Zuzka Tomčíková: Súťaživí chlapi sa nevzdajú výhry len preto, že je v bráne nežnejšie pohlavie (Rozhovor)

Ak ste si doteraz mysleli, že hokej je šport výhradne pre tvrdých chlapov, dnes vás veľmi radi vyvedieme z omylu. Jasným dôkazom je aj slovenská reprezentantka, Zuzana Tomčíková, ktorá aktuálne pôsobí v hokejovej lige plnej mužov. Nežnejšie pohlavie zastupuje na brankárskom poste, čo môže znieť neuveriteľne. Aj kvôli tomu sme sa rozhodli Zuzku poprosiť o objasnenie zopár skutočností prostredníctvom rozhovoru. Teraz už vieme, čo všetko čaká ženu po dobrovoľnom rozhodnutí, ktoré ju stavia do pozície "terča" pre tvrdé puky a aj to, aké možnosti ponúka Slovensko začínajúcim hokejistkám.

Ahoj, na začiatok by si nám mohla prezradiť niečo o sebe, teda kto si, a čo robíš?

Moje meno je Zuzana Tomčíková, mám 26 rokov a venujem sa hokeju na hráčskej aj trénerskej úrovni. Popritom študujem na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave.

Aká bola tvoja cesta k hokeju? Bolo toto "povolanie" tvojim snom už od malička alebo to bola skôr náhoda?

V detstve som vyskúšala viacero športov. Bolo obdobie, keď som sa venovala naraz tenisu, bedmintonu a hokeju. Nakoniec vyhral ten hokej a dodnes to neľutujem.

Prečo si sa rozhodla práve pre brankársky post?

Keď som bola menšia, chodili sme s bratom hrávať hokejbal na školský dvor. Tam ma samozrejme chalani postavili do bránky a mne sa to zapáčilo. Jednoducho som chcela chytať.

Hokejoví fanúšikovia ťa majú možnosť poznať hlavne z reprezentácie. Má podľa teba ženský hokej dostatočnú pozornosť alebo ním zástancovia tohto zimného športu skôr pohŕdajú?

Nepovedala by som, že pohŕdajú, skôr sa mu nedostáva priestor v médiach, čo je škoda. Bohužiaľ, u nás je ženský hokej braný iba ako rarita a asi bude trvať ešte veľmi dlho, kým bude považovaný za skutočný šport. Čo sa týka ľudí, myslím, že tí majú stále akúsi potrebu porovnávať ženský hokej s mužským, a to je chyba. Tak isto, ako je ženský tenis neporovnateľný s tým, ktorí hrajú muži. Chlapi sú od prírody silnejší a rýchlejší, to však neznamená, že ženská verzia by mala byť menej atraktívna. Pevne verím, že ľudia začnú po vzore ženského tenisu sledovať aj nás.

Líši sa tvoja výstroj od tej, ktorú si obliekajú kolegovia muži?

Jediný skutočný rozdiel je v suspenzore, ktorý je špeciálne prispôsobený ženskému telu. Inak je moja výstroj rovnaká, ako u mužov.

Muži si v playoff nechávajú rásť bradu až kým ich tím nevypadne. Čo si v nechávaš zarásť ty?

Keďže bradu nemám, tak sa do tejto tradície žiadnym spôsobom nezapájam.

Ženy sú určite viac zamerané na detaily. Stáva sa ti, že nie si spokojná s farbou dresu, ktorý ti neladí s lapačkou alebo niečo podobné?

Haha. No, občas si neodpustím nejakú poznámku, že dresy sú škaredé a podobne, ale myslím, že muži sú minimálne tak isto, prípadne ešte viac prieberčiví. Na ľade potrebujú byť nastajlovaní.

K hokeju nepochybne patria aj bitky. Zažila si už nejakú poriadnu v ženskom hokeji?

Samozrejmne, potyčky boli a neraz sa strhli aj bitky. Aj napriek tomu som zhodené rukavice na ľade nemala šancu zažiť. Myslím, že to je skôr doména vysokej hladiny testosterónu.

V roku 2010 si sa dokonca zúčastnila OH vo Vancouveri, kde sa aj napriek tvojim skvelým výkonom nepodarilo našim reprezentantkám dosiahnuť dobrý výsledok. Aké bolo stáť na tak prestížnom ľade?

Myslím, že snom každého športovca je zúčastniť sa Olympijských hier. Ja som veľmi šťastná že sa mi to podarilo. Dá sa povedať, že sa mi splnil detský sen. 

Aké bolo tvoje najnepríjemnejšie zranenie?
Musím zaklopať na drevo, ale zatiaľ sa mi všetky zranenia vyhýbajú.

Klop, klop. O ženskom hokeji ako takom sa na Slovensku nehovorí skoro vôbec. Aké sú možnosti pre dievčatá alebo ženy, ktoré sa rozhodnú, že by chceli začať hrať?

Tak, na Slovensku momentálne veľa možností nie je. Existuje 1. liga žien, ktorá je pre všetky vekové kategórie. V Žiline a v Košiciach boli založené kluby, ktoré sa snažia pracovať hlavne s mladšími ročníkmi. Inak musia dievčatá začínať prevažne v chlapčenských kolektívoch. Tým som si prešla aj ja a myslím, že to bolo úplne v poriadku. Môj odkaz záujemkyniam a rodičom, ktorí chcú začať je, že sa naozaj nie je čoho obávať. Toto, aj keď možno trochu alternatívne riešenie, so sebou nenesie žiadne nepríjemnosti.

Dočítal som sa, že si mala v pláne zavesiť korčule na klinec. Prišla však ponuka chytať v mužskej univerzitnej hokejovej súťaži, ktorú si nakoniec prijala. Prečo si sa chystala skončiť v takom nízkom veku a čo ťa presvedčilo o tom, že by si mala pokračovať?

K tímu Paneuropa Kings som sa dostala úplnou náhodou cez kamaráta. Dlhšie som nebola na ľade a keď mi v lete začal chýbať, mala som potrebu isť sa vypotiť, tak som sa ozvala novému asistentovi trénera. Tak som sa dostala znova do brány. Chalani spolu s hlavným trénerom sa ma opýtali, či nechcem ostať v družstve natrvalo. Po krátkom rozmýšľaní som ponuku prijala.

Aké sú pre teba hlavé rozdiely oproti tomu, keď si hrala výhradne so ženami? Kde sa ti páči viac?

Nepovedala by som, že sa mi niekde páči viac. Sú to predsa len dva rozdielne športy a mne sa páčia oba. Rozdiel je akurát v tom, že som v šatni sama a musím priznať, že mi celkom chýba tá atmosféra, ktorú tím tvori pred a po tréningoch a zápasoch. To je asi tak všetko. Ja mám veľmi dobrých spoluhráčov, ktorí ma bez problémov vzali do kolektívu, takže sa nemám na čo sťažovať.

Šetria ťa protivníci, keď vedia, že v bránke chytá nežnejšie pohlavie?

To nie je otázka pre mňa, ale skôr pre mojich protivníkov. Ja si myslím a mám pocit, že nie. V zápase ide každému hráčovi o výhru pre svoj tím a myslím, že súťaživí chlapi sa jej nevzdajú len pre to, že je v bráne nežnejšie pohlavie.

Hokej je šport náročný nielen fyzicky, ale určite aj finančne, o to viac, keď ide o brankársku výstroj. Vidíš v dnešnej dobe možnosti, ako pomôcť rodičom vykryť tieto náklady aj inak, ako z vlastného vrecka?

Hokej je, ako si povedal, finančne veľmi náročný. Neviem, ako to teraz v kluboch funguje a či aspoň do istej miery pomáhajú rodičom s výstrojou pre ich deti. Ak by som mohla poradiť rodičom, tak určite nie je potrebné nakupovať vždy tie najdrahšie výstroje, pretože tie sú pre profesionálov a deti ich nepotrebujú. Takisto sa nič nestane, ak si bude začínajúci hokejista obliekať už použitú výstroj, keďže deti rastú rýchlo. Rodičom, ktorí majú to šťastie a chcú dopriať svojim ratolestiam najlepšie a najdrahšie vybavenie by som chcela odkázať, že takto svojim deťom skôr uškodia, ako pomôžu. Profi veci taký 12-ročný chalan nepotrebuje. Sú zbytočne pevné.

Predpokladám, že aj keď sa hokeju venuješ naplno, nie je to tvoja hlavná priorita. Čo okrem hrania robíš?

Okrem hokeja sa venujem hlavne štúdiu. Mojou prioritou je dokončiť školu. Musím však poďakovať ústretovým profesorom a škole, pretože mi umožňujú spojiť kvalitné štúdium spolu so športom, ktorý milujem. Sú celkovo veľmi otvorení športovcom. Ja napríklad mám individuálny plán tak, aby som stíhala aj hokej, aj školu.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti?

Ten najbližší je jednoznačne úspešne ukončiť štúdium v júni tohto roku a potom si nájsť uplatnenie v hokejovom svete.

Ďakujem za rozhovor, na záver ešte priestor pre teba na pár slov pre našich čitateľov.

Na záver by som chcela čitateľov pozvať na náš posledný zápas v základnej časti, ktorý bude 16. marca o 17:00 na zimnom štadióne Vladimíra Dzurilu.

Vďaka patrí aj vám. Ešte pripomeniem, že opäť máte možnosť položiť Zuzke otázku, ktorá spomenutá nebola. My jej ju doručíme a vám sprostredkujeme odpoveď čo najexpresnejšie. Teraz sa už môžeme rozlúčiť. Dovidenia.