môžete vrhnúť na jeho ďalší projekt Incendies, kde všetky svoje doterajšie plusy znásobil dvoma, pridal premakanejší príbeh, a tak sa mohol mysteriózny thriller z oblasti vojnového Blízkeho východu začať. Už v tomto období sa režisér uberal podobným smerom, akým sa uberá dnes. Svoje majstrovstvo však naďalej zveľaduje. Mimochodom prichádza aj prvá nominácia na Oscara za najlepší cudzojazyčný film a to mu stačilo na vstup do honosného Hollywoodu
Ako neskôr v rozhovore sám priznal, cítil sa rozpoltený. Na jednej strane chcel natočiť svoj prvý hollywoodsky film a na druhej mal v hlave nápad pre komornejší a artovejší film. Ako už správne tušíte, vznikol z toho tajomný a mnohokrát nepochopený Enemy a mysteriózny a ťaživý Prisoners. V oboch filmoch využil to, čo mu šlo vždy najlepšie. Budovanie atmosféry na presvedčivých základoch nestabilnej ľudskej psychiky. S Prisoners prišla nominácia na Oscara a svoje pozitívum obsahovala aj správa o tom, že Gyllenhaal si s Denisom ohromne sadli a navzájom sa inšpirujú, preto môžeme v blízkej budúcnosti čakať ďalšiu možnú spoluprácu. Pomaly ale isto sa presúvame ku režisérovmu kinematografickému vrcholu a zostáva nám už iba Sicario, ktoré všetci poznáme odzadu dopredu, preto vám sem pre dodatočné informácie ponúknem toto vlákno.
Ako iste vidíte, Villeneuve nie je vašim typickým nadpriemerným režisérom. Jeho dôraz na zachytenie čistej emócie, vykreslenie krutého sveta bez zbytočne pridanej pretvárky, jeho hra s farbami, využívanie statickej a dynamickej kamery pri nadväzovaní vzťahu s postavami, jeho cesty do ľudského podvedomia a mnoho iného z neho robia skutočne úžasného filmára s ostrou predstavivosťou a mysľou plnou strachu a ideálov. Rád sa vydáva na cestu do ľudského podvedomia a snaží sa tam čeliť tým najväčším prekážkam, aké sme si schopní vytvoriť. Denis tiež obľubuje silné ženské postavy, no ešte radšej má rád ľudskosť, ktorá nie je ani zďaleka bezchybná. Presne to sa nám snaží prenášať aj na veľké plátna už od svojich začiatkov. Nehovoríme o obyčajnom režisérovi, ale o režisérovi, ktorý dokáže svojím budovaním atmosféry a napätia navodiť tak tiesnivý a realistický pocit, že je to desivé. Uvidíme, aký projekt ohlási najbližšie David Fincher (ak vôbec), ale pokiaľ bude Denis pokračovať v nastolenom tempe, zostane verný žánru a podarí sa mu nedokašľať pripravované pokračovanie Blade Runnera (aj keď pôjde o jeho prvú štúdiovku), tak David bude musieť poriadne kopnúť do vrtule.
